Andalúzske pobrežie
Apartmány










ČT krajinou vína...

Pozvánka (slovenčina)

Pozvánka (angličtina)

Navonok pohoda, ale vyslovené názory a fakty vyvolali nepokoj

Stoprvé riadne zhromaždenie a celkove 244. podujatie združenia bolo tradične v Pálffyho paláci na bratislavskej Zámockej ulici 23. októbra od 11. do 16. hodiny. Prišlo stojedenásť pozvaných, z toho deväťdesiat členov zo SR, Českej republiky a Nemecka. Hosťami boli aj viacerí nominovaní na Zlatý biatec 2014. Medzi hosťami boli súčasný predstaviteľ Ruskej federácie v SR Andrej Šabanov a kubánska veľvyslankyňa Loipa Sánchez Lorenzo, ktorá zastupovala viacerých siedmich veľvyslancov trvale zaujímajúcich sa o klubovú činnosť.

Zakladajúci člen a správca Peter Kasalovský informoval o jednotlivých bodoch programu (na inom mieste je jeho úvodné slovo zverejnené), ale aj o komunikácii so zahraničím, ako aj súčasnými štátnymi predstaviteľmi. Na otázku, či je prezident SR štátnikom alebo politikom so silným pozadím v myšlienke írskeho básnika minulého storočia hovoril Vladimír Synek. (Jeho prejav je zverejnený na inom mieste.) Prezentáciu na tému "O bezpečnosti občanov a ekonomiky" brilantne zvládol a získal nebývalé sympátie prezident PZ SR gen. Dr. Tibor Gašpar (časť prezentácie je zverejnená na inom mieste). V diskusii vystúpil aj zakladajúci člen Advokátskej komory SR Anton Blaha (časť jeho príspevku je zverejnená na inom mieste) a viacerí členovia. Na záver uviedol predsedajúci Peter Kasalovský výzvu skupiny členov združenia "O slovenskej zamestnanosti a o zodpovednosti hospodárskych a spoločenských lídrov".

Rokovanie bolo uzavreté. Tri pozvané média nereagovali na pozvanie a diskusné klubové témy. Fórum pokračovalo neformálnou diskusiou v priestoroch Pálffyho paláca o všetkých bodoch programoch.



Časť zo stojedenástich účastníkov zhromaždenia.



"Prezident SR môže ľutovať, že mal iný program a neprišiel si vypočuť vypočuť Vladimíra Syneka, ale aj diskutovať o tom, aká má byť SR...", povedal v úvodnom slove správca.



Vladimír Synek.



Za prezentáciu získal nebývalé sympátie a silný potlesk gen. Tibor Gašpar.



V sále bola síce pohoda, ale celý rad členov o nepokoji z vyjadrených faktov na tomto zhromaždení...



Vladimír Synek, Elena Kohútiková a Vladimír Masár počas prezentácie a diskusie na tému "O bezpečnosti občanov a ekonomiky".


Foto :
N. Szombatová

From the opening speech and commentaries by the founding member and chairman of the Economic Club, Dr. Peter Kasalovsky, at the 101st regular assembly and 244th event of the association

Otvoriť dokument Word »



Z úvodného slova a komentárov správcu a zakladajúceho člena Petra Kasalovského na 101. riadnom zhromaždení a celkove 244. podujatí združenia 23. 10. 2014

Že by nekončiaci príbeh (premárnených) šancí

Naše združenie má dvadsaťdva rokov. Ešte nikdy nebolo tak vedomostne, spoločensky a človečensky silné ako tomu je v súčasnosti. A preto môžeme mať na dnešnom 101. riadnom zhromaždení taký akoby provokačný program. Takéto hodnotenie sa mi donieslo z viacerých strán, a najmä z mimoklubového prostredia. Aj s úprimným počudovaním, a dokonca s takou otázkou, či mením "pohlavie". Opäť raz sme dali do programu témy z vnútornej politiky a tiež zahraničné, ktoré by sa mali týkať domácich politikov, ale predovšetkým jestvujúcich občanov.

Dodal by som, že máme aj "neobčanov". To sú bytosti, ktoré nemajú záujem o veci verejné, o svoje okolie a vôbec o spoločnosť. Jediné, čo ich zaujíma sú peniaze, možno pozícia na nejakom rebríčku, ... a sú bez seba, ba až v akomsi tranze, keď sú okiadzaní, vynášaní poskokmi a na nich závislými ľuďmi do nebies. Nebezpečné je to vtedy, keď sa tak nedeje, alebo sa medzi ľud dostane pravda o ich celkovej chabosti. Nie pre nič za nič sa tu šíri v našom priestore vtip-nevtip o troch smutných žralokoch ...

Od vzniku našej komunity sme napomáhali tomu, aby sa nezablokovali premeny v hospodárstve a spoločnosti. Zdôraznil by som, že sme vedeli o chybných rozhodnutiach parlamentných a vládnych garnitúr, a všemožne napomáhali ich zmierňovaniu. Museli sme mať a máme na pamäti, že ich vymysleli a schválili tí, ktorí získali v parlamentných voľbách väčšinu. Aj to, že sme sa rozhodli pre zastupiteľskú demokraciu. Vývoj potvrdil naše obavy, ktoré sa neskončili a stali sa vlastne nekončiacim príbehom (premárnených šancí).

(Dokumenty sú archívne a obsiahnuté v našich memorandách, vyhláseniach, výzvach a otvorených listoch, dostupných na internete a detailne na www.hospodarskyklub.sk, vo vystúpeniach väčšiny laureátov Zlatého biatca, ďaľších členov a hostí z domova a zo zahraničia na riadnych zhromaždeniach a z prvej klubovej dekády v HN za obdobie 1993 – 1998 a v Hospodárskom denníku za obdobie 1999-2004.)

"Vox populi, vox Dei" - a inak už na tomto svete nebude, vážení prítomní. I keď občas to neplatí. Vtedy, keď politickí lídri dospejú k názoru, že sú vlastne vyvolení a navždy. Lebo sú predsa najmúdrejší (!) a potom to začnú dávať najavo. A konajú mimo rámec zdravého rozumu a zákonov. Takých politikov sme už zažili, ale stále je ich málo. Aj s ich neskoršími pádmi na tú najtvrdšiu zem, resp. do zabudnutia. Najpresvedčivejším dôkazom nie sú všakovaké kauzy, ale fakt, že máme funkcionárov, ktorí denne pracujú za mzdy, odmeny a "náhrady" aj 24 a viac hodín z vôle ľudu.

Vážení prítomní,
dnešný program sa pripravoval od jubilejného stého zhromaždenia. A to v situácii, že komunikácia s politikmi, ktorí vedú tento štát – parlament aj vládu bola takmer nemožná. Nie sme im dosť dobrí, čo by sa dalo dokumentovať, ale nemalo by to význam. V našej histórii od 1992. roka, keď vznikalo toto združenie, nejde o nič výnimočné. Opájať sa svojími názormi a pravdami sa skôr-neskôr ukáže ako veľmi drahé. Je to možné, keďže účasť v jednotlivých voľbách do EP, NR SR, VÚC, miest a obcí sa vytrvale znižuje vďaka a prinajmenej je nedôstojná.

Terajší štvrtý prezident republiky Andrej Kiska v máji prisľúbil stretnutie s diskusiou o tom, aké chceme Slovensko. Bolo to však pred prezidentskymi voľbami. Po inaugurácii dostal naše blahoželanie s novým pozvaním. Po mesiaci došla e-správa, že nebude mať čas, lebo. Po opätovnom pozvaní som dostal list, v ktorom mi kancelár oznámil, že pán prezident si vysoko váži našu činnosť atď. Želajme si, aby ho jeho dnešný program uspokojil a neobanoval svoju neúčasť u nás v Pálffyho paláci.

Andrej Kiska sa stal prezidentom, lebo dostal o niečo viac ako tridsať percent hlasov všetkých voličov. Nijaká spontánnosť, lež to, s akousi doteraz málokedy tak vnímanou podmienečnou dôverou veľkého počtu voličov, a je napísané v názve úvahy Vladimíra Syneka : "...Našľapuj zľahka. Kráčaš po mojich snoch". Autorom tejto "výzvy" v najpriehľadnejšom šate je William Butler Yaets, írsky básník a dramatik, ktorý zomrel v roku 1939. ("Našľapuj mäkko, pretože šliapeš po mojich snoch." Tak by sa tiež dal preložiť uvedený text.)

Prezident republiky Andrej Kiska však príde o veľa. Vladimír Synek je vo svojich úvahách tak neuveriteľne blízko pravde o tom, kde je Slovensko a jeho občanmi zvolený prezident. Uvažoval na moje požiadanie, lebo málokto dokáže tak logicky a citlivo ako on vyjadriť to podstatné. Nešlo o sto – stotridsať dní prezidentových dní, ale o to, či začal a na akej úrovni s približovaním sa k plneniu verejne daných sľubov a vyslovených záväzkov. Či môže byť štátnik, alebo bude jedným z premnohých politikov, ktorí nevykonajú vo svojom čase nič "občerstvujúce" pre naše duše a život.

(...) K 15. máju 2014 vznikol otvorený list jedenástich členov adresovaný svetovej verejnosti, prezidentom Ruska a Spojených štátov a ukrajinským občanom na podporu mierového a civilizovaného riešenia ukrajinskej krízy. Nazvali sme ho : "Proti sterilizácii vyšších foriem života na planéte". Bol zverejnený na jubilejnom Stom zhromaždení.

V tomto liste sa o.i. hovorí :
"Zo správania sa veľmocí neraz vychodí, že vnímajú iba a výlučne seba a svoje národy, čo značne deformuje už aj tak splošťovanú až k lineárnosti orientovanú verejnú mienku inde vo svete. Občas majú síce spoločný záujem, ale inokedy každý z nich chce byť hlavným činiteľom svetového vývoja, či dokonca histórie. Je nesporné, že vysoká súzvučnosť ich spolupráce a diplomacie môže zabraňovať vzniku fatálnej vojny spojenej s koncom civilizácie. V otázkach zachovania mieru môžu byť úspešné len vtedy, keď budú komunikovať lepšie ako v súčasnosti s ostatným svetom a jeho obyvateľstvom.
Súčasná koncentrácia vojsk na jednej a druhej strane hranice Ukrajiny a ďalších štátov s Ruskom zvyšuje možnosť náhodnosti vzniku nielen lokálnej, či regionálnej, ale aj globálnej konfrontácie. Vnútorné pomery a ich vývoj na Ukrajine majú potenciu prerásť do poslednej svetovej vojny. Máme k dispozícii vedecké štúdie a spolu s nimi počítačové modely potvrdzujúce, že keby došlo k vojne, tak dôjde aj k nezvratnej sterilizácii planéty od akýchkoľvek vyšších foriem života. Pokračovanie celkového rozvratu na Ukrajine je ľudsky neúnosné. Je najvyšší čas, aby ho veľmoci zastavili.

Lídri veľmocí sledujú vlastné záujmy, ale, pokiaľ chcú byť svetovými lídrami v skutkoch, tak im ostáva urobiť krok späť zo svojich myslených pozícií a pod kontrolou verejnosti rokovať o tom, ako podporiť mier, demokraciu a dôstojný život na Ukrajine. Bolo by to absurdné a veľmi nebezpečné, keby sa Rusko a Spojené štáty začali vzájomne označovať za protivníkov - nepriateľov. Také želania sú vždy medzi generálmi, ale aj vyvolávačmi novej "studenej vojny" a tiež vojenských konfrontácií. Na tomto sa verejne priživujú aj politici z pravého aj ľavého spektra.

Neoddá sa rozmýšľať, čo by bolo, keby prvá, a v konečnom dôsledku aj posledná vojna na európskom kontinente začala na ukrajinskom teritóriu. Bola by to prehra Spojených štátov, Ruskej federácie, Európskej únie a ideálov celoeurópskej integrácie, ale predovšetkým by to bol knokaut Ukrajiny a jej čestnej demokratickej verejnosti. Je vskutku najvyšší čas konať neodkladne a dať jasne najavo, že si neželáme doterajší vývoj a to, že v takejto situácii, keď ide o vojnu a o mier, chceme včasné a nestranné informácie o všetkých riešeniach ukrajinskej traumy.

Spoliehame sa na prezieravosť a múdrosť prezidentov B. H. Obamu a V. V. Putina, že potvrdia svoje svetové líderstvo ako ich predchodcovia J. F. Kennedy a N. S. Chruščov, keď pred vyše polstoročím na poslednú chvíľu zachránili mier a odvrátili jadrovú katastrofu."

Dospeli sme do štádia, že politické veličiny doma ani v zahraničí nereagujú tak ako v nedávnej minulosti. Neunúvajú sa ani diplomati a pomaly by sme mali vnímať odkazy cez internet typu : "Čo sa staráte do vecí, ktoré prináležia premiérom !". Alebo sa vytvára dojem, že by sme chceli robiť politiku. My robíme politiku plných 22 rokov a môžem vyhlásiť, že sme sa vo svojich názoroch nemýlili. Faktom však je, že sme neraz predbehli dobu a znepriatelili si celý rad domácich politikov. Nikto predsa nemôže mať viac rozumu a citu ako politici na najrôznejších funkciách.

Boli tu napríklad takéto vyhlásenia : O celoeurópskej integrácii z roku 1997, o členstve v EÚ a NAT0 z roku 2003, o budúcnosti EÚ a o vzťahoch s USA z roku 2007, o parlamentných voľbách z roku 2010, o hamletovských otázkach v slovenskom priestore z roku 2010, o zodpovednosti politických a spoločenských lídroch z vlaňajšieho roka. Boli aj podnetné reakcie od francúzskeho prezidenta J. Chiraca, pápeža Jána Pavla II. a kardinála J. Ch. Koreca, slovinského prezidenta M. Kučana, českého premiéra a neskôr prezidenta V. Klausa, prezidenta WEF K. Schwaba, generálneho tajomníka OECD D. Johnstona, prezidenta Svetovej banky J. Wolfensohna, nositeľa Nobelovej ceny za mier M. Yunusa, čiernohorského premiéra M. Djukanoviča a iných osobností.

Naším čestným členom sa stal niekdajší veľvyslanec USA v SR R. Johnson. Málokedy si nenašiel čas na stretnutie s klubovou komunitou a na otvorený dialóg. Bol to skutočný elitný ambasador dobrej vôle a zdravého rozumu. Ani jeden z veľvyslancov, ktorí tu pôsobili od 1993. roka sa jeho šarmu a priateľským aktom nepriblížil. Avšak veľmi blízko jeho úrovni boli francúzsky veľvyslanec Perrin, ruský veľvyslanec Akseňonok a rakúska veľvyslankyňa Matzner (ová). Za ich pôsobenia by sa nestalo, aby si u nich doma nevšimli, ba v nejednom prípade negovali upozornenia a podnety od slušných a nie nerozumných ľudí z centrálnej Európy.

Oficiálne reakcie na náš otvorený list sme nedostali ani od premiéra ani predsedu parlamentu, na čo sme si už zvykli, ale je nemilé, že táto "nová" kultúra sa udomácnila aj v ostatnom svete (i keď výnimky jestvujú!). Nechať vývoj len na súčasných politikoch, to by bola nezodpovednosť a v určitom zmysle slova občianska rezignácia. Nie, tu nejde o mesiášstvo, či o politickú naivnosť, ale o to, že sa Svet vôbec nepohol k lepšiemu stavu z hľadiska bezpečnosti a mieru. Je menej biedy, hladu, chorôb, nevzdelanosti, teda chudoby ako takej, je menej vojen občianskych a vojenských intervencií ?! Nie je. Taký je výsledok pôsobenia svetových (aj našich) lídrov.

O sociálnom vývoji u nás radšej pomlčme. I keď pán prezident má názor, že sme na tom relatívne dobre. Má právo na názor rovnako ako my. My sme závislí hospodársky na zahraničí, čo je fakt. A podľa toho sa vyvíjame a správame. Poklonkovanie je módne a politické garnitúry vyznávajú heslo až chorobne : "... na večné časy!". Kedysi sme mali také priateľstvo a spojenectvo so Sovietskym zväzom, po roku 1989 so Spojenými štátmi a dnes s EÚ a NATO. Pravda je však taká, že nie sme priateľmi ani spojencami sebe samotným. Taká je realita, ružovkasté a "optimalizované" videnie a krátkozrakosť.

Nedá sa nespomenúť vládny balíček na zlepšenie životnej úrovne. Radovať a tlieskať by sme mohli, keby sme mali na to vytvorené zdroje. Napríklad, železničná doprava bude zadarmo pre žiakov, študentov a dôchodcov. No možno sa udeje vskutku zázrak, tak ako kedysi v minulosti, keď boli učebnice a školské pomôcky zadarmo. To je počin hodný Nobelovej ceny. Azda to konečne pochopia samozvaní lídri ekonomiky na našom území, ktorí v takýchto prípadoch zaryto mlčia.

Položme si tiež otázku, či môže mať premiér osobný názor, nech ide už sankcie voči Rusku, alebo na ruskú politiku ?! Nemôže. V inom prípade je to čudesná dvojkoľajnosť, pričom nechcem použiť iný termín. Má tu predsa parlament s pohodlnou väčšinou, ktorý sa mohol vyjadriť, aby občania pochopili, čo si vlastne majú myslieť, aký je ich názor. Prečo to neurobil ? Posmelovali ho predsa nepriamo práve všeobecne známi podnikatelia na našom území, ktorí však nechcú chápať to základné, že máme priateľské a spojenecké zväzky, ktoré sú záväzné. Sú platné aj v dobrom aj v zlom čase, aj vtedy, keď sa páchajú chybné a nezmyselné kroky.

Ak sme vyjadrili v máji obavy z našej malosti a z možných dôsledkov ukrajinskej krízy, no i z reakcií EÚ, USA, NATO a Ruska, tak sa nepominuli, ba práve naopak. V bezprostrednej blízkosti máme destabilizovanú Ukrajinu a reprízu Studenej vojny. Od mája som sa usiloval o to, aby nám odpovedal podľa EK, Spojených štátov a NATO reprezentant najväčšieho hriešnika za stav súčasného Svet. Aj som uveril časti ruskej diplomatickej logiky.

Prijal som aj nomináciu Sergeja Lavrova na Zlatý biatec, ale to podstatné sa v ruskej zahraničnej politike nestalo. Nič sa nezmenilo. Rusko je tu len pre seba obdobne ako iné štáty, ktoré sa chcú vnímať ako lídri, a keď sa tak nedeje, tak sa do tej pozície pasujú bez akýchkoľvek zábran. Nebol časový priestor na príhovor, na telemost, alebo na posolstvo Sergeja Lavrova k nám - do Európskej únie a jej občanom ?!

Je tu šanca - príležitosť otvoriť túto tému na našom 102. riadnom zhromaždení a celkove 245. podujatí nášho združenia, ktoré bude 16. decembra. Pozvanie na vzájomne prospešný dialóg trvá.

Predčasom sme tu položili otázku, či je V. V. Putin svetovým lídrom ? Má aj u nás značné sympátie, ale je len, či až ruským prezidentom ?! Aj preto dnes nebudeme bez priamej komunikácie s ruským prominentom diskutovať o medzinárodnej situácii i keď sme na to pripravení majúc dokonca "bez-zábranové" úvodné slovo o názoroch nemalej a nezmerateľnej časti našej verejnosti veľvyslanca J. Bratku. (A musím uviesť aj to, že internetom rotujúca mierová výzva V. V. Putina je falzifikátom.)

Dovoľujem si vám oznámiť, že koncom mája sme dospeli k rozhodnutiu vytvoriť Výbor pre mier a spoluprácu. S odstupom 41 rokov sme aktualizovali vďaka našim odborníkom správu WHO o jadrovom potenciáli vo svete. Je zverejnená na našej www.hospodarskyklub.sk. Je to depresívne čítanie a výsledok politických elít tohto sveta, no i nepružnosti OSN a umrtveného občianstva konzumom a sociálnym strachom.

Oslovil som troch zahraničných laureátov Zlatého biatca M. Yunusa, prof. J. Kellera a prof. Rongxiang Xu-a, ako aj domáce osobnosti prof. V. Tkáča, prof. J. Brezu, prof. J. Masarika, Z. Černáka a A. Blahu, aby sme sa viac starali o podmienky pre mierový vývoj a život vo svete, aby pravda bola aspoň minimálnou pravdou, že demokracia znamená viac mieru.

Osobne si v tejto chvíli pripomínam stretnutie so sovietskym maršálom a ministrom obrany Dmitrijom Fjodorovičom Ustinovom pred 31 rokmi v priestoroch Bratislavského hradu. Výťah bol pokazený a tak som bol vyzvaný, aby som 75-ročnému sovietskemu hosťovi pomohol výjsť po schodoch do Siene federácie. Bol však čulý a bez zastavenia vyšiel na prvé hradné poschodie. Strávil som v jeho prítomnosti pol hodinu a odpovedal na kopec otázok ohľadne medzinárodných vzťahov, osobitne o vzťahu k Sovietskemu zväzu a jeho národom.

Túto "spoveď" ukončil uvažovaním nahlas a medzi štyrmi očami : "Vaša generácia na rozdiel od nás starcov to bude mať ťažšie. Dnes Ťa môžu jadrové zbrane zničiť x-krát, pričom stačí jedenkrát. Keď sa budeš blížiť k môjmu veku, tak bude väčší strach z vojny, z jadrového konfliktu, ktorý skončí túto civilizáciu. Zbrojiť sa bude a mierový čas nenastane sám od seba. Na politikov sa veľmi nespoliehajte. V podstate nemajú reálnu predstavu, čo by to bola za vojna ..., a možno sa dožijete aspoň môjho veku".

Podnet na otvorený list združenia vládam Ruska, USA a európskych štátov a Svetovej zdravotníckej organizácii (WHO) na tému:

"Všeobecná mobilizácia za dôstojný a bezpečný život v mieri je nevyhnutná"

 Viac ako dve dekády po konci studenej vojny disponujú všetky jadrové mocnosti sveta približne 17 000 kusmi jadrových hlavíc, z ktorých len asi 4 200 je v operatívnom stave, teda pripravených na použitie. Izrael sa opäť neuvádza, ale podľa ruských spravodajských zdrojov vlastní 80 jadrových striel a podľa západných zdrojov len 60 ks.

Odhadované počty jadrových hlavíc vo svete

Krajina

Počet hlavíc v operatívnom stave

Celkový počet hlavíc

1. jadrový test

Rusko

1 800

8 500

1949

USA

1 950

7 700

1945

Francúzsko

290

300

1960

Čína

zrejme žiadne

250

1964

Británia

160

225

1952

Pakistan

zrejme žiadne

110

1998

India

zrejme žiadne

100

1974

KĽDR

zrejme žiadne

menej než 10

2006

 

Scenár totálnej jadrovej vojny

Ekvivalent tohto jadrového šialenstva v tonách TNT neviem určiť, ale k samotným zbraniam:
  1. K výbuchu bude privedené množstvo zbraní, ktoré sa rovnajú približne 10 000 megaton TNT, čo by malo predstavovať asi 60 % použitého jadrového arzenálu.
  2. To percentuálne množstvo predstavuje objem, ktorý spolu so 4 200 okamžite použiteľných zbraní privedú k výbuchu. Možno ešte dajú do pohybu rovnaké množstvo, ale to bude všetko. Zvyšok jadrovej munície ostane už nepoužiteľný v dôsledku následkov vojny.
  3. Z uvedeného počtu vojensky použitej jadrovej munície vybuchne 90 % nad územím Severnej Ameriky, Európy a Ázie s najväčšou koncentráciou výbuchov nad územím EÚ a Arktídou. V Európe možno ..."živí budú závidieť mŕtvym"... ako hovoria americkí umelci v sci-fi dráme zo roku 1983 The Day After.
  4. Až 10 % použiteľnej munície vybuchne nad Afrikou, Latinskou Amerikou a Oceániou v dôsledku zlyhania techniky, čo bude spôsobené následkami prvotných jadrových úderov. Ale aj taktickými politickými rozhodnutiami vedenia vojny.
  5. Skoro polovica výbuchov bude situovaná ako pozemný výbuch na využitie možnosti vysokého rádioaktívneho zamorenia veľkej časti napadnutého územia.
  6. Až 45 % jadrovej munície sa využije na výškové výbuchy so zámerom vysokého smrtiaceho účinku a využitia EMP (elektromagnetický úder na ničenie nechránených elektronických zariadení). Asi 5 % časť munície bude využitá aj vo vesmíre na oslepenie a zničenie navigačných systémov GPS, GLONAS a pod.
  7. Výbuchy vo vesmíre môžu viesť k rozkmitaniu magnetického poľa Zeme a až k zániku Van Allenových radiačných pásov, čím sa na povrch planéty dostane kozmické žiarenie a aj žiarenie samotného Slnka. Aj preto boli zakázané jadrové skúšky v ovzduší a vo vesmíre práve po pokusoch riadených Van Allenom.
  8. Vzhľadom na odhadovaný počet kusov jadrovej munície na vojenské účely je možné, že budú použité aj proti mestám zahrnúcim počet nad 60 000 stálych obyvateľov.
  9. Pri použití termonukleárnych hlavíc bude účinok znásobený, pretože ide o zbrane väčšieho kalibru a teda aj TNT ekvivalentu.


Základné prírodné následky:
  1. V prvej hodine totálnej jadrovej vojny zahynie 1 ,75 mld. obyvateľstva planéty. Zranených bude 1,6 miliardy ľudí. Z nich jedna miliarda zahynie do 3 – 10 dní bez lekárskej pomoci. Pokiaľ sa vojna predĺži na niekoľko dní, budú tieto straty a zranenia o tretinu väčšie.
  2. Pod vplyvom vojny dôjde k obrovským požiarom a pri 50 % pozemných výbuchov sa do odrušia dostane obrovské množstvo prachového materiálu, ktoré zapríčiní zníženie prieniku svetla na planétu a nastane tzv. "jadrová noc". Tá potrvá podľa modelov niekoľko týždňov až približne 9-12 mesiacov.
  3. Toto množstvo prachového materiálu môže takmer okamžite znížiť priemernú teplotu planéty o dva stupne, čo z hľadiska meteorologických poznatkov povedie k tzv. "radikalizácii počasia". Odhadnuteľné nie sú sily búrok a množstvo zrážok v ionizovanom vzduchu po jeho rádioaktívnom ožiarení výbuchmi rozptýleného rádionuklidov zmiešaných s pôdou. Zatiaľ sa nedarí namodelovať možný skleníkový efekt a tým zvýšenie priemernej teploty planéty, ktorý by mohol nastať s viac ako trojmesačným oneskorením po totálnej jadrovej vojne.
  4. Uvoľnenie veľkého množstva chemikálii požiarmi a ich vystúpenie do najvyšších vrstiev atmosféry povedie k rozrušeniu ozónovej vrstvy počas "jadrovej noci". Po jej odznení asi o 9 až 12 mesiacoch na zem prenikne ÚV žiarenie, ktoré zničí neprispôsobivé rastlinstvo a zvieratstvo. To zapríčiní rozrušenie potravinového reťazca a nastane hlad v celej jeho zvyškovej hierarchie vrátane ľudí.
  5. Devastácia pôdy v niekoľkých prípadoch umožní síce rast rastlín a aj rozmnožovanie zvierat, ako preukázali naši vedci po havárii v Černobyle, ale zamorenie prostredia bude spôsobovať zvyšovanie kumulatívnej dávky ožiarenia takže krajina bude dlhodobo neobývateľná. Černobyl a Fukušima pritom boli haváriami bez atmosférických sprievodných javov jadrovej vojny.
  6. Globálne zamorenie ovzdušia a pôdy rádionuklidmi pôsobí dvoma smermi: jednak sa zvyšuje počet mutácií časti flóry a fauny a pre človeka to znamená zdravotnú záťaž vedúcu k rakovinovým ochoreniam, ochoreniam krvotvorby a degeneratívnym zmenám ľudských plodov.
Dlhodobé následky a nová metodika výskumu podliehajú utajeniu.


Základné sociálne následky:
  1. Pri úmrtí takého veľkého množstva ľudí sa rozpadnú takmer všetky sociálne systémy riadenia. Poľnohospodárska výrobe nebude schopná zabezpečiť potraviny. Surovinové hospodárstvo sa naruší do takej miery, že hromadná výroba nebude možná. Týka sa to aj liekov a zdravotníckych pomôcok.
  2. Správne systémy spoločnosti sa rozpadnú v dôsledku radiačného zamorenia. Zasiahne to najmä zdravotný personál a bezpečnostný personál, ktorý pri manipulácii so zranenými a prácou v silne zamorenom teréne bude vystavený enormnej radiačnej záťaži. Tým sa ich počet úmrtiami zníži až na hranicu funkčnosti.
Ostatné sociálne dôsledky a ich riešenie podlieha utajeniu. USA prakticky odskúšali bankrot štátu na Argentíne a z toho vznikla príručka pre katastrofy vedúce k rozpadu sociálnych riadiacich mechanizmov.


Materiál vychádza :

Zo záverov komisie WHO z 24. marca až 14. mája 1983 Ak referenčné údaje výskumu boli využité poznatky z jadrových výbuchov v Hirošime a Nagasaky Ide o: "Doklad medzinárodnej komisie expertov v oblasti medicíny a všeobecnej zdravotnej starostlivosti zverejnenej v rezolúcii WHA34.38"


POZNÁMKY AUTORA
  1. Na základe zmeny kvality jadrových zbrani a zmene demografických údajov od roku 1983, zmeny spôsobu produkcie potravín, bola využitá značná časť metodiky tohto dokumentu k spresneniu následkov totálnej jadrovej vojny.
  2. Okrem toho boli vyhodnotené vojenské doktríny nasadenia jadrových zbraní ich vlastníkmi. Izrael má v doktríne zničenie miest a to aj Spojencov, čo vychádza z ich ortodoxnej náboženskej doktríny a výlučnosti. Kým do roku 1983 okrem USA vojenské doktríny uvádzali použitie jadrových zbraní len v súvislosti s obranou, v súčasnosti z hľadiska skrátenia časového faktora vedenia totálnej vojny, ktorý sa počíta v minútach, bolo od obranných doktrín využitia jadrovej munície upustené.
  3. Ďalej bola vyhodnotená organizácie spôsobu civilnej ochrany, ktorá je vedome alebo nevedome značne podcenená, alebo jej nie je venovaná žiadna pozornosť. Najprepracovanejší systém CO v Európe majú Švajčiari.
  4. Zmena je aj v kvalite jadrových zbraní, ale tie sú v dôsledku utajovania nedostupné a tak sa ráta pri vedení totálnej jadrovej vojny len zo základnými druhmi: atómová bomba, vodíková bomba, kobaltová bomba, neutrónová bomba.
  5. Ostané dva scenáre použitia jadrových zbraní uvedené v citovanom dokumente ostali nedotknuté.
-sch-vs-


Vladimír Synek

Pán prezident
"Našľapuj zľahka. Kráčaš po mojich snoch.”
(Wiliam Butler Yeats)

Vždy, keď prechádzam okolo Prezidentského paláca si uvedomím, že pre mňa je to stále palác pioniersky. Čas a ani jeho obyvatelia vo mne nevyvolali zmenu názvu. Je síce biely a plný svetielok, ale vonkajšie znaky ešte noblesu neznamenajú. Zostal to prosto Pinkáč… A uvedomil som si, že to Pinkáč aj zostane. Len možno v inej súvislosti. Slovo pionier totiž nemusí znamenať len člena mládežnického hnutia, ale aj priekopníka. Teda niekoho, kto prichádza s niečím novým. Myslím, že Slovensko to potrebuje ako soľ! Priekopník má na Slovensku naozaj čo prekopávať.

Annuntio vobis gaudium magnum: Habemus papam... Táto známa veta zaznieva vždy po zvolení pápeža z lodžie požehnania Baziliky svätého Petra vo Vatikáne a po ktorej prebehne prvé požehnanie Urbi et Orbi. Dúfam, že niekedy aj na Slovensku, budeme môcť povedať: Annuntio vobis gaudium magnum: Habemus praesidentem….teda oznamujem vám veľkú radosť: Máme (konečne) prezidenta! Či to tak bude v prípade prezidenta Kisku, to zatiaľ netuším.

Neviem, kde sa zrodila myšlienka a prečo je zvykom hodnotiť prvých 100 (130) dní vlády alebo prezidenta. V angličtine existuje slovo snobbery, ktoré je odvodené z latinského sine nobilitate a znamená, okrem iného, posudzovať celok na základe maličkosti. Vidím u niekoho drahé hodinky a poviem, že ten človek musí byť úspešný. Z toho je odvodené aj známe slovo snob. Je to len a len snobizmus, čo vytvára slovenské celebrity. A aj teraz sa mi zdá takmer celebritne snobské, na základe 5,4%(čo je práve 100 dní) funkčného obdobia prezidenta, robiť akékoľvek závery o celku.

5.4 % predstavuje približne 4 minúty hracieho času futbalového zápasu. Kto z nás si trúfne hodnotiť neznámeho hráča za základe prihrávok a striel, ktoré predvedie za prvé 4 minúty hracieho času jeho prvého zápasu?! Asi nikto! A napriek tomu , ak si zadáte do Googlu "100 dní Kiska” ,vyhodí Vám 85 000 odkazov.Považujem to za nefér, a najmä bez akejkoľvek vypovedacej schopnosti. Je to módne a ako som už povedal, snobské. Navyše vačšina hodnotení, ktoré sa týkali úvodných dní vládnutia prezidenta Kisku, sa zameriavali na to, čo prezident môže a čo nemôže na základe popisu pracovného miesta, alebo ak chcete job description, pre pozíciu prezident Slovenska.

A oboch vecí sa chcem vyvarovať. V mojej úvahe, teda nebudem hodnotiť prvých 100 dní prezidenta Kisku, čo možno mnohí čakáte, a budem sa pohybovať len v priestore mimo jeho kompetencií.

Prenesme sa na úvod trocha do histórie. V roku 1789, tesne po získaní nezávislosti, sa hlavou Spojených štátov amerických stáva George Washington. Medzi Snemovňou reprezentantov a Senátom, prebieha v Kongrese ostrý spor, aký titul by mal Washington dostať. Padajú návrhy ako Najvyšší sudca Washington, alebo Jeho Výsosť George Washington, niektorí navrhovali dokonca titul Král, a iné veľmi honosné názvy s ktorými však Snemovňa nesúhlasí, lebo nechcela nového panovníka opiť mocou.Opakujem, nechceli ho opiť mocou….a tomu veľmi dobre rozumiem. Výsledkom sporu bol preto ten najskromnejší, najbežnejší a najobyčajnejší titul aký len existuje, teda prezident. Napriek tomu, že dnes tento titul používa takmer 150 krajín sveta a že história mu dala zvuk a úctu, je to naozaj veľmi bežný titul. Slovo prezident totiž pochádza z latinského prae – sidea, čo má dva významy. Prvý význam slova je sedieť pred, z toho vzniklo slovo pred-seda čohokoľvek, napr. roľníckeho družstva, krúžku šikovných rúk a pod. Teda skutočne veľmi obyčajné a rozšírené označenie. Ale druhý voľný význam tohto slova, je ochraňovať. A to sa mi páči. Nechcem, aby môj prezident bol akýmsi pasívnym predsedom, ktorý sedí pred, ale aby bol aj mojim aktívnym ochráncom. Nechcem, aby môj prezident bol podstatným menom. Chcem, aby môj prezident bol slovesom.

Potrebujeme však prezidenta? Ak budem úprimný, tak doterajšia skúsenosť hovorí, že prezidenta nepotrebujeme. Zdá sa mi, že mnohí prezidenti, neboli hlavou štátu preto, lebo ako hlava o niečom rozhodovali, alebo niečo riadili, ale preto, lebo boli najčastejšie zobrazovanou hlavou v štáte. Presnejšie by bolo pomenovanie nie hlava štátu, ale jeho tvár.

Navyše, si musíme uvedomiť, že krajiny ako Dánsko, Švédsko, Nórsko, ktoré sa už tradične umiestňujú v medzinárodných hitparádach života (index dôvery, index inovatívnosti) na popredných miestach, žiadneho prezidenta nemajú. Jednoducho jeho kompetencie prerozdelili na vládu a zrejme fungujú veľmi dobre. Postavenie prezidenta, ako reprezentanta štátnosti, oslabuje aj neustále narastajúca miera kompetencií Bruselu v rámci EU. Napriek tomu všetkému si však myslím, že práve na Slovensku a práve teraz prezidenta potrebujeme.

Prezidenta, ktorý bude pionierom v tom, že nebude politikom, ale štátnikom. Prezidenta, ktorý nebude obhajovať hranice svojich kompetenčných možností tak dlho, až sa jeho kompetencie hranicami jeho možností skutočne stanú, ale prezidenta, ktorý sa sebavedome a pokorne pohybuje v nádhernom a obrovskom priestore mimo jeho kompetencií. Myslím si totiž, že práve to je priestor nekonečných možností, priestor, kde sa nemožné stáva možným.Inými slovami, pohyb len v priestore kompetencií robí z prezidenta politika. Ale štátnik vyrastá len a len v priestore , ktorý sa s priestorom kompetencií prekrýva len čiastočne.

Keď som na jeseň v roku 1989 prišiel prednášať do posluchárne vysokej školy, tak poslucháči tam neboli, ale na tabuli bolo napísané niečo, čo si dodnes dobre pamatám: Takto už to nejde ďalej, a ak áno, tak rozhodne nie ďalej. A myslím, že to platí aj dnes na Slovensku. A je ten dôvod prečo prezidenta potrebujeme!

Pán prezident Kiska vo svojom inauguračnom prejave definuje krajinu, po ktorej (ako sám hovorí) všetci túžime.

" Krajina,

kde má právo na slušný život každý občan ,

kde korupciu odsudzujú ľudia rovnako ako krádež,

z ktorej mladí ľudia nebudú chcieť odísť, ale naopak, ktorá bude priťahovať vzdelaných a talentovaných ľudí,

krajina, ktorá je ekonomicky úspešná a sociálne spravodlivá,

krajina , kde slušnosť a morálka nie je len slovom, ale skutočnou hodnotou spoločnosti.

Takému Slovensku chcem pomáhať. "


Podotýkam, že nie je problém pomáhať takémuto Slovensku, problémom je pomáhať "k " takémuto Slovensku.

Pán prezident hovorí o budúcom, inom Slovensku. Skúsme veľmi stručne opisať charakteristiky sučasného stavu, teda toho, čo chce zmeniť. Treba súhlasiť so všetkým, čo o dnešnom Slovensku hovori pán prezident vo svojom príhovore.

Snáď len doplňme, že pre Slovensko je dnes typických všetkých 7 sociálnych hriechov, tak ako ich zadefinoval Ghándí. Sú to: politika bez zásad, blahobyt bez práce, rozkoš bez svedomia, vzdelanie bez charakteru, obchod bez mravnosti, veda bez ľudskosti a úspech bez pokory. A navyše treba spomenúť, že 90% mladých ľudí nie je spokojných so smerovaním Slovenska.

Že len 17% dospelej slovenskej populácie vidí súvis medzi kvalitou vlastného života a výškou dosiahnutého vzdelania, čo znamená, že vzdelanie prestalo byť hodnotou a stalo sa komoditou, že minimum populácie je ochotné prispieť k zlepšeniu situácie na Slovensku, že index identifikovania sa so štátom je menej ako 7 bodov na škále od mínus sto po plus sto, a že takmer 70% slovenskej populácie trpí nejakou formou duševnej poruchy. Sme krajina, kde verejno prospešné práce sú trestom a práce verejno ne-prospešné sú najviac oceňované, sme krajinou, kde vo verejnom sektore sa pohybujú ľudia s hypertrofiou túžby po moci a artrófiou skutočného talentu,sme krajinou, kde sa evolúcia zbavuje tých, ktorí by dole, tam kde prebieha reálny život, škodili tým, že ich posúva smerom hore, teda tam kde škodiť môžu len minimálne. Sme krajina, kde sa neschopnosť a morálna asymetria skrývajú za slovné spojenie politická korektosť, kde junk- foodové slovo sociálny je silnou marketingovou zbraňou, ktorá dokáže veľa sľúbiť, ale málo splniť.

Podotýkam, že práve tu pán prezident podľahol zvodom politickej kultúry a použil populistickú rétorickú figúru "sociálna spravodlivosť” , ktorá sa však vymyká akejkoľvek zmysluplnej definícii a to tak z hľadiska obsahového aj sémantického. Treba si dať vždy veľký pozor na tých, ktorí práve slová ako politická korektnosť a slovo sociálny používajú veľmi často.

Pán prezident v inauguračnej reči hovorí: "Podľa štatistík na Slovensku nikdy nebolo lepšie." Áno uznávam, že Slovensko počas 20 rokov samostatnej existencie ide dopredu. Pýtam sa však, či tento pohyb vpred je spôsobený útekom pred niečím, alebo behom za niečím. Výsledkom oboch motivácii je síce pohyb vpred, len dopady sú rozdielne. Myslím, že odpoveď poznáme všetci.

Sme krajinou bez vízie a jasného smerovania, a kto nepozná prístav, tomu je každý vietor zlý. Náš pohyb vpred je teda založený na emócii strach pred stratou niečoho existujúceho, a nie na emócii úžas z objavovania nepoznaného.

Výsledkom je strata zvedavosti. Strach a stratená zvedavosť rozhodne neprispievajú k nárastu indexu dôvery a indexu inovatívnosti. Faktom je, že Slovensko je krajina, ktorá skóruje na konci európskeho rebríčka v indexe interpersonálnej dôvery, a naša inovačná výkonnosť leží pod priemerom EU. A práve dôvera a inovatívnosť sú nutné predpoklady modernej spoločnosti. Tam, kde nie je dôvera, nemá zmysel pokračovať, a prežije len ten, kto je schopný neustálej inovácie.

Non aes sed fides- nie kov, ale dôvera- to je veta, ktorá je základom modernej spoločnosti. My sme stratili dôveru a zostal len chladný kov.

Nedávno prebehla médiami správa , že sme svetová špička v počte digitálnych zariadení na občana.Hrdo bolo konštatované, že vlastníme 4,3 digitálneho zariadenia na hlavu. No, veľmi by som sa tým nechválil. Používanie moderných technológií len nahrádza našu prirodzenú túžbu po sociálnom kontakte založenom práve na dôvere. Jednoducho povedané, čím viacej technológií , tým menej ľudskosti zažívam. Moderné technológie síce skrátia vzdialenosti, blízkosť však nevytvoria!! Pán prezident hovorí o ekonomicky úspešnej krajine, ale nezabudnime, že slovo prosperita neznamená len úspech ekonomický, ale aj radosť a šťastie.

Tak takéto Slovensko musí pán prezident zmeniť a to určite nie je úloha na jedno funkčné obdobie. A navyše, stojí proti nemu silný nepriateľ v podobe apátie a rezignovanosti málo-mocných a silný nepriateľ v podobe narcistickej kultúry mocenských elít.

Povedali sme niečo o tom, čo sa má zmeniť a smerom k čomu to zmeniť chceme. Poďme si teraz povedať niečo o samotnom procese zmeny.

Rozdiel medzi politikom a štátnikom je asi podobný , ako rozdiel medzi managerom a leadrom. Aby štátnik mohol plniť úlohu lídra v procese zmeny, musí byť dôvery-hodný.

Ale dôvera je funkciou medzičasovej voľby. Ak uprednostním riešenia, ktoré prinášajú osobný úspech dnes, pred riešeniami, ktoré uprednostňujú verejný prospech zajtra, stávam sa dôvery -nehodný! Pán prezident , ako štátnik , teda musí vždy konať tak, ako keby jeho mandát bol nekonečný!! Len tak získa potrebnú dôveru. Úspešnosť politika sa meria počtom funkčných období. Orientácia na počet funkčných období však u štátnika pôsobí fatálne.

Je mi preto veľmi sympatické, že pán prezident už vo svojej predvolebnej kampani hovoril "Poďme zmeniť Slovensko." A aj v neskorších rozhovoroch s ním zaznieva, že je na tento "boj "pripravený. Viackrát som počul názor, že to je boj Dávida s Goliášom. A to ma donútilo zamyslieť sa, a potom ma to potešilo!! Aby sme pochopili aké sú šance pána prezidenta v tomto boji, poďme sa na tento chronicky známy príbeh pozrieť trochu ináč.

Príbeh sa odohráva na mieste s názvom Šefela, kde na jednej jeho strane stoja Filištínci, a na druhej Izraeliti pod vedením kráľa Saula. Ich dlhotrvajúci spor sa rozhodnú riešiť spôsobom typickým pre tú dobu, teda bojom muža proti mužovi. Kto prehrá, jeho armáda opustí bojisko. Filištínci vyšlú do boja svojho najmohutnejšieho vojaka Goliáša. Goliáš je obor, celý v brnení a vyzbrojený zbraňami pre boj z blízka, teda pre boj, kde môže využiť svoju silu. Je dosť zvláštne, že tohto gigantického bojovníka musel na miesto boja priviesť mladý vojak, ako keby toho Goliáš nebol sám schopný. Navyše Goliáš vidí v rukách približujúceho sa Dávida dve palice, aj keď on má len jednu. Biblický Goliáš zrejme teda trpel gigantizmom spôsobeným poruchou, ktorej sa hovori akromegália. Táto sa okrem iného prejavuje problémami s orientáciou, pohybom a videním. Len dodávam, že najvyšším človekom na svete bol Robert Wadlow, ktorý meral 272 cm. Zomrel vo veku 24 rokov, mal všetky spomínané príznaky a trpel akromegáliou.

Pozrime sa teraz na Dávida. Sám sa prihlási do boja proti Goliášovi, aj keď sám bojovníkom nie je. A od samého začiatku vie, ako chce proti Goliášovi bojovať. Odmieta brnenie, ktoré mu ponúka kráľ Saul a odmieta tiež aj meč a štít. Jeho jedinými zbraňami sú okrem sebavedomia a pokory, prak a palica. Tu sa na chvíľku zastavme. Dopadová energia kameňa vymršteného z praku, ktorý sa otáča sedemkrát za sekundu sa blíži dopadovej energii projektilu vystreleného z malokalibrovej pištole. Dávid, vycvičený v streľbe z praku, zasiahne z diaľky Goliáša na jediné nechránené mieto a následne ho usmrtí jeho vlastnou zbraňou. Neznámy a nenápadný Dávid je teda v tomto príbehu od samotného začiatku predurčený na víťazstvo, ak však neprijme pravidlá boja z blízka muž proti mužovi, ako ho k tomu hlasno vyzýva Goliáš: "Poď ku mne, nech tvojim mäsom nakŕmim lesnú zver”… Poučenie z tohoto príbehu je zrejmé. Nie všetko veľké je aj mocné a zdravé. A niekedy aj niekto, kto je od začiatku považovaný za porazeného môže prekvapiť. Nezabúdajme, že vplyv je vždy mocnejší než moc, a že najčastejšou príčinou smrti bobrov sú padajúce stromy.

Myslím si, že boj prezidenta za iné Slovensko je práve bojom Dávida proti Goliášovi , ktorý predstavuje našu politickú kultúru.

Táto vznikala dlho, (nechcem teraz hovoriť o anatómii moci a vzniku zla) , a má svoje korene už v minulom období. Veľa sa toho nezmenilo. Ak v časoch ne-demokracie predučený víťaz bral všetko, tak dnes, v časoch demo-verzie demokracie, skupina nevládnucich a zdá sa , že aj nevládnych, stráži skupinu vládnucich len preto , aby aj jej niečo zostalo až sa ich pozície vymenia. Výsledok pre občana je však ten istý.

Goliášsky gigantizmus dnešnej politickej kultúry sa prejavuje ilúziou nezraniteľnosti, ilúziou neomylnosti, syndrómom mocenskej pýchy, ilúziou jednomyseľnosti a myšlienkovou autocenzúrou, schopnosťou vysvetliť chybné rozhodnutia v svoj vlastný prospech, schopnosťou prehliadať rozsah negatívnych dopadov vlastných rozhodnutí a realizačnou nepripravenosťou. Toto všetko sú príznaky, ktoré sa dajú pomenovať ako hlúposť iniciovaná veľkosťou. Výsledkom sú, tak ako u Goliáša, problémy s orientáciou, pohybom a neschopnosťou vnímať realitu.

Všetky výhody sú teda na strane prezidenta ako Dávida, ak sa však nenechá spútať do brnenia vlastných kompetencií, ak nepristúpi na ponúkané pravidlá boja, ak nevymení zásady za výsady, ak nevymení prospešnosť za úspešnosť, ak sa nebude báť straty funkcie, ak neustále bude držať v rovnováhe sebavedomie a pokoru a ak zmysel, ktorý bude dávať každej situácii, mu bude diktovať jeho svedomie a nie čistý rozum, výhody, alebo,poradcovia.

Len tak prezident dosiahne štátnickú vlastnosť, ktorej Machiavelli hovorí "virtu", ktorú chápem ako duch občianstva a štátnosti.

Nie som si však istý, že či oblievanie sa vodou, alebo krst akéhosi CD –čka túto vlastnosť napĺňajú. Majú skôr charakter sebaprezentácie a zvyšujú osobnú úspešnosť, ale nie prospešnosť verejnú.

Politická kultúra o ktorej sme hovorili, už svojou podstatou otvorila priestor pre kultúru štátnickú. Jej základom sú témy štátotvorné, ktoré vychádzajú z dvoch nasledovných premís. Štát nie je systém ekonomický, ale sociálny a občan nie je tvor racionálny, ale emočný.

Naša politická kultúra tieto fakty dlhodobo ignoruje a preto vychádza z kolektívnej halucinácie a verí v kolektívnu amnéziu.

Halucinácia preto, lebo politici reagujú na podnet, ktorý v okolí neexistuje, (a to je halucinácia), a sú hodnotovo flexibilný. Ponúkajú občanovi niečo, čo nechce. A amnézia preto, lebo veria , že na to občan zabudne, že sa im to ako vždy prepečie. Zdrojom zisku , ako osobného úspechu politika je priepastný rodiel medzi verejnou prospešnosťou jeho výkonu a odmenou. Aj tomu u nás hovoríme politická korektnosť.V takom prípade však žiadam , aby som som si sumu odmien našich politikov mohol uviesť ako odpočítateľnú položku v mojom daňovom priznaní, v kolonke vyživované osoby.

Naproti tomu štátnik používa svoje svedomie, ako jediný orgán, ktorý dáva všetkým jeho rozhodnutiam jasný zmysel, je hodnotovo stály, neklania sa slepo hlasu väčšiny , a je korektný nie politicky, ale emočne a morálne. Zmyslom jeho práce nie je osobný úspech, ale verejný prospech. Aj preto mi je aj vzdanie sa osobného zisku prezidenta Kisku vo verejný prospech, jednoducho sympatické.

Čo však témy štátotvorné znamenajú v praxi.

Téma 1.: Aristotelov prezident

Aristoteles hovorí, že spoločnosť je len tak veľká, ako dosiahne hlas hlásnika. A tu vidím veľký priestor pre prezidenta ako štátnika.

Slovensko dnes nemá hlásnika a tým sa uvoľňuje priestor pre rôznu propagandu, ktorej cieľom nie je stabilita Slovenska, ale maximalizácia individuálnych záujmov.

Nemyslím si, že štát sa správa ako celok, len preto, lebo má hranice, jazyk a zástavu, ale najmä preto, lebo hodnotové vzorce jeho občanov a ich smerovanie sa navzájom prekrývajú. Dnes nevieme aké hodnoty sú typické pre Slovensko a aká vízia sa od nich odvíja. Nikto však nedokážeme žiť v priestore bez hodnôt, lebo máme pocit, že sa stratíme. Preto neznámej politickej autorite dávame ruku a hovoríme - veď ma, lebo ja sa stratím. Každá politická autorita veľmi rada vedie občana za ruku a v nestráženom okamžiku sa toto vedenie za ruku zmení vo vedenie za nos. A aj to je politická kultúra Slovenska dnes, za ktorú však môžeme my , občania. O dôvodoch prečo, teraz hovoriť nebudem.

Pán prezident by mal stať práve Aristotelovým hlásnikom. Nemyslím si, že štátnik má zjednocovať, veď už samotná voľba prezidenta Kisku bola toho opakom. Štátnik má vytvárať predpoklady pre zjednotenie, teda pre súdržnosť sociálneho systému s názvom štát. Predpoklady nutné, aj keď možno nie postačujúce. Pokiaľ štát nemá definované hodnoty, tak nemá identitu a ak nemá identitu, tak nemá charakter a je to bezcharakterný štát. Mám názor, že prezident by mal iniciovať kolektívne zadefinovanie identity a zrozumiteľnej vízie Slovenska a stať sa pri každej možnej príležitosti ich nositeľom a ambasadorom.

Pán prezident vo svojej inauguračnej reči hovorí, že nechce, aby mladí ľudia odchádzali do zahraničia, a chce, aby Slovensko priťahovalo talentovaných ľudí. Ale toho nutným predpokladom je práve charakternosť krajiny. V krajine bez charakteru nikto nechce zostať, a s krajinou bez charakteru nikto nechce spolupracovať.

Na Slovensku dnes nemáme len 7 tisíc ton ľudského mozgu, ale aj 5 milionov ľudských sŕdc. A to sú tie najvzácnejšie komodity každej krajiny. Nemá význam hovoriť, či sme malá, alebo veľká krajina. Našu veľkosť bude vždy určovať len to, na koľko percent dokážeme využiť tento úžasný potenciál, teda ľudský intelekt a ľudskú emóciu. Percento jeho využitia dramaticky zvýšime, len ak bude založené na slove chcem a nie na slove musíš! Ak to preženiem, teda na láske, hrdosti a zvedavosti a nie na nutnosti , strachu a bezradnosti. Prirodzenou túžbou každého človeka , je byť súčasťou niečoho väčšieho a úspešného. Je to dokonca základná ľudská potreba. Ale Slovák ráno vstane a má naprosto prirodzenú chuť sa zaidentifikovať. Len nemá s kým , lebo štát jeho identifikačný vzor nie je.

Pán prezident hovorí, že žijeme v štáte, kde sa vytratila morálka. Nedávno som čítal citát nášho premiéra, ktorý hovorí, že politika nie je o morálke a spravodlivosti, ale o ekonomických a obchodných záujmoch.A rozumiem tomu, aj keď teraz so mnou možno nesúhlasíte. Politická kultúra taká naozaj je, lebo taká byť jednoducho musí. Jej navzájom protichodné ciele sa naozaj dajú dosiahnuť len klamstvom a lsťou. Problém je však niekde inde. Politika nie je nemorálna, ale je morálne pokrytecká. Morálny pokrytec je niekto, kto vie ako by sa mal správať, ale nekoná tak. A iste súhlasíte, že väčšina našich politikov vie rozoznať rozdiel medzi dobrom a zlom. V súkromnom živote určite, a napriek tomu sa tak v politike nesprávajú. Sú teda morálne pokrytecký, koniec-koncov tak, ako väčšina managerov vo fimách. Nemorálny človek je taký, ktorý netuší ako by sa mal správať, a preto sa môže správať aj nemorálne. Byť morálnym pokrytcom je teda omnoho horšie, ako byť nemorálnym človekom.

Ak nám to však nikto nepovie, ak nám nikto nepovie, že normálne je sa správať ináč, tak začneme brať morálne pokrytectvo ako normu, a výsledkom je, že žijeme v štáte, kde ekonomický úspech je priamo úmerný počtu morálnych kompromisov a kde lekári hovoria, že ak dostanú viacej peňazí, budú k svojim pacientom vľúdnejší a kde slovo moralizovať je pejoratívne. Žijeme v spoločnosti, kde sa pandemicky rozšírili dve choroby - anómia a pleonaxia.

A tu je opäť priestor pre prezidenta ako štátnika.Vždy, keď prednášam na túto tému, poslucháči súhlasia, že žijeme v nemorálnej spoločnosti. Ale nemorálna spoločnosť nie je taká, kde vládne nemorálnosť, ale taká, kde je nemorálnosť v akejkoľvek podobe akceptovaná. Tie najhoršie miesta v pekle sú určene pre tých, ktorí si v časoch morálnej krízy zachovajú neutralitu.

Je to tak preto, lebo pre kohezitu akéhokoľvek sociálneho systému dôležitejšie trestať zlo ako odmeňovať dobro .Možno na to stačia len prezidentove otázky, o ktorých hovorí vo svojej inauguračnej reči, ktoré budú na deformácie politickej kultúry poukazovať tak dlho, pokiaľ si občan nevšimne, že nie sú normou. K téme otázok sa ešte vrátim.

Téma 2.- Hayekov prezident

Nositeľ Nobelovej ceny za ekonomiku F. Hayek navrhuje, aby sa pre ekonomiku štátu používal pojem katalaxia. To je v poriadku, zaujímavé ale je , že toto slovo pochádza z gréckeho katallatein, čo okrem ekonomického významu dať niekomu niečo, má aj nádherný význam sociálny a znamená urobiť priateľa z nepriateľa a prijať do spoločnosti.

Politik nech sa venuje ekonomickému významu tohto slova, teda nech kultivuje blahobyt a bezpečnosť štátu. A prezident ako štátnik, nech sa venuje významu sociálnemu, teda nech kultivuje identitu štátu a jeho kohezitu.

Tu však nastáva problém. Dopady a výsledky politickej práce sú merateľné priamo a ľahko a dostavujú sa dosť rýchlo. Dopady a výsledky štátnickej práce sú však merateľné len sprostredkovane , sú ťažko preukazateľné, a nedostavujú sa hneď. Toho si musí byť vedomý nie len pán prezident, ale predovšetkým občan pri hodnotení jeho mandátu. Občan dnes nehodnotí politika podľa toho, či je morálna, etická a ľudská, ale podľa toho, nakoľko plní jeho materiálne predstavy. Možno to je zámer, možno nie, ale nič lepšie si politici nemôžu želať! Občan prestal s politikom obchodovať. Občan dal síce politikovi vo voľbách moc, ale nežiada ju späť, preto sa stáva bez-mocný. Občas si kúsok moci svojej kúpi a tomu hovoríme korupcia. Je to ako keď niekomu darujete auto, a on vám ho potom predáva na súčiastky. Približne 75% občanov však hovorí, že nechce žiť v štáte, ktorý je charakterizovaný výškou budov a šírkou ciest. Ale, že chce žiť v štáte , ktorý je charakterizovaný hĺbkou vzťahov. Občan teda nevolá po rozmere ekonomickom, ale práve sociálnom, teda štátnickom, teda prezidentskom.

Téma 3.-Foucaultov prezident

Môj obľúbený filozof M. Foucault povedal: "Častokrát vieme čo robime a niekedy vieme, prečo robíme to, čo robíme. Ale takmer nikdy nevieme, čo to robí, keď to robíme.”

A práve o tú poslednú časť citátu ide. V našej politickej kultúre jej predstavitelia vedia, čo robia. A niekedy vedia, prečo robia to, čo robia. Ale som presvedčený, že takmer nikdy nevedia, čo to robí s dušou občana, keď to robia. R. Kennedy povedal, že HDP meria všetko okrem toho, čo je pre život človeka dôležité. A niet väčšej pravdy. Veď skúsme sa kohokoľvek na ulici spýtať, o čo mu v živote ide. Asi nikto nepovie, že túži po vyššom HDP, ale povie, že túži jednoducho po šťastí. Tak prečo nám naši politici skloňujú HDP vo všetkých možných podobách, a vytvárajú tak ilúziu, že to, o čo v živote skutočne ide, je akési osobné HDP? Nie je práve to najrýchlejšia cesta k materiálnej spoločnosti, na ktorú sa všetci sťažujeme a na ktorú sa politici vyhovárajú a pritom ju používajú ako mostík k moci?

V roku 2010 vznikol v Anglicku pri vládnom kabinete Behavioural Insights Team (BIT), známy aj pod názvom Nudge unit. Jeho úlohou je aplikovanie poznatkov behaviorálnej psychológie vo verejnom priestore. Teda odpovedanie na otázku: čo to urobí, keď to urobíme?! Prečo by takýko pioniersky počin nemohol byť realizovaný aj v Pionierskom paláci? Prečo by pán prezident nemohol iniciovať vznik akéhosi slovenského Ministerstva šťastia, a tým ísť v ústrety biologickej túžbe človeka po šťastí.

Téma 4.- Kaučujúci prezident

A teraz k už spomínaným otázkam. Veľmi sa mi páči, že pán prezident vo svojej reči hovorí: "Ako prezident budem klásť otázky v mene občanov…” Práve správne otázky a dôsledné vyžadovanie odpovedí môžu byť jedným z nalepších spôsobov, ako naštartovať boj za iné Slovensko. Môžu byť tým nenápadným Dávidovým prakom, zbraňou s nesmiernou silou, ak zasiahnu nechránené miesto mocenského Goliáša, ktorým je jeho mocenská pýcha. Všetci vieme , čo je kaučing. Pri kaučingu neponúkame kaučovanému riešenia, ale vhodnými otázkami kaučovaného dovedieme k vlastným riešeniam. A preto vnímam prezidenta-štátnika, ako kauča, napr. národa.

Nietsche povedal: " Našiel som otázku pre teba a ako olovnicu ti ju ponorím do duše, aby som vedel, aká je hlboká.” A o to práve ide. Aby otázky pána prezidenta boli olovnicou ponorenou do duše, a nie len suchým listom poletujúcim na jej povrchu. Pán prezident hovorí, že bude klásť otázky v mene občanov. Ale potom občan musí vedieť, na čo sa pýtal, koho sa pýtal a aká bola odpoveď. A možno aj ku tomu môže slúžiť slovenský Nudge unit (aj technicky).

Dôsledne realizované otázky pána prezidenta môžu mať aj iný kaučingový význam a dopad. Sme totiž krajinou, ktorá (ako som už hovoril) stratila zvedavosť. Veď kto z nás naposledy niečo rozobral, len aby vedel, ako to funguje ... vysávač, pero, parlament, demokracia. A zvedavosť je základom vzdelania. Myslím skutočného vzdelania, ktoré je založené na chápaní súvislostí, a nie na memorovaní odtrhnutých detailov. Zvedavosť je predpokladom vedomostnej spoločnosti, sublimácia zvedavosti je predpokladom nevedomostnej spoločnosti, kde je jedinec pripravený na mediálnu zábavu typu Milionár, ale nie pre život.

Dnešná cesta Slovenska k nevedomostnej spoločnosti ohrozuje našu budúcnosť. A to najmä preto, že si tak sami zavádzame novodobú cenzúru. Kedysi bola cenzúra založená na tom, že sme nemali prístup k informáciam. A dnes síce máme prístup k informáciam, ale je ich priliš veľa a my im nerozumieme. Sami sme zahodili dešifrovací kľúč, ktorým je vzdelanie založené na zvedavosti. Zvedavé otázky pána prezidenta tak môžu prebudiť aj zvedavosť občiansku, môžu rozbiť ilúziu nevyhnutnosti, môžu ukázať, že existujú aj iné riešenia a odpovede, ako tie, ktoré sú nám predostierané. A možno, že konečne rozoznáme, že to čo lieta nad nami nie sú orly, ale len škrečkovia, ktorým sme my pomohli dočasne vzlietnuť. A, že je načase sa každého záujemcu o lietanie spýtať, či vôbec má krídla!!! Snáď aj to môže byť jedna z otázok pána prezidenta. A nenechať sa odbiť tézou o demokratickej voľbe. Je síce otázka politicky veľmi nekorektná , ale biologicky korektná až veľmi! Rozhoduje totiž o kvalite našej budúcnosti, o kvalite budúceho Slovenska, a o kvalite demokracie.

Vážené dámy, vážení páni,

na Slovensku máme krásne a pravdivé porekadlo: "Javorové koryto a dubové bahry, ak ma nechceš pomilovať, tak ma nerozbabri". Chcem veriť, že verejný sľub daný pánom prezidentom v jeho inauguračnej reči nie je len ďalším rozbabraním duše občana, tak zdevastovanej skúsenosťou. Z ďalšieho sklamania by sme sa zviechali už veľmi ťažko. Pán prezident sám hovorí, že túžime po inom Slovensku. Súhlasím, je to náš sen, a súčasne obrovský zaväzok pre pána prezidenta.


A preto pán prezident, našľapujte zľahka, lebo kráčate po našich snoch. Len tak bude vaša snaha o iné Slovensko aj snahou našou !!!


O bezpečnosti občana a ekonomiky v SR

Časť prezentácie gen. T. Gašpara

Otvoriť prezentáciu PowerPoint »

O slovenskej zamestnanosti a o morálke slovenských lídrov hospodárstva a spoločnosti

Vyhlásenie skupiny členov združenia

V roku 2014 uplynie 25 rokov od novembrových udalostí roku 1989, ktoré začali transformáciu všetkých sfér spoločnosti.

Šoková terapia v rámci ekonomickej transformácie priniesla na začiatku 90. rokov pozitívne výsledky spojené s výraznými sociálnymi zlami -- dominoval vznik chudoby, nezamestnanosti, sociálnej diferenciácie, ale i bohatstva, nespravodlivej deľby majetku, korupcie, nemorálnej ekonomickej aktivity, kriminality a množstva ďalších krívd...

Striedanie vládnych garnitúr neznamenalo takmer žiadne pozitívne výsledky v jednom z najväčšieho sociálneho zla – dlhodobej nezamestnanosti, ktorej dôsledkom je do nekonečna a nenávratna sa strácajúcej produkcie, ktorú už nikto a nikdy nevráti späť.

Pripomeňme si, že jedným z drastických dôsledkov ekonomickej transformácie bola nezamestnanosť, načasovaná na rok 1991, keď zo 40 tisíc nezamestnaných v apríli 1991 sa v decembri tohto istého roka dočkalo 300 tisíc občanov Slovenskej republiky konca roka obrazne povedané "na ulici", teda bez práce.

Nezamestnanosť na Slovensku patrí vo všetkých variantoch a dôsledkoch medzi najvyššiu v Európe, "lacná pracovná sila" a slabá sociálna sféra sa prejavujú v rastúcej chudobe (aj napriek utopickému socializmu v stratégiách Európskej únie) vrátane zamestnancov a podnikateľov, žijúcich v chudobe. Prejavy dôsledkov nezamestnanosti sa prejavujú vo vyššej chorobnosti (aj zdravotné problémy vyplývajú zo sociálnych problémov), v nižšom veku dožitia, v indexoch nespokojnosti so životom na Slovensku, v sociálnej úrovni a v chudobe.

Medzi najvýznamnejšie neschopnosti slovenských lídrov hospodárstva a verejných autorít patrí neschopnosť vyriešiť alebo aspoň úspešne riešiť dlhodobú nezamestnanosť stoviek tisícov nezamestnaných, a to ani v rámci koordinácie a finančných zdrojov Európskej únie a voľného pohybu osôb v rámci Európskeho hospodárskeho priestoru.

Okrem straty produkcie, ohrozovania sociálnych fondov, ale najmä straty ľudskej dôstojnosti ako hodnoty hodnôt nezamestnaných a osôb od nich závislých, dochádza k neriešeniu sociálneho postavenia nezamestnaných v produktívnom veku, ktorí nie sú poistení v rámci starobného poistenia a v prechode do dôchodkového veku budú opäť odkázaní na dávky v hmotnej núdzi, teda na závislosť od tých, ktorí mali šťastie a produktívne pracujú, podnikajú a žijú...

Najhoršia relativizácia je vo vzťahu k nezamestnanosti v tom, že sme si všetci zvykli, že vysoká a dlhodobá nezamestnanosť je súčasťou nášho života.

Ako "výrazný úspech" sa spoločnosti predkladá znižovanie nezamestnanosti na úrovni percent alebo promile, ktoré sú len o trochu viac ako nič...

Najhorším zvykom je zvyknúť si na sociálne zlo, ale sú to najmä rezignácia, pasivita a najmä neschopnosť nájsť a nachádzať riešenia, ktoré sa pritom núkajú napríklad od našich rakúskych susedov, ktorí majú významné úspechy aj tam, kde si my desiatky rokov nevieme dať rady.

Znárodnenie verejnoprávneho Národného úradu práce a zlikvidovanie tripartitného mechanizmu jeho fungovania, ako i oddelenie financií na podporu zamestnanosti a na pasívne dávky v nezamestnanosti – to bol tzv. reformný krok z rokov 2003 a 2004, vedúci k vytvoreniu molochu – Ústredia a okresných úradov práce, sociálnych vecí a rodiny. Dôsledkom znárodnenia verejnoprávnej inštitúcie ako odpozorovaného z roku 1948 bolo zneužitie 12 mld. Sk na iné účely, než na aké boli tieto miliardy účelovo odvádzané do verejnoprávneho fondu.

Národná politika kohézie a inkluzie je na Slovensku neexistujúca a rieši sa iba poskytnutím regionálnej almužny cez výjazdové vládne zasadnutia.

Preferencia mladších ľudí v oblasti zamestnanosti sa mala riešiť diskrimináciou na úkor zamestnaných starších zamestnancov – to nie je ani sociálna a ani demokratická politika zamestnanosti, je to totalitné nahrádzanie jednej skupiny zamestnancov inou skupinou zamestnancov bez toho, aby sa riešili príčiny nezamestnanosti.

Kde sú aj v tejto asociálnej politike vedecké metódy personálnej práce, audity efektívnosti a opodstatnenosti pracovných pozícií, meranie efektívnosti práce, využívanie štandardov práce a noriem spotreby práce a hodnotenia práce ?

Aké je hodnotenie efektívnosti fungovania štátnych orgánov sprostredkovania zamestnania, ktoré sú spolitizované a závisia od vôle politických strán ?

Aké je sociálne poistenie evidovaných uchádzačov o zamestnanie pre prípad staroby, ak tretina zo stotisícov nezamestnaných sa nepoisťuje vôbec, tretina si platí minimum z priemerných miezd (patriacich medzi najnižšie) a ako tak aktívna tretina ľudí v produktívnom veku si platí poistné na vopred známe genocídne dôchodky, na najmenší počet rokov zdravia v starobe v Únii (tzv. nádej zdravej staroby je u nás iba v dĺžke tri roky po roku 1965) ?

Koľko účastníkov tzv. druhého dôchodkového piliera si sporí a najmä koľko je pasívnych sporiteľov, ktorí si nesporia nič ?

Aké je hodnotenie efektívnosti poistenia v nezamestnanosti a aktívnych nástrojov politiky trhu práce, najmä finančných prostriedkov na udržanie a tvorbu nových pracovných miest ?

Ako sa pružne využívajú skúsenosti z vyspelých krajín v oblastiach politiky zamestnanosti, politiky trhu práce a fungujúcich služieb zamestnanosti ?

Vyzývame všetkých zodpovedných, zainteresovaných a slušných ľudí a slovenských lídrov hospodárstva, relevantné inštitúcie, aby zmenili relativistický prístup k dlhodobej nezamestnanosti ako jednej z najväčších pliag v moderných dejinách slovenskej spoločnosti.

Doterajšie riešenia sú totiž avanturistikou a čo je tragické nielen u nás, ale aj v ostatnom svete, že sú neefektívne a svojím spôsobom nezmyselné. Je tu niekoľko možných riešení, ktorých pochopením a včasnou realizáciou zabránime tomu, aby nás "nezamestnanosť" nepochovala myslene, ale aj de facto.

Bratislava 23. októbra 2014


prof. JUDr. Vojtech Tkáč, PhD., DrSc.

Dr. Peter Kasalovský, zakladajúci člen a správca združenia

Poznámky

správcu združenia k Vyhláseniu skupiny členov "O zamestnanosti a o morálke hospodárskych a spoločenských lídrov v SR"

Základnými problémami Slovenskej republiky v sledovaní nezamestnanosti je absencia výskumu tejto problematiky, otvorenosť ekonomiky, vysoká emigrácia. Štatisticky ukazujú, že zaminulé a toto storočie 2,8 milióna Slovákov žije v zahraničí. Je to neúmerne vysoké číslo. Mnohých, najmä mladých ľudí láka zahraničie lepšími platmi, kvalitnejšou životnou úrovňou, novým začiatkom... Len do Británie minulý rok emigrovalo vyše 50 tisíc Slovákov. Najdôležitejším prvkom spomínaných ťažkostí je sledovanie miery nezamestnanosti v celej jej štruktúre. Ide najmä o systémový a systematicky pohľad. Pre klub by sa hodil podrobný rozbor nezamestnanosti najmä v súvislosti s jej reálnym riešením. A až tam uplatniť metodiku miery nezamestnanosti podľa chronicky známeho vzorca.

u = U / (L+U)

• u - miera nezamestnanosti
• U - počet nezamestnaných ľudí
• L - počet pracujúcich ľudí

Uvedený výpočet vyhovuje najmä makroekonómom, ale v národohospodárskej oblasti pracujúcej s reálnou ľudskou matériou sa takto nedajú prijať kvalitatívne kroky na zlepšenie. Preto je treba postupovať metodicky inak a vnímať problém v jeho celej štruktúre. Pozrime sa na to hlbšie pohľadom národohospodára.

V prvom rade nám v súčasnosti vystupuje do popredia technologická nezamestnanosť, ktorá sa prejavuje najmä u staršej generácie, ktorá v pracovnom procese nezvláda nové technológie. Sem patrí častokrát skloňovaná počítačová negramotnosť.

Ekonomická nezamestnanosť (tiež nazývaná aj systémová) spojená s jednotlivými hospodárskymi a technologickými cyklami.

Štrukturálna nezamestnanosť, tá je vždy daná reprodukčným cyklom pracovnej sily, ktorá v pripravenej štruktúre nezodpovedá potrebám trhu práce.

Absolútna nezamestnanosť je imanentnou chybou kapitalistických ekonomických systémov, lebo nedokážu, nechcú a tiež objektívne nemôžu uplatniť systém plnej zamestnanosti.

Z poznatkov o frikčnejnezamestnanosti(aj keď idelen o prechodný jav) pri hľadaní nového zamestnania, ktorý môže prerásť až do úplného pracovného vylúčenia.

Sezónne nezamestnanosti sú známe najmä u stavbárov a poľnohospodárov.

Zvláštnymi druhmi nezamestnanosti jeskrytá (dlhšia ako obdobie zákonného vedenia na úradoch práce), nepravá nezamestnanosť (dobrovoľnej podobe majiteľov kont, žien v dobre situovaných rodinách atď.), ktorých podiel na populácii nik neeviduje. Žiaľ, o týchto veciach sa hovorí málo a ešte menej o nej hovoria zodpovední politici. V tejto oblasti by bol potrebný výskum, na ktorý ale klub nemá financie. Najmä bude zaujímavý výskum produkcie bezdomovcov, ktorí sú väčšinou aj pracovne vylúčení a úzko súvisia s týmto problémom.

Akoby už niekto pochopil, a predovšetkým v Nemecku, že je treba v ekonomike naviazať na "rozbabrané procesy" rokov 1973-5. Či sa to niekomu páči, alebo nie, tak sa približujeme k nepodmienenému príjmu. Veď ide o produktivitu strojov a nie ľudí. Zbavíme človeka práce, zbavíme ho tým jediného životného prejavu.

Takže strojová civilizácia sa črtá na obzore takto:
l. fáza vybudovanie materiálnej základne strojovej civilizácie automatizáciou a prechodom na nanotechnológie.
II. fáza odovzdanie ľudských logických funkcií strojom, teda uskutočnenie softwarovej revolúcie.
III. fáza zabezpečenie reprodukcie systému strojovej civilizácie - za pomoci analógie zapletalových zákonov autoorganiky. To bol náš vzácny člen, síce svojsky, a vo svojom čase nepochopený vizionár, ktorý o takejto dnes už blízkej reality hovoril aj na pôde nášho združenia. Zomrel na prahu 21. storočia a nového tisícročia.

Vitajme v nových časoch.

Diskusia o nich sa začala v roku 1964 vydaním knihy Summatechnologiae (česky Summatechnologiae, 1995) od StanizslawaLema.

Položila sa otázka možnosti vzniku inej civilizácie na inom materiálnom základe, než aký sme dovtedy poznali. A to stále hovorím o problematike zamestnanosti, lež z iného uhla ako je "železným" zvykom. Bola tak definovaná aj otázka rázcestí civilizácií (ako možná zákonitosť spoločenského vývoja) všade vo vesmíre. Zaváňa to tak trochu suchárstvom, ale išlo to tak ďaleko, že boli pripustené aj iné chemické a fyzikálne základy, na ktorých by mohla civilizácia existovať. Okrem uhlíkového života tu bol biochemikmi definovaný kremíkový život, ale ako biologický, a nie strojový. Odvtedy sa nik nezaoberá touto otázkou, ale do človeka sú zdravotníctvom implantované rôzne veci tak, že sa plynule mení na cyborga. Tento problém nateraz riešia transhumanisti.


Diskusný príspevok JUDr. Antona Blahu, CSc.

Hlavné nebezpečia v demokratickom vývoji

Organizátori zvolili zaujímavú tému, ktorá si zaslúži všeobecnú pozornosť, lebo bezpečnosť občana a ekonomiky je naliehavou a ústrednou úlohou nášho spoločenského a občianskeho života. Nastolená problematika možno zvádza k jej pochopeniu v mnohosti významu, a to či už v medzinárodnom, vo vnútroštátnom alebo len v občianskom rozmere. V každom prípade akokoľvek sú aktuálne medzinárodné hľadiská centrálneho problému bezpečnosti je asi našim dnešným účelom zaoberať sa predovšetkým jeho domácim, doslova každodenným rozmerom. Z tohto hľadiska chápem bezpečnosť, či už občana alebo ekonomiky ako synonymum slova, ako rovné pojmu poriadok.

Čo pod tento pojem možno zahrnúť? Predovšetkým bezpečnosť domova, integrity každej osoby, ktorá zahŕňa základné ľudské práva ako je právo na voľný pohyb po ulici, istota nebyť ohrozovaný výtržníkmi, mať zaručenú bezpečnosť v byte, dome, právo na poriadok v úradoch, na súdoch, na polícii, keď už hovoríme o našej téme.

Stotožňujem sa s predrečníkom, že polícia je jedným z dôležitých prvkov zabezpečenia ochrany občana a ekonomiky. Je svojim spôsobom prvou kontaktnou inštitúciou, s ktorou občan pri ochrane svojich práv a svojich ústavných a zákonných istôt prichádza do určitého vzťahu. Ak by sme ju porovnávali so zdravím človeka, je vlastne zdravotnou rýchlou pomocou: "Lieči v chorom organizme spoločnosti akútny právny a poriadkový stav, poskytuje chorým alebo narušeným vzťahom svojimi prostriedkami prvú pomoc." Preto je aj najčastejšie na očiach verejnosti, preto sú ľudia takí citliví na jej správanie, majú opodstatnené nároky na jej spoľahlivosť, zákonnosť zákrokov, lebo orgánom štátu sme zverili veľmi dôležité oprávnenia a vysokú dôveru. Preto ľudia nie sú spokojní, keď sa veci nevydaria.

Pochopiteľne, že takýto postoj sa nevzťahuje len na políciu, ale na všetky štátne zložky činné na tomto úseku. Včasnosť konania súdov, prokuratúry i polície je vlastne spôsobom riešenia právneho zdravia spoločnosti a má všetky znaky legitimity a spĺňa prísne kritériá. Chcel by som prejaviť uznanie pánu prezidentovi k úspešným krokom jeho inštitúcie, povedať, že plní dôležitú úlohu a verejnosť oprávnene vkladá do ich práce veľkú nádej, ale ich činnosť podrobuje aj často oprávnenej pozornosti, či kritike.

Plne chápem profesionálne hľadisko, ktoré sa nám tu predostrelo. Všetci si uvedomujeme, že k týmto zložkám, ktoré zabezpečujú chod spoločnosti, patria nepochybne aj nezávislé a dobre fungujúce súdy, prokuratúra, advokácia, či notárstvo. Kritériom všetkých je starať sa o vládu zákona, lebo zákony vyžadujú od nás žiť podľa zákonov a občianskej cnosti a zakazujú každú necnosť. V tomto princípe sú koncentrované aj základy morálneho konania celej spoločnosti. Právne normy obsahujú dostatok morálnych zásad pre všetkých a ich zachovanie dáva záruku bezpečnosti a poriadku v spoločnosti. To nie je naliehavá výzva dnešných čias, to je zásada, ktorú obhajoval a presadzoval do života už najväčší starogrécky mysliteľ Aristoteles, ktorý žil niekoľko storočí pred Kristom a jeho myšlienky sú stále viac aktuálne v našom rozháranom svete.

Aj z jeho diela a z našich každodenných skúseností vyplýva, že o bezpečnosti občana a ekonomiky, o poriadku, nerozhodujú len samotné orgány štátu a represívne zložky. Som hlboko presvedčený o tom, že hlavný zámer zákonnosti, a to zabezpečenie poriadku v spoločnosti, nemôžu splniť len tieto zložky. Je to prvoradé právo a povinnosť všetkých občanov, celej spoločnosti, každého z nás. Redukovanie poriadku a bezpečnosti len na štátne orgány je jeho zúžené chápanie. Nemožno poriadok a bezpečnosť u občanov a v ekonomike dosiahnuť bez spoluúčasti a podielu občanov. Hlas verejnej mienky ako opaku ľahostajnosti má obdivuhodnú moc najmä vtedy ak sa vytvorí atmosféra odsúdenia prechmatov, zlodejstva a násilia. Používali ho už staré národy a verejné pranierovali a ostro kritizovali na Areopágu, na verejných zhromaždeniach občanov všetky nečestné veci. Takáto atmosféra pomáha všetkým orgánom štátu a umožňuje pozitívne riešenia. Preto možno privítať aj ochranu, ktorú poskytuje nová zákonná úprava kontrolórom a ďalším poctivcom pri oznamovaní trestnej činnosti a najmä korupcie. Je to príklad mobilizácie štátu a výsledok občianskeho rozhorčenia nad negatívnymi javmi, ktoré pretrvávajú v spoločnosti. Vyhodnotenie pôsobenia tohto nového zákona iste bude prínosom a neprevážia v ňom záujmy po pomste a snahe niekoho zlikvidovať. V tomto smere nastupuje dôležitá a nezastupiteľná úloha aj nás advokátov a obhajcov, aby neboli neprávom stíhaní nevinní ľudia. Ako občan budem podporovať všetky zákonné kroky polície, ale ako právnik mám povinnosť ich preverovať a skúmať v každom jednotlivom prípade, či boli v súlade so zákonom a právami občana.

Ktoré sú hlavné nebezpečia demokratického vývoja spoločnosti, narušovania poriadku a bezpečnosti?

Na prvom mieste ich vidím v probléme plného nastolenia práva, v činnosti všetkých orgánov, v odstránení prerastania finančných skupín do politiky, aby nebolo ohrozené plnenie základných funkcií štátu a záruk spravodlivosti, ktorá produkuje podmienky korupcie. Hovorí sa, že najstarším remeslom je prostitúcia, doplnil by som tento historický poznatok, že medzi najstaršie remeslá spolu s prostitúciou patrí aj korupcia a jej aktuálne podoby.

Usilujme všetci, aby usporiadaný štát bol taký, že tomu, kto vyniká patrí česť, tomu, kto porušuje zákon, patrí trest a tomu kto trpí núdzou, patrí viac pomoci.

Ďalším nebezpečím pre občanov aj ekonomiku je, že žijeme v dobe informačnej explózie, aj dobe, keď značná časť správ má podobu šírenia neprávd. Problémom tohto prvku modernej spoločnosti je, že šírenie nepravdy o občanovi, súdoch a ďalších orgánov, je otázkou niekoľkých minút a ich náprava a potvrdenie skutočného stavu je záležitosťou rokov, keď už pravý stav veci nikoho nezaujíma a je takmer nereparovateľnou záležitosťou.

Vážené dámy a páni,

chcel som v stručnosti prispieť do diskusie k tejto téme, chcel som poukázať na niektoré princípy spravodlivosti, na ktorých musí byť budovaná každá moderná spoločnosť, teda aj naša.