Neverejné 117. zhromaždenie klubovej reprezentácie a celkove 266. podujatie združenia: 31. máj 2018 o 13. h
Pozvánka
Invitation
Povinnosť pokračovať v práci pre národ, občanov a ich štát
V posledný májový deň bolo 117. riadne neverejné zhromaždenie a celkove 266. podujatie združenia. Do restaurantu Liviano prišlo do osemdesiat osobností zo SR, ČR, NSR a USA, ako aj diplomati ČĽR, Indonézie a Kazachstanu.
Bodku za 25-timi rokmi združenia urobil jeho zakladateľ a predstaviteľ P. Kasalovský. Svoju úvahu o poznatkoch a skúsenostiach nazval Kto sa bojí a prečo ?. Text zverejňujeme. Pôvodne úvodné slovo Kto stratí dôveru, viac stratiť nemôže nepredniesol, ale zverejňujeme ho v plnom znení. V súvislosti s anketou na www.hospodarskyklub.sk Koho si želate za kandidáta na prezidenta SR ? na tému Akého prezidenta potrebujeme hovoril Plk. JUDr. I. Sliepka, PhD. Text je zverejnený. O tom, aký by mal prezident republiky sa rozhovoril aj bývalý premiér J. Čarnogurský. Na tému Čo sa deje s našou demokraciou ? uvažoval V. Brezny. Text je zverejnený. Šieste pokračovanie Správy o stave SR : O politickom systéme nebolo prednesené, ale je zverejnené. O osobnosti veľkého Uhra a Slováka Franza Liszta a jeho Korunovačnej omši hovoril M. Demko. Jeho text zverejňujeme. Polhodinovú prezentáciu výnimočnej „technologicky čistej“ spoločnosti SKYWAY mal člen jej užšieho vedenia F. Solár. Dokumenty o jej aktivitách sú zverejnené na www.hospodarskyklub.sk pod banerom ANKETY 2018 a pod nominovaným na Mierovú cenu zo Slovenska 2015 za rok 2018 A. E. Junitskym.
Fotoobjektívom E. Szombatovej
P. Kasalovský spoločne s P. Mihókom
M. Milko vpravo, vľavo laureáti „Mierovej ceny zo Slovenska 2015“ M. Babčanová a A. Barcík
Plk. JUDr. I. Sliepka, PhD v popredí medzi vynikajúcimi osobnosťami práva – A. Blahom, agropodnikania – Z. Černákom a ekonomickej vedy – prof. J. Husárom.
M. Demko venoval MUDr. I. Šoóšovej viaceré zo svojich kníh o F. Lisztovi
F. Solár prezentoval obdivuhodnú spoločnosť SKYWAY
Peter Kasalovský
Kto sa tu bojí a prečo ?
Pred vstupom do 26. klubového roka
Vážené zhromaždenie,
posledný májový deň tohto roka nebude patriť medzi tie dobré v 25-ročnej histórii klubu – združenia. Predovšetkým preto, že osem našich členov je po plánovaných, no i po urgentných operáciách. Päť členov má zdravotné problémy. Deväťnásť našich členov je pracovne v cudzine, okrem iného v Číne, v Rusku, v USA, v Maďarsku, v Nórsku, vo Fínsku a na Cypre ... - a dvaja sú už na letnej dovolenke. Pätnásť členov má neodkladné a nezastupiteľné pracovné povinnosti. Zo stoštyridsaťpäť riadnych členov zo SR sa teda viac ako tretina ospravedlnila. Je tu 73 členov a dvaja sú na ceste do týchto priestorov.
Otázkou je, koľko našich neprítomných členov, ktorí sa pohybujú, obrazne povedané, medzi nebom a zemou, je v tomto čase, teda vyše rok a pol je v utajenej ilegalite, alebo, sa vedome neukazujú na verejnosti ?! Faktom je aj to, že na podnet viacerých členov sú naše zhromaždenia neverejné a s minimálnym počtom hostí. A je tu aj požiadavka na dlhšie prestávky počas našich zhromaždení. Obdobnú situáciu sme mali pred dvadsaťjeden rokmi - v roku 1997, a potom reprízu v rokoch 2011 a 2012 a napokon v januári až v marci roku 2017. Čo ich vyvolalo a čo z nich vyplynulo ?
Dámy a páni,
Druhého augusta 1996 som sa vracal z Prahy od polnoci domov do Bratislavy. Autom z porady s hlavnými akcionármi HN, keďže som bol šéfredaktorom slovenských HN. V jednom momente som zbadal cez cestu koľajnicu a niekoľko neosvetlených áut. Nebrzdil som, ale stlačil až na doraz plynový pedál... Zastavil som na najbližšej čerpacej stanici, kde som stretol jedného podnikateľa na športovom type Mercedesu. Ubezpečil ma, že on nemal nijaký problém, a odporučil mi, aby som si oddychol. Na druhý deň nastali problémy s prednou nápravou a môj automechanik bol v pomykove.
V pondelok 5. augusta 1996 som v úvodníku HN „neosobne“ spomenul, aký horror možno zažiť na ceste z Prahy do Bratislavy. Krátko poobede ma navštívil dôstojník tajnej služby s tým, že mi chce pomôcť. Zdvorilo som sa poďakoval za záujem a uviedol, že spomínaný incident sa nestal mne. Odvtedy uplynulo 7972 dní a z toho akože mečiarovského obdobia, no a potom dzurindovského času ostali v pamäti hrozby mojím spolupracovníkom a ich rodinám, čudesné a dosť nebezpečné situácie na služobných cestách, ponuky na mediálne ťaženia proti konkrétnym osobám v politike a v hospodárstve.
V období vlád R. Fica to bolo dosť jednoduché. Po kritikách vládnej politiky na našej pôde sme sa stali neželanými. A to aj v situáciách, keď sme robili dobrý imidž našej krajine a jej občanom, a tak nepriamo aj ich predstaviteľom. Bolo to dosť často, a napriek mojím skúsenostiam, tak to neľutujem. Politici prichádzajú a odchádzajú i keď niekedy to trvá dosť dlho. Nikdy nedošlo k dialógu, k výmene názorov a sekretariát predsedu vlády Fica a jeho nástupcu Pellegriniho nereagoval a nereaguje dodnes na podnety z našej strany. Asi aj preto, že sme dosť jasne na tohtoročnom marcovom zhromaždení a tiež po ňom jasne vyjadrili názor, že naša krajina potrebuje predčasné parlamentné voľby. Faktom je, že nie všetci naši členovia s ním súhlasili.
Dámy a páni,
bez preháňania, prekážame, lebo máme názor a dokonca podložený faktami, argumentami a najnovšími, resp. stále platnými dokumentami. Za tých dvadsaťpäť rokov sme sa o tom presvedčili za všetkých vlád. Neraz som dostal otázku od domácich prominentov, spravidla korunových miliardárov, prečo sa priečime a vôbec, na čo je naše združenie. Aby bol aj iný názor, iné postoje, ako vládne, ako opozičné, ako tie z médií všakovako posplietaných a previazaných vlastníkov z privatizačných vĺn. Je to síce nemilé, že sme tabuizovaní, ale je to aj vyznamenanie. A potom, nepodliezame sa nikomu a tým, ktorí takú snahu mali a majú sme odporučili vytratiť sa, či odísť.
Vážené zhromaždenie,
Zvykli sme si na neslušnosť a aroganciu mnohých vládnych činiteľov. A dúfali sme mýlne, že sa časom pominú. Kedysi sme požiadali už nebohého generálného prokurátora M. Poslucha, aby M. Dzurindovi a členom jeho vlády vysvetlil, aké majú povinnosti voči verejnosti, médiám a tiež takému združeniu ako je to naše. Vo vzťahoch k niektorým bohorovným opozičným „hráčom“ a tiež diplomatom nám pomohol aj kardinál J. Ch.Korec, s ktorým som sa osobne stretával od 1988. roka až do jeho predposledného zdravotného kolapsu. Faktom však je, že už vtedy boli medzi nami čestní ľudia, ktoré pociťovali strach.
Obávali sa, že by vyjadrením názoru, iného ako bol ten oficiálny, ohrozili seba, svoje politické ambície a spoločenskú pozíciu, ako aj podnikanie. Nemýlili sa a ich mlčanie znamenalo vskutku zlato. Buď v možnostiach privatizovať, dostávať objednávky zo štátneho sektora, alebo byť prijímateľmi provízií. Odrazu akoby sme sa ocitali v záverečnom dejstve bývalého režimu, keď deti funkcionárov študovali na elitných univerzitách a následne boli posunutí na zaujímavé pozície v štátostrane a v hospodárstve. Funkcionárske deti, či už aj vnuci sa začínali vzájomne nachádzať a vstupovať do manželských zväzkov.
Móda sa opakuje, a inak tomu nie je v súčasnosti. Že by pokus o renesanciu feudalizmus v 21. storočí ? Avšak dnešné klany na rozdiel od minulosti majú len tú svoju morálku a fungujú bez akýchkoľvek zábran. Chcú pozície, chcú majetky a chcú moc, nech by sa spojili s čertom – diablom. Tak ako v bývalom režime, tak aj v tom súčasnom sa nedá povedať, že by šance dostávali tí najschopnejší. Neraz sú to ... a ich pomenovanie radšej vynechám. Koľko je medzi nimi zradných ľudí, ktorí zaprú aj svojich rodičov len aby leteli „hore“, alebo sa postarajú o ich preonačenie, tak ako v prípade súčasného prezidenta republiky.
Byť „hore“, byť smotánkovitým, to je naozaj infekčné a odbúrava to pamäť a čo je tragické, tak aj zdravý rozum. Pre nich je dosť nemilé, a tiež nepochopiteľné, že stále platí : “Česť a charakter sa nedajú kúpiť.“ Nedošlo im, že česť a charakter nie je navždy, ale treba túto jedinečnú symbiózu vyživovať. Keď raz nedostane, čo má, aby žila, tak odíde nenávratne a z jedinca sa stane kreatúra hoci aj v najdrahšom oblečení, s najdrahšími doplnkami a s najdrahším autom, či lietadielkom. A môže sa tváriť ako ten najľudskejší tvor, ale, keď dôjde na činy – na akciu, tak zlyhá a ešte sa nadúva pocitom, že od neho niet lepších.
Mnohým chýbala detská izba, alebo, nemali trebárs šťastie na prarodičov a rodičov. Aj sa vypracovali „hore“, ale stále im z úst im páchne falošnosť a klam. Za tých dvadsaťpäť rokov, čo fungujeme a naším klubom – združením prešlo vyše tisíc ľudí z domova a takmer dvesto zo zahraničia, tak mám problém. Čo s tými, čo stratili tvár, čo s tými, ktorí sú schopní a ochotní stratiť aj nohavice – sukňu, čo s tými, ktorí zneužili dôveru občanov, kradli a kradli, hoci aj s puncom legality, čo s tými, ktorí dávajú prednosť iným pred vlastným národom, čo s tými, ktorí v záujme svojej pozície stratili súdnosť ?! Hamletovská otázka, tak jest.
Priatelia,
v tejto krajine je väčšina ľudí so zdravým rozumom, ktorá sa musí denno-denne živiť. A musí jej dochádzať mdlo, keď im vládna koalícia hádže almužny a dnes 29 rokov od zmeny režimu zisťuje, že by masy mali pociťovať „lepší život“. Odrazu sú stámilióny a miliardy, o ktorých pôvode sa nič nevie. Boli zabetónované ?! Že by vznikli na papieri, resp. byrokratickým zázrakom ? To nie je nemožné. Kedysi v minulom režime zmenou odpisov sme sa dostali z mínusového HDP do plusového HDP, takže, viem, o čom hovorím. A najnovšie sa opäť šamaní s dôchodkami a s dôchodkovým systémom.
Opäť sa hlása, že je to štát, ktorý dáva dôchodky. Medituje sa v koalícii aj v opozícii o starnutí populácie a skorom nedostatku ľudí v produktívnom veku. Vyhlasujú akože veľkí odborníci, že nebude na dôchodky. Toľkej demagógie, že by sa za ňu nemuseli hanbiť v nijakom autoritárskom štáte ! Predstavte si, že technológie, ktoré zbavia ľudí práce – zamestnania budú zdanené... My predsa nepotrebujeme „revolučné ničenie strojov“ ako kedysi v čase vzniku kapitalizmu v Anglicku. Úplne nám stačí, že politici poškodzujú psychické zdravie občanov, napríklad vyhlasovaním nevyhnutnosti štátneho prevratu.
V minulých dňoch zas „mediálni hráči“ dospeli k názoru, že treba likvidovať tých, ktorí sú pokazenými jabĺčkami. Zo všetkých elektronických médií pôsobí na verejnú mienku názorove takmer rovnaká squadra azura /!/. Možno jeden z nej by sa mohol považovať za nadstraníckeho experta. I keď už v jednej z televízii sme zaznamenali, že ľudia potrebujú dobré správy. Sú, či sme už unavení zo stresov z výrobní politických strán a jednotlivých médií. A u mnohých a to aj medzi našími členmi dochádza k určitej apatii či priam rezignácii a tak ako kedysi k rôznym strachom.
Strachu o vlastný život, o sociálne „istoty“, nech sú už akékoľvek, strachu z vojny, a to až jadrovej, z ďaľšej vlny migračnej do nepripravenej Európy, ktorú si takpovediac vytlieskala nemecká kancelárka a niekoľko ďaľších vodcov z EÚ, no i funkcionárov EÚ a jej orgánov. Je tu strach z teroru, z pádu meny a možným stratám úspor, z kontroly pohybu aj myslenia, teda aj pošty a vôbec komunikácie. Tieto strachy sú vymýšľané politikmi a ich základňami a šírené dobrovoľníkmi, ktorí dospeli k poznaniu, že sú lepšími ľuďmi, resp. ubermensch. Chcel som našich členov trocha povzbudiť životnou pravdou na našej pozvánke od nobelistu José de Sousa Saramango, ktorú mi vnukol a tiež s príslovečnou bodkou jeden z mojich priateľov.
Dovolím si citovať z pozvánky.
Predstavme si príbeh o jednej krajine, kde ľudia prestanú zomierať.
Najskôr prepukne všeobecné nadšenie, ale postupne
ľudia si začnú uvedomovať nepríjemné dôsledky.
Katolická cirkev si prvá uvedomí, že bez smrti nie je ani zmŕtvychvstanie.
A to je pre vieru vážny problém. Životné poisťovne i pohrebné ústavy
začnú krachovať. Štát má problém s penziami, rodiny so starostlivosťou
o stále väčší počet svojich prestarnutých blízkych. A nik nededí.
Veci sa ujme i organizovaný zločin. Začne prepravovať starých ľudí
do krajín, kde smrť ešte existuje. ....Vláda prichádza k záveru,
že pokiaľ nezačnú ľudia opäť zomierať, je s krajinou koniec.
Príbeh implicitne obsahuje dve zaujímavé poučenia.
Jednak , že každú „novotu“ veľmi skoro využije organizovaný zločin
a potom aj to, že ľudia sú spravidla zmenou najskôr slepo nadšení
a po zistení, čo to nové všetko znamená, z nich nadšenie vyprchá.
A opakovane znie, že „...takto sme si to nepredstavovali“. A hľadá sa vinník !
Tu prítomný priateľ prof. Masarik k tomuto posolstvu poslal dôvetok Giuseppe Tomasi di Lampedusa z knihy Gepard :„Ak chceme, aby všetko ostalo pri starom, treba všetko zmeniť.“ To sa hodí na Slovensko.
Vážené zhromaždenie,
keď nás prepadne štipka dobrej nálady z ľudí, ktorí sú fajn a majú ďaleko do predklonu, tak netrvá dlho. Aj k nám sa totiž dostávajú oficiálne dokumenty vlád, ale aj tie vypracované tajnými službami, ako by sa mal vyvíjať Svet a ľudstvo, teda aj my ako národ a tiež ako jednotlivci. Jeden z takých dokumentov zo začiatku 70-tych rokov minulého storočia, schválený v parlamente a odobrený päťdesiatimi slobodomurármi z 56 podpísaných, ak som dobre počítal, vyznačuje priamo plánovitú cestu k svetovláde, alebo k nadvláde. Tak to vraj funguje odjakživa a je to sprevádzané nervozitou, nepokojom a potom strachom každého, kto je človek.
Mám radosť, že v tomto združení boli a sú elitní jednotlivci z najrôznejších sfér ľudských činností. Máme morálny záväzok pokračovať v tom, o čom je našich dvadsaťpäť rokov.
Úvodné slovo na 117. riadnom zhromaždení /neprednesené/
Kto stratí dôveru, viac stratiť nemôže
Vážené zhromaždenie,
v závere apríla sme si vypočuli v správach Slovenského rozhlasu, že SR poslala 150 vojakov do Pobaltia na obranu hraníc Európskej únie. Stalo sa tak na základe vlaňajšieho rozhodnutia NATO. Jedinou logickou otázkou po takejto správe je, pred kým sa buduje takáto obrana. To už tzv. „verejnoprávny“ rozhlas neobjasnil. Pred mimozemšťanmi, pred Ruskom, alebo pred nami samotnými ?!
Hneď na úvod takýto príklad o tom, ako pracujú média s prívlastkom verejnoprávne. Aj medzi nami sú jednotlivci, ktorí uvažujú o žalobe na štát za tzv. zástrčkový zákon. Každý, kto má elektrinu musí prispievať aj na fungovanie verejnoprávnej RTVS. Ako som si vypočul, nechcú platiť za niečo, čo nedostávajú alebo je im upierané. Na jednej strane platia poplatok zo zákona, ale onen zákon pre druhú stranu akoby neplatil.
Z každodenného vysielania možno uviesť príklady, ktoré potvrdzujú spolitizovanie RTVS. Neraz je to tak, že názory redaktorov, či moderátorov akoby mali u nás usmerňovať verejnú mienku. Pôsobí to tak, že každý, kto má iný názor, tak je konšpirátor, nepriateľ slobody a demokracie. Je nehodný a bolo by ho treba odpratať, tak ako tomu bolo kedysi. A tak mi pri prezentovaní nasledujúceho textu prichodia na um slová Marka Twaina: „Neboj sa svojich nepriateľov, môžu ti vziať maximálne tvoj život. Je to však stále omnoho lepšie, než médiá. Tých sa boj, pretože ti ukradnú tvoju česť.“
V parlamente máme asi 150 odborníkov na média, z ktorých 149 nemá jasno, čo je vôbec verejnoprávnosť. V lepšom prípade, čo by malo byť za týmto pojmom v slovenských podmienkach. Faktom je, že verejnoprávne média sú na vymretie, alebo kde tu sú po nich viditeľné, ale skôr historické stopy. Napríklad v BBC, alebo v takom Švajčiarsku. Verejnoprávnosť je totiž nebezpečná nemenej ako obsah pojmu "Vox populi Vox dei".
Z hľadiska verejnej mienky majú navrch elektronické média vo vlastníctve korporácií. Dospeli sme do štádia, že celý rad novinárov-ideológov a, samozrejme, tvorcov programu v RTVS má predstavu, že sú povolaní prezentovať svoj osobný, prípadne skupinový názor ako všeplatný. Problém je v tom, že to robia v rozpore so zákonom a za peniaze daňových poplatníkov.
Príklady priťahujú, pracovníci verejnoprávnych médií chcú mať možnosti ich kolegov v súkromných médiách, resp. vo vlastníctve korporácií. V blízkej budúcnosti nastane situácia, keď sa ten prívlastok verejnosť „odbúra“ a doteraz podľa zákona verejnoprávne média, budú celkom legálne pôsobiť na strane vlád. Opäť vznikne situácia, že budú média vládne a opozičné. Trebárs prvý program bude vládny a druhý program opozičný.
Za našich dvadsaťpäť rokov existencie klubu sme sa niekoľkokrát venovali médiám a pri hodnotení vnútropolitickej krízy, ktorá je tu, lebo tlie vďaka tomu, že členovia koaličných strán na rôznych stupňoch politiky, no i štátom, ako aj samosprávou kontrolovaných hospodárskych organizácií sú odrazu kontrolovaní, ale aj odhaľovaní v čachrovačkách. Má to logiku, lebo sú pri moci a majú byť „čistí“.
Dámy a páni,
v tejto súvislosti si pripomínam poznatok jedného z našich členov z komunikácie so študentami štátnej univerzity. Spytovali sa ho, čo urobí preto, aby ostali na Slovensku. Je v tom kus tej logiky, o ktorej sme hovoril doteraz. Majú právo študovať zadarmo, alebo za smiešne nízke poplatky v porovnaní so zahraničím, ale povinnosť vrátiť štátu – daňovníkom ich investíciu nepociťujú.
Koľkokrát sa aj na našej pôde opakoval podnet, aby vysokoškolské štúdium bolo spoplatnené a boli zriadené pôžičkové fondy ?! Koľkokrát sa aj na našej pôde hovorilo o tom, že štúdium musí podporené následným uplatnením sa v pracovnom procese ?! Koľkokrát sa aj na našej pôde hovorilo o tom, že je zvrátené, aby sme mali viac absolventov v niektorých odboroch ako v USA, v Rusku, v Nemecku a v celom rade štátov sveta ?!
Z našej pôdy zneli a znejú hlasy okrem iného aj o chabej fyzickej zdatnosti mladej generácie. V tejto súvislosti sme sa spytovali, ako je zabezpečená branná schopnosť a vôbec obranyschopnosť našej republiky ?! Nuž, minister obrany sa verejne teší, že máme štyridsať nových vojakov, ale bez historickej pamäte a poučení z nej sme stratení.
Havlova pseudopacifikácia neprospela nášmu štátu a vlastenectvo minulých generácií je dnes pre súčasnú mládež ako nejaký historický i keď so silným dramatickým nábojom, lež prekonaný artefakt. Vojna je pre súčasníkov v mladom veku tak vzdialená, ako mne princíp „tekutých – kvapalných kryštálov“. Nedochádza im, že by pred akoukoľvek NELOKÁLNOU vojnou nemali kam zmiznúť. A to len za predpokladu že, by sme sa my ako ľudia nezmenili plynné skupenstvo a nevyparili sa.
Štát nie je tým Ježiškom, Dedom Mrázom či Santa Klausom, ktorý dáva občanom penziu. Toto nebolo jasné v minulosti ani dvom ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny. Uvádzať, že štát spravuje to, čo občania zaplatili na sociálne poistenie, teda v konečnom dôsledku na starobný dôchodok sa im videlo kontraproduktívne. Postarali sa o to, že časť dôchodcov si želá vyšší dôchodok ako majú, ako ten, na ktorý si našetrili a je systémový.
Na takýchto akože drobnostiach sa politici priživujú. Veľmi často dostávame od politikov odpovede na otázky, ktoré im nikto nekladie. Ešte k tomu majú tendenciu rozdávať a v mene sociálnej solidarity, a zároveň znevýhodňovať viaceré sociálne skupiny. Akoby neplatil sociálny systém, že nefunguje podľa potrieb, ale podľa zásluh. Ako sa musia cítiť tí, ktorí sa vytrvale vzdelávali, pracovali a vždy odovzdávali spoločnosti – mestu, obci ... svoje schopnosti, a napokon vychovali deti ?! Cítia sa ako hlupáci. A dôchodcovskí funkcionári mlčia a mlčia.
Aj v prípade pracujúcich dôchodcov, ktorí si platia sociálne a zdravotné postenie, čo je absurdné. Dosiahnutím dôchodkového veku, ktorý parlament zvyšuje, tak porušuje systém ako taký. Mení podmienky „za pochodu“, čo by v takom Rakúsku považovali za psychiatrickú diagnózu. Minulí ani budúci dôchodcovia sa nedokážu brániť arogancii spoluobčanov, ktorí majú pocit, že môžu všetko a potom napätie zmierňovať sociálnymi balíčkami.
Neraz sme upozorňovali na to, že máme v našej republike kopec stále utajených, ale naozaj výnimočných homo sapiens. Majú tri plné úväzky, funkcie v samosprávnych orgánoch, poslanecké, funkcie v dozorných radách atď. a mesačný príjem trinásť – štrnásť tisíc Eur. A stranícky nadriadený sa o tom vyjadrí, že občania si to tak želajú. A kto to nechápe, je mozgovo na tom dosť zle.
Dámy a páni !
Sociálne balíčky, to je výmysel sociálnej demokracie. To je snaha o „kupovanie si“ voličov. Napriek ním, „preferenčná hojdačka“ po tohtoročnom februári, marci, apríli a máji hovorí o tom, že dnes by sme sa po prípadných predčasných parlamentných voľbách ocitli v nestabilite vládnej moci. Nie je to síce vylúčené, ale sú aj odhady iné, ktoré hovoria o opaku. Musíme byť však znepokojení z toho, čo sa nám pokúšajú natĺcť do hláv akože naši politici.
Čuduj sa svet, politici sú spokojní so sebou samými.
Predvlani aj vlani sme niekoľkokrát vyzývali vládu, aby začala s kontrolou práce, či skôr pracovných výkonov pracovníkov, no i funkcionárov centrálnych štátnych a tiež samosprávnych orgánov, inštitúcií a organizácií. To nebolo, nie je a nebude možné ani v blízkej budúcnosti kvôli mysleniu a charakterom súčasných vodcov a ich spolupracovníkov. Obdobne to platí o odmeňovaní. Z výsledkov by totiž mohla byť silná búrka ...
V polovici 90-tych rokov sme boli v situácii, že sme museli zvažovať, či niektoré osobnosti nominovať na Zlatý biatec, alebo do niektorej z našich ankiet. Už vtedy sme vedeli, že sa môžu dostať do problémov. Niektorí v sále by si mohli spomenúť, že sa tej-ktorej nominácii bránili a tradovalo sa tri-štyri roky, kto dostane Zlatý biatec, pôjde dole z funkcie a do „zabudnutia“.
Dnes je to jednoduchšie. Iba výnimočne sa medzi nominovaných dostanú politici, či najrôznejší aktivisti, a je takmer vylúčené, že by sa niektorému z nich dostalo našej pocty. Ak už by sa tak stalo, znamenalo by to návrat do lepších časov. Napríklad návrat k volebným obvodom, väčšinovému systému, likvidácii platieb zo štátneho rozpočtu za parlamentné mandáty a možnosti kandidovať do parlamentu nezávislým osobnostiam a najrôznejších občianskym hnutiam.
A opäť je tu neochota všetkých politických strán rešpektovať to, čo je vo vyspelých demokraciách, no i nevyspelých normálne. Pripomeňte si, prosím, rok 1994, keď vznikol jeden volebný obvod z vôle vtedajšej parlamentnej väčšiny, a prečo funguje dodnes. Bol by pochovaný bratislavský centrizmus o nič menej nebezpečný ako niekdajší pragocentrizmus a došlo by k tomu, že by sloboda a demokracia začali dýchať zhlboka a okysličili by, obrazne, štátny organizmus. Nateraz sme štátom "oligarchickej slobody" a "oligarchickej demokracie".
Kto má zdroje, ten má vplyv a spravidla aj moc. Tak je tomu aj v súvislosti s informáciou, že sa naplánovalo zrušenie finančných hotovostí, platieb v hotovosti... V súčasnosti je to jednoznačný akt finálnej kontroly ľudí – občanov a ich vazalstva voči bankám. Je to výlučne na prospech bánk, rastu ich ziskovosti a nového nedobytného centra moci. Už sme sa mohli presvedčiť o tom, ako končia opatrenia štátu voči bankám. Aj v prípade bánk platí, že pravda o činnosti bánk sa šepká, ale lži o ich skutkoch sa vykrikujú na plnú hubu.
Dámy a páni,
to je len niekoľko momentov, ktoré sú dnes neuralgickými bodmi v živote spoločnosti. Nie sú síce neznáme, ale nikto z politikov ich nechce riešiť, teda zabojovať o morálnosť a zachovanie tradičných hodnôt našej spoločnosti. Z cesty do lepších čias sme postupne ako národný, národnostný a etnický celok skĺzli na chodníky falošnosti, ľahostajnosti, majetníctva, závistlivosti, nenáročnosti, nadutosti i keď, našťastie, výnimky jestvujú.
Mám tú príležitosť vyjadriť úprimnú radosť, že celý rad našich členov sa usiluje celoživotne o opak. Vzdali sme im pocty, ďakujeme za ich občianske a ľudské postoje, za pracovné nasadenie a výkonnosť a vôbec za udržiavanie nádeje, že nežijeme v iluzórnom, či skôr v akomsi vysnenom idylickom svete. I keď v minulosti niektorí z našich členov morálne zlyhali.
Jeden z bývalých členov dnes hovorí o tom, že pri pohľade do reálneho života väčšiny sa cíti kvôli svojmu majetku zle-nedobre. Rozdávať ho asi nebude, ale pochopil podľa všetkého, že sme sa dopracovali tam, kde sme nechceli byť. K takým priepastným sociálnym rozdielom, ktoré by minulé generácie až po tie miléniové a súčasné sa považovali za sci-fiction. Aj Mariánska priekopa, či hlbočina by sa im videla ako bačorinka po jarnom daždi.
Najhoršie je, že všetko je inak ako nám navrávajú politici, či už koaliční alebo opoziční. Je to tak ako to chcú vnímať a každý úspech pričítajú sebe. Každý neúspech preonačia tak, že by mali pôsobiť vo verejnosti ako nešťastná či nevyhnutná náhoda, ale želaná a všeobčiansky prospešná. Vlastne sa máme tešiť, že sme a máme tak skvelých politikov. Nuž, tešíme sa, a uvedomujeme si, že títo politici sú legálne zvolení, a vyvolení v demokratických voľbách.
Máme to, čo sme nechceli. Lebo, opomenuli sme uviesť do spoločenskej praxe a do našich zákonných noriem poistky proti zneužitiu dôvery občanov ... . Nemôžeme sa držať filozofie, že: „Je len jeden liek proti nespravodlivosti - zabudnúť. A tak na každý akt vo smere spravodlivosti, treba oveľa viac občianskej energie ako v iných štátoch. Dodal by som však, že v tomto nie sme vôbec výnimoční a rovnaké procesy sa rozvíjajú všade vo svete. To by nemalo slúžiť v komunikácii s dozrievajúcimi občanmi ako ospravedlnenka, ale ako poučenie. Lebo kto stratí dôveru, viac stratiť nemôže, hovorí latinské príslovie.
Sme závislí na veľkých ekonomikách, predovšetkým nadnárodného charakteru. Čiže, k slobodnému životu národa, národností a etník a nášho štátu máme čoraz ďalej. Pokiaľ nebudeme zaň považovať spevy - uspávanky, spievanky, trávnice, či čo, a tance, náš prenádherný folklór ako taký, čo by sa mohlo stať v blízkej budúcnosti len programom skanzenov.
Faktom je, že sme schopní postupne vypredať – rozhajdákať – rozkradnúť všetko, aby na tom zbohatli jednotlivci. Pravdou je aj to, že kreativita niektorých predčí baťovcov, fordovcov, rotshildovcov, ..., ba možno aj gatesovcov. Ešteže máme aj ľudí schopných svojou prácou, nápadmi, riešeniami a vynálezmi konkurovať obyvateľstvom početnejším a rozlohou podstatne väčším štátom. Každému z nich sme vďační, lebo vďaka nim sa „dostávame“ k dôstojným a zdravým národom.
Toto združenie bolo vždy korektné, nebolo poplatné politikom ani lobistickým skupinám, a bolo preplnené jedinečnými osobnosťami z domova a zo zahraničia...
V. Brezny : Čo sa deje s demokraciou ?
Správa o stave republiky, 6. pokračovanie : O politickom systéme
Akého prezidenta potrebujeme ?
Plk. PhDr. Ivan Sliepka, PhD
Vážené vedenie klubu,
ctení hostia, milé dámy, vážení páni,
som rád, že som dostal možnosť prezentovať svoje úvahy o tom, akého prezidenta potrebujeme, resp., akého by sme mohli mať. Aby prezidentská funkcia mala vôbec nejakú cenu, musí mať obsah, náplň a program.
Primátor mesta Trenčín, z ktorého pochádzam i ja, sa pred pár rokmi vyjadril, že prezidenta nám netreba. Že je to veľký luxus pre tak malú krajinu. Osobné si myslím, že prezidenta republiky súrne potrebujeme, zvlášť v tejto dobe. Prezidenta, ktorý bude charizmou človek a osobnosťou Prezident republiky. Potrebujeme prezidenta čestného, ktorý nebude rozdeľovať spoločnosť, respektíve takého, kde veľká časť spoločnosti si pomyslí, že áno, toto je náš prezident.
Prezidentom je už dnes bárskto. Prezidenti športových klubov, policajný prezident, hasičský prezident, prezidenti korporácií, nadácií a všakovakých inakších organizácií. Tak si myslím, že šéfom štátu by mal byť niekto s výsostným označením, aby sa to neplietlo. Veď ani za dávnych čias sa v krajine tiež nevyskytovali viacerí cári, cisári, králi..., teda až na výnimky, keď nejakí tí panovníci prišli na návštevu z akéhokoľvek dôvodu.
Prezident je takou modernou náhradou panovníka, čiže šéfa krajiny, aj tej našej. Veď aj v ústave sa píše, že je hlavou Slovenskej republiky a reprezentuje ju navonok aj dovnútra. A toto je veru vážna vec. Lebo v tej hlave by nemalo byť prázdno, mal by tam sídliť zdravý rozum, skúsenosti a rozvaha štátnika, umenie komunikácie a diplomacie. Ono nie vždy sa to s tou hlavou krajiny podarí. No schválne, koľkí prezidenti a z ktorých krajín sú nám občanom Slovenska známi a čo si o nich dobre pamätáme, ako sa volajú? Ktorí z panovníkov z minulosti nám utkveli v pamäti a prečo?
Slovenský prezident má právomoci vyplývajúce z ústavy. Takmer každá z nich je niečím podmienená, prípadne ju presúva na iných. No a práve preto by mal mať schopnosť vyťažiť z daných možností čo najviac – byť efektívny, byť na prvom mieste štátnikom, nie politikom, a to sa dá len pri aktívnom vykonávaní mandátu s rozumom v hrsti a mnohokrát aj súhlasu rodiny. Samozrejme v súlade so sľubom, by malo byť jeho konanie pre blaho občanov.
Nevidím to až tak pesimisticky, na Slovensku máme ľudí, ktorí sú hodní stať sa prezidentom. Nechystám sa porušovať zákony našej krajiny, a teda nepredpokladám, že budem žiadať palácmajstra, aby ma vysekával z problémov takéhoto charakteru. Ale čomu sa nevyhnem je, že tento človek reprezentuje aj mňa. Je hlavou nás všetkých. Tak nech stojí zato. Pri oficiálnych návštevách neobstojí argument: „Viete hlava našej krajiny nič moc, a že sa mu podarilo spraviť zopár trapasov, alebo nedajbože niekoho urazil? Veď neberte si to tak, okrem tejto hlavy tu máme mnoho múdrych, šikovných a rozhľadených ľudí, ktorí by to zvládli lepšie.“.
Nie je pochýb o tom, že rovnako ako súčasný, tak nepochybne aj budúci prezident bude mať tiež nejaké negatívne vlastnosti. Nájsť absolútne sto percentného človeka bez chyb a nedostatkov je celkom nereálne, nemožné, avšak sú ľudia, ktorí tieto menšie či väčšie osobné nedostatky človeka vedia, či sú schopní v rámci poškodenia jeho image a povesti trvalo rozmazávať a gradovať až do stavu úplnej dehonestácie jeho osoby. Človek vo svojej naivite sa vždy prikloní k tomu, že nejaké zlo sa predsa len v závere zastaví a zvíťazí rozum. Nie tentoraz a veľakrát predtým zlo nemal kto zastaviť.
Radšej sa nezamýšľam nad motiváciou, prečo sa stať prezidentom. Ktovie čo by sme týmto skúmaním zistili. Však aj tie starobné dôchodky sú také malé, že ani peňaženku na ne netreba. Isté je, že sa človek, ktorému sa to podarí dotiahnuť až do paláca, zapíše sa viac alebo menej výrazne do dejín..., minimálne našej krajiny. V niektorých iných kútoch sveta by to mal asi jednoduchšie, mám na mysli krajiny, kde má hlava štátu podstatne väčšie a širšie právomoci. No pri našom nastavení systému to musí byť veľmi obratný človek so skvelým výberom ľudí okolo seba. A veď koniec koncov volíme si ho sami. Poviem úprimne, niekedy ma dosť prekvapuje, koľko ľudí má záujem práve o tento flek. Výber nemusí byť úplne že najhorší, ale všimnite si, čo prejde do druhého kola, a to nielen tu na Slovensku. Lebo šanca, že to niekto zvládne hneď na prvý šup je dosť nereálna. Hoci taký prezident z prvého kola, to už by malo byť čosi extra. Celkom inakšia by bola pozícia kandidátov, a aj nás občanov a voličov, keby sa voľba uskutočnila až po preskúmaní či a ako každý z nich spĺňa presne stanovené kritériá na post hlavy štátu – akési výberové konanie, aké býva pri obsadzovaní pracovného miesta. Lenže, kde si už hľadajú kandidátov na prezidenta cez inzerát?
Myslím si, že pri výbere z toho, čo sa ponúka by sme mali byť obozretní a nejako to uhrať aj v druhom kole. Veď je to vždy lepšie ako v minulosti, keď hlavou krajiny a ľudu bol ten, ktorému patrilo nástupnícke poradie bez ohľadu na jeho/jej dispozície.
Dámy a páni!
Záleží mi na tom, aby ma zastupovala nejaká solídna hlava. Taká, ktorá má kredit doma aj v zahraničí a nech veľa cestuje, hlavne špeciálom, lebo, veď kde majú piloti získať potrebné letové hodiny? Veď taký špeciál sa sem tam využíva aj pre presun bežných občanov. A vždy je lepšie, keď si to najskôr posádka natrénuje na nejakej hlave.
Ďakujem za pozornosť.