Podnety nereagujúcej vláde
Aj dnes by sme mali hovoriť o tom, čo nás zaujíma, pretože sa nás to všetkých bezprostredne dotýka - ako si počína vláda, ako sa vyvíja vnútropolitická situácia a o tom, čím žije Svet. Nie je to len pandémia vyhlásená WHO.
Faktom je, že komunikácia s premiérom a jeho vládou je praktický nulová. Nechcú komunikovať ani so združením ani s mnohými našimi členmi, ktorí patria k elite našej národnej, no i medzinárodnej múdrosti. Čo už, ale predsa pripomeniem naše viaceré podnety, ktoré boli adresované predsedovi vlády. Ako sme si už zvykli, nereagoval a nereaguje. Správa sa rovnako ako jeho predchodcovia s výnimkou Mikuláša Dzurindu.
Parlamentné voľby 29. 2. 2020 priniesli síce zmenu, ale dnes už môžeme povedať, že tá zmena nie je takou, ktorú predstavitelia koalície sľubovali a na čo nalákali naivných voličov. A to, na čom by mohla a mala stavať je opäť vo vzduchoprázdne. Je tu však latinské "Dum spiro spero", "Kým dýcham dúfam". Dôjde čas odpočtu, a budú to vekove mladí odborníci, nezaťažení politickými zväzkami a oligarchickými - mamonárskymi záujmami, ktorí bez zábran činnosť vlády budú môcť pochváliť, kritizovať, ale aj odsúdiť a dokonca vyjaviť pravdu pravdúcu, že sme premárnili príležitosť postúpiť do budúcnosti, obrazne povedané.
Dámy a páni,
- program pomoci ekonomike prišiel neskoro a objemovo nezodpovedá parametrom susedných krajín. Je preto dôležité nastaviť adekvátny balík pre reštart,
- dôležitým predpokladom, aby po pandémii bolo lepšie je urýchlený návrat k občianskym slobodám, a tým k návratu ľudí do práce a firiem na trhy,
- je najvyšší čas na zmenu volebných zákonov a obnoviť taký volebný systém, aký má dodnes väčšina štátov EÚ, teda zriadiť namiesto jedného buď počet volebných obvodov podľa okresov, alebo aspoň VÚC a prijať väčšinový princíp,
- veľkým krokom k posilneniu demokracie by bolo možnosť, aby na poslanecké miesta v NR SR a vo VUC mohli kandidovať aj nezávislé osobnosti za podmienok, ktoré budú mať kandidáti z politických strán,
- v ekonomickej oblasti sa koncentrovať na riešenie nízkej kapitálovej vybavenosti slovenských podnikateľských subjektov (aj keď je už asi neskoro, pretože už skoro žiadne neexistujú)
- vzhľadom na situáciu na finančnom trhu - väčšina komerčných bánk sú dcéry zahraničných bánk treba výrazne posilniť kapitálové vybavenie Slovenskej záručnej a rozvojovej banky, Eximbanky, ako Slovenského investičného holdingu. Cez tieto inštitúcie ťahať aj hlavné linky finančnej pomoci,
- riešiť časť finančnej pomoci aj prostredníctvom jej kapitalizácie vo vybraných podnikoch, kde by sa štát minimálne na určité obdobie stal jedným z akcionárov,
- ako súčasť oživenia ekonomiky vyriešiť verejné investície najmä infraštrukturálneho a ekologického charakteru, ktoré budú generovať nadväzujúce aktivity súkromného sektoru,
- je potrebné zásadne zmeniť štruktúru priemyslu a odpútať sa od závislosti na dnes mimoriadne ohrozenom automobilovom priemysle ako aj na priemysle energeticky a surovinovo náročnom, nakoľko v krátkej budúcnosti budú tieto atribúty vzácne
- takisto je potrebné zmeniť štruktúru profesií, pretože v súvislosti so 4. technickou revolúciou je obava, že až 70% profesií (najmä v automobilovom priemysle) bude nahraditeľných umelou inteligenciou.
- V dokumente zverejnenom ministrom financií bolo publikovaných osem oblastí, do ktorých chce vláda "naliať" peniaze, ktoré si Slovensko požičia (to sa takto nikde nedeklaruje) na elimináciu dopadov pandémie. Všetkých osem oblastí sú "požierači", nie tvorcovia zdrojov. Z čoho bude Slovensko splácať nové pôžičky? Staré zdroje financovania ledva stačia na obsluhu starých dlhov. Ak nevytvoríme nové zdroje, tak z čoho ?
- štátny a verejný sektor musí prejsť tiež procesom zoštíhlenia a racionalizácie, tak ako je tomu v mnohých oblastiach ekonomiky,
- strany, ktoré dostávajú príspevok zo štátneho rozpočtu by mali aspoň 50% jeho hodnoty vrátiť štátu s určením na likvidáciu dopadu COVID 19 na riešenie situácie napr. v domovoch dôchodcov či detských domovoch,
- vláda by mala vytvoriť nezávislú strategickú radu, ktorá by vláde dodávala námety a podnety, ako využiť krízu na štrukturálne zmeny v slovenskej ekonomike a tiež zorientovanie vlády a jej orgánov v oblasti európskej hospodárskej a finančnej politiky. V Čechách už po kríze 2008 vznikla takáto nezávislá inštitúcia pod názvom NERV - Národná ekonomická rada vlády, ktorá 10.4.2020 obnovila svoju činnosť.
Za združenie podnety tlmočil spolupredseda jeho výboru Peter Čatloš.
O budúcnosti ľudstva ?
Hudobné video z roku 2014 od autora Sanjina s krátkou úvahou J. Šályho
https://www.youtube.com/watch?v=zKQfxi8V5FA
Vážené dámy a páni,
Ak vás zarazil úvodný klip, a hudba vám bude povedomá, nie je to náhoda. Pamätníci rokov 1969-70 vedia, že je to futurologická skladba s názvom "V roku, 2525". Tu si pesničkári Zagera a Evans kladú otázku, či tomto roku je človek ešte na žive ?
Pokračujú tým, že v takom roku 3535 už nebudete musieť hovoriť pravdu, lebo všetko bude tabletke, ktorú ste ráno užili. V roku 4545 nebudete potrebovať zuby, lebo nebude čo jesť. A logicky - ani očí človeku vraj netreba, lebo sa nebude mať kto dívať. V roku 7510 duše mŕtvych ľudí na Zemi očakávajú návrat Krista a súdny deň. V roku 8510 očakávajú naši speváci od Boha, že začne nový pokus so svetom, kde hádam ešte dostanú šancu aj ľudia. Ale rok 9525 však vidia speváci optimisticky predpovedajú, že ľudia určite strhnú tento prehnitý svet a začnú sami a skôr znovu, aj bez zásahu Boha.
Ak si všimnete, videoklip je doplnený zábermi filmu METROPOLIS, ktoré zrežíroval autor s nickom sanjin (Sandžin). Pieseň je takto zosúladená dystopickým transhumanistom tak, aby sa stretáva s dnešnou realitou cez román od Aldousa Huxleyho "Báječný nový svet".
Čo čaká ľudstvo po intenzívnom technologickom a biologickom vývoji, ktorý sa dal do pohybu ?
Naša nová vláda nás hneď v prvých dňoch vládnutia s takouto realitou spojila. Denne stretávame s podivným liberalizmom, ktorý postupne prechádza na pozície fašizmu. V ňom sa stretáva ideová diktatúra jediného správneho názoru s nerešpektovaním právneho systému a systému ľudských práv SR. Tento proces je spojený nie len s osobným špicľovaním rôznych aktivistov, ale aj beztrestnými konanými "mediálnymi popravami". Použitie informačno-technických prostriedkov pri chorobe COVID-19 mimo okruh orgánov činných v trestnom konaní sa tiež stalo súčasťou nášho života. Chýba už len legalizácia narkotík a ich premena na formu odmeny za prácu, aby sme tak ocitli ani nie v Huxleyho románovej verzii, ale plnohodnotnej slovenskej realite.
Transhumanizmus je rýchlo rastúcim ekonomickým odvetvím, kde smerujú masívne investície najmä vo vyspelých krajinách sveta. Myslím, že otázkami transhumanizmu, teda vzťahu človeka a techniky a najmä spôsobu politického vládnutia cez technické prostriedky, by sme sa na Klube mali vážne zaoberať. Sami cítite, že prvé dotyky s takýmto systémom vládnutia nemusia byť zrovna príjemné.
Ďakujem za pozornosť.
Dr. Peter Kasalovský:
Nech pravda víťazí, ale za nášho života ...
Tak trocha som vylepšil názov krátkej úvahy pred 127. riadnym zhromaždením a po prvýkrát vo forme videokonferencie 27-ročného združenia Neformálne ekonomické fórum Hospodársky klub prezidentskú štandardu bývalých čs. prezidentov aj terajšieho prezidenta Českej republiky. Predovšetkým preto, že dnes prezentoval prvý návrh reformného plánu obnovy vicepremiér a minister financií SR E. Heger, ktorý si spolu s koalíciou prisvojuje právo na pravdu, čo však nie je nič nové v histórii Slovenskej republiky, a zároveň tvrdí, že sa o nej poctivo diskutuje...
Ako žijeme - ako funguje vláda, ktorá vznikla na základe výsledku parlamentných volieb 29. februára 2020. V mojom príhovore, ktorý je zverejnený na www.hospodarskyklub.sk, je stručne - veľmi stručne vyjadrené to, prečo sme tam, kde sme. Tak ako inde vo svete, aj u nás došlo po zmene režimu k deformáciam sotva vyliahnutej demokracie západného typu ako takej, k postupnému presadzovaniu sa skrytej autokracie a čoraz k častejším reprízam aktov, keď v 30-tych rokoch minulého storočia chytil "druhý dych" národný socializmus - fašizmus.
Tu nejde o osoby premiérov, ale o to, že tie osoby si zvolili prakticky väčšinou občania, tak Čarnogurského, Mečiara, Moravčíka, Dzurindu, Radičovú, Fica, Pellegriniho... Podpísali sa pod to, aké je dnešné Slovensko, a aké bude, to je "vec" premiéra Matoviča a jeho štvorkoalície. A my, občania, máme slepo veriť, že robia, čo môžu, a zabezpečujú "lepší zajtrajšok". Vnímajme z tohto zorného uhla, prosím, obsah príhovoru čestného prezidenta Svetovej komorovej federácie a predsedu SOPK Petra Mihóka.
Niekoľko minút budú znieť myšlienky genmjr. S. Naďoviča o výročnom dni Karpatsko-dukelskej operácii a v tej súvislosti o osobnosti armádneho generála a neskôr prezidenta ČSSR L. Svobodu, ktorý v histórii a vôbec v pamäti národa prekáža ako mnoho iných z minulého režimu "tvorcom demokracie roku 2020".
Z programu sme vyňali príhovory neurochirurga prof. J. Šteňu a veľvyslanca UN J. Kubiša, ktorí sa budú prezentovať na novembrovom zhromaždení. Malo by sa venovať zdravotnej starostlivosti a vytváraniu podmienok pre mierový a dôstojný život obyvateľov planéty, ako aj nevyhnutnosti a naliehavej potrebe systémových "opráv" EÚ. O príhovor sme požiadali aj výnimočnú osobnosť kardinála Tomku. Na december chystáme "vianočnú tému", ktorou bude : "Prečo má u nás živnú pôdu úplatkárstvo a korupcia?".
Teším sa, že máme takpovediac prieplavy do zahraničia. Dvadsaťsedem rokov sme budovali kredit a dnes ho potvrdzujú videoprejavmi s mimoriadne aktuálnym obsahom prof. M. Yunus, laureát Nobelovej ceny za mier a tohtoročný laureát "Mierovej ceny zo Slovenska 2015" a dr. Gunter Geyer, predseda predstavenstva najsilnejšej poisťovacej spoločnosti v centrálnej a východnej Európe Wiener Stadtische Verein, laureát prestížneho Zlatého biatca pre zahraničnú osobnosť, ktorý je udeľovaný od roku 1994 a jeho prvými dvoma laureátmi boli slovinský prezident Milan Kučan a prezident Svetového ekonomického fóra prof. Klaus Schwab.
To podstatné z nášho zhromaždenia je už výnimočne 5 dní vopred pred jeho konaním na www.hospodarskyklub.sk po banerom "Po prvýkrát ako videokonferencia...". Nielen úvaha českého prof. J. Kellera o hybridnosti Európskej únie, príspevky nominovaného na Nobelovú cenu za mier 2020 a podnikateľa A. Barcíka, vedca prof. J. Husára a psychiatričky E. Žigovej.
Želajme si, aby toto zhromaždenie bolo príspevkom k občerstveniu našich duší - k novej aktivite.
Dr. Peter Kasalovský
Čo si neželáme, čo destabilizuje život ?
Neželáme si neúctu k človeku - k občanovi, ktorá sa tu objavuje ako v rozprávke. Kde sa vzala, tu sa vzala a ... potom ktosi zacengal, aby bol rozprávky koniec. Z mesiaca na mesiac, z roka na rok, od 1989. roka dodnes sa kopili javy a rozvíjali procesy, ktoré nič nemali s tým, čo viedlo k zmene režimu. Staršie ročníky mali v tomto tak trochu šťastie, lebo nesplnené sľuby k lepšiemu si pamätali z minulého režimu a tie najstaršie ročníky mohli rozprávať o tom, kde sa vytratili, ba sublimovali ideály v rokoch 1918, 1938-39, v období 2. svetovej vojny, následne v rokoch 1945-48, v rokoch päťdesiatych a šesťdesiatych a po 21. auguste 1968, po novembrovom zasadnutí ÚV KSČ v roku 1974, v rokoch 1990-1992 ...
To, čo sa tu dialo ďaľších 28 rokov, to bola snaha časti spoločnosti s ostrými lakťami, so samopalmi aj granátmi získať moc a s ňou najrôznejšie statky hodnotove za hranicou predstáv slušných ľudí. Slušný, to však neznamená neschopný. Z vôle ľudu sa dostali k moci najprv populárne hnutia a strany a potom poväčšinou trpené, či vyberané ako menšie zlo. Relatívne rýchlo si urobili nový režim k obrazu svojmu. Tento moment je vskutku tajomstvom tajomstiev, ale všeobecne známy. Nie milióny, ale desiatky miliónov sa premiestňovali do konkrétnych vrecák, na konkrétne bankové účty, či už vo forme pôdy, lesov, najrôznejších výrobných podnikov a potom ako štátne zákazky, kde sa korupcia stala všednou záležitosťou. Bola privatizácia, ktorá nevytvorila národnú vrstvu vlastníkov - podnikateľov, lebo väčšina získaného majetku - výrobných prostriedkov bola po krátkom čase predaná do zahraničia. Zdroje nezískal štát, teda my občania, ktorí sa postarali o zaujímavý privatizovaný "materiál", ale jednotlivci a ich rodiny. To bol základ, vyjadrené najskratkovitejšou skratkou, pre spoločenskú hierarchiu a najrôznejšie "smotánky".
Viac ako dosť občanov, z ktorých od 1989. roka takmer 3 milióny odišli do mysleného neba i do pekla, si mohla oči vyočiť zo zázračného bohatnutia jednotlivcov a ich akoby novej morálky. Celý život pracovali nielen pre seba, ale aj pre svoju republiku, i keď nespozorneli po deformáciách, tak dokázali vybudovať vyspelú spoločnosť hospodársky aj spoločensky. Pre nemalú časť mocichtivých vtedy aj dnes to bol problém, ako presvedčovať o opaku - o našej hroznej zaostalosti, o chabom zdravotníctve, o neschopnom poľnohospodárstve, o neefektívnom strojárenstve a chemickom priemyslu, ... a to za situácie, keď Česko-Slovensko dlžilo 5 mld USD a jeho pohľadávky boli mnohonásobné vyššie i keď niektoré nedobytné vďaka občianskym vojnám podporovaných západnými štátmi.
O tomto sme viackrát hovorili a diskutovali na našej pôde, ozrejmovali v Hospodárskych novinách a v Hospodárskom denníku, a počúvali od skutočných autorít, že takto si vývoj u nás nepredstavovali.
Toto vyjavil nahlas - verejne aj kardinál Korec, náš člen so súhlasom pápeža Jána Pavla II., laureát Zlatého biatec v rozhovoroch pre spomínané denníky a potom aj vo dvoch posolstvách účastníkom našich zhromaždení.
Pokiaľ by bol spomínaný stav len v slovenskom priestore, tak by sme sa nadejali, že je to dočasné. Avšak inde to nie je o nič lepšie, ale v nejednom prípade príkrejšie a takmer beznádejné. Zmena režimu a pomerov sa stali realitou a v politickom systéme sa dodnes neobjavila taká politická strana, ktorá by chcela uskutočniť to, čo si najširšie masy želajú, a dokonca s podporou tých najmajetnejších. I keď sa objavujú u nás autoritárske tendencie, dokonca potvrdené v parlamentných voľbách, tak prichádza čas - akési čudesné vytriezvenie zo sociálneho strachu, keď na občanov ako takých častejšie svieti slnko a rozširujú sa síce akoby z rebriňáka - hrebendovsky pre vládnucich nežiaduce názory.
Dámy a páni,
keď si prelistujete klubové výstupy, tak je to ako o tých perlách sviniam. Bolo, je a dúfajme, že čoskoro nebude. Potvrdili sa názory, návrhy aj protesty. S výnimkou našej naivnosti o tom, ako bude fungovať nový európsky dom, keď si Zlatý biatec prebral jeden z jeho staviteľov nemecký kancelár Helmut Kohl. Obdobne to platí aj o našej jednoznačnej podpore NATO v čase, keď bol predsedom vlády V. Mečiar a na našom rokovaní bol prítomný trojnásobný ukrajinský premiér V. Masoľ. Európsky dom má problémy so statikou vďaka nemeckej politike a tak nekultúrne podporovanej prezidentami USA a Ruskej federácie, no i slaboduchosťou viacerých členských štátov. Kde sa podeli ideály, na ktorých sa mali upevňovať základy Európskej únie a Severoatlantickej aliancie ? A kde sú výsledky zápasu za mier, za lepší zajtrajšok, či čo, a musím sa spytovať tak ako kedysi kardinála Korca, či je svet na ceste k lepšiemu životu, bez biedy, hladu a vojen ?
Mám na pamäti rok 1996, keď na davoskom fóre prezentoval vtedajší predseda EK Jacques Santer riešenia globálnych problémov. Aj jemu sme udelili Zlatý biatec. To, že bol obrazne povedané do roka a do dňa odstránený z funkcie aj s celou komisiou kvôli nepomenovanej korupcii, bol signál, ktorému som vtedy nerozumel. Po jeho prejave pred východom z kongresovej sály sa zhovárali okrem iných prof. Klaus Schwab, tiež laureát Zlatého biatca, a Percy Barnevik, líder ABB. Bol som jediný zo Slovenska a tak som na ich otázku, ako sa mi pozdával Santerov prejav a riešenia, odpovedal protiotázkou, či sú realizovateľné. Obaja vyhlásili bez akýchkoľvek rozpakov, že na budúcom výročnom kongrese bude odpočet, čo všetko sa vykonalo. Odpočet nebol a od tých čias sa síce Svet zmenil, ale k horšiemu.
V telemoste s prof. Jeffrey Sachsom v roku 1999 sme si vypočuli dobré rady, aby sme sa starali o svoje podniky, o celé už "schudnuté" hospodárstvo - vodu, pôdu a vzduch, o potravinovú sebestačnosť, o obranyschopnosť, a nespoliehali sa na nejakú pomoc zo západných štátov. Čo si urobíte, to budete mať, tak to bola rada nad zlato. Našími politikmi nevyslyšaná, lebo biznis...
Pamäť je dosť nepríjemná. Aj by som sa tváril, že si všeličo, všelikoho, kadejakých ľudkov, schopných zrady vlastných rodičov, prarodičov a najbližších, ako aj vygumovania si toho, čo ľudia spája a dokonca robí nerozlučným ich vzťah, si nespomínam. Americký politológ John Naisbitt, spoluautor bestselleru Megatrendy 2000 a tiež majiteľ Zlatého biatca, pripustil po rokoch, keď sme sa stretli vo Viedni, že ponúkli svetu prepotrebne želaný obraz o budúcnosti. Preglgol moju poznámku, že z tej slávnej knihy platia štyri riadky : o pribúdaní úspešných v podnikaní s pocitom osobnej zodpovednosti za svoje blízke i vzdialenejšie okolie. Avšak aj koncom 90-tych rokov a v prvej polovici prvého decénia tretieho milénia sme mohli prežiť viac príjemného - krajšie a ľudsky nezabudnuteľného, prekrývajúce aj spomienky na šťastné i menej šťastné detstvo, na skvelých ľudí v našej blízkosti a na udalosti, ktoré mali v sebe človečinu.
Či chceme, alebo nie, vďaka konkrétnym lídrom sveta a nášho kontinentu sa do našich hláv dostávali obavy o blízku budúcnosť, o mier, strach z vojny, z teroru a z viacerých konfliktov, nepochopiteľnej stability "menového systému", z prezentovaných príkladov nepríkladných, ba až zavrhnutiahodných, z odmietania toho, čo vykonali pre lepšie chápanie sa Východu a Západu, no i európskych národov F. Mitterand, H. Kohl, gen. de Gaulle, K. Adenauer, ale aj J.F.K. Do konca prvého decénia sme sa už dusili miernym, ale rastúcim napätím, a predstavou veľmocí, že môžu zachraňovať demokraciu v iných štátoch a v iných končinách sveta. A slovenská diplomacia podporovala a podporuje takýto trend a má pocit, že je povinná rozdeľovať Svet na dobrých, zlých, nehodných a neželaných, vnucovať to, čo si občania neželajú, lebo v celom rade prípadov si viaceré názory vyžadujú oporu v Ústave SR. To sa týka aj určovania štátov, ktoré sú našími nepriateľmi. Čo keby tak minulí aj súčasní slovenskí lídri rozoberali situáciu u našich spojencov, tak by sme boli v nemom úžase. Trebárs porovnali správanie sa a výsledky britského zdravotníctva so slovenským, ktoré bolo označované takpovediac za problémové. Faktom je opak, no i určité rezervy v organizácii a riadení.
Už som počul veľakrát to "okrídlené" : "Dobre už bolo." Aj by som sa pod to podpísal, ale to by bola cesta k rezignácii, podliezaniu sa až plazeniu sa, a celkovej degradácii hodnôt celých generácií nášho národa a jemu blízkych národov. Ak sme pred polrokom a jedným mesiacom vyjadrili nádej, že nová vláda bude bližšie k ľudu - a to aj v období čudesnej pandémie, tak dnes neveľmi vidieť rozdiely s jej predchodkyňami. Výnimky by boli, ale nemenujem ich zámerne, keďže by to bolo ako vyzdvihovať v orchestri len jeden z nástrojov. Aj koaličná vláda musí mať pravidlá, a predovšetkým informovať o tom, napríklad na internete, na čo konkrétne míňa mnohomiliónové až miliardové zdroje a tiež zdôvodňovať kroky, ktoré sú o blízkej aj vzdialenejšej budúcnosti, o miliónových hodnotách, potvrdzovať transparentnosť a vyrovnať sa s uznávanými požiadavkami kultúry vládnutia.
Vláda má mandát, ale nedostala hlasy väčšiny voličov. Miera tolerancie a "tichej podpory" jej nevoličov sa pomaly, ale isto vyparuje. Náš občan si nevolil autokratický režim, teda nijakého diktátora s pocitom, že je nielen vyvolený - zvolený, ale dokonca s mesiášským poslaním. Aj voliči vládnej koalície si v jednej chvíli pretrú oči a precitnú, pokiaľ bude tak ako v prvých siedmich mesiacoch. A začnú volať na zodpovednosť za deformácie a obchádzanie Ústavy SR, ale aj Charty ľudských práv OSN a obdobného dokumentu Európskej únie, za znevažovanie slovenského národa a jeho štátu, za jeho hospodársky úpadok, za falošnú sociálnu solidaritu a najnovšie aj za dehonestáciu ľudí živých aj minuvších sa, ktorí sa pričinili, že tu stále sme.
Neželáme si neúctu v hocijakej a tu dnes len vo vyznačených formách k občanovi všetkých vekových kategórií, lebo tá je na skok k destabilizácii spoločnosti. A tak, aj keď s nevoľou, musím sa po životných skúsenostiach a v zhode so psychiatrom Ernstom Kretschmerom prikloniť k jeho názoru, že: "Šialencov v normálnych dobách umiestňujeme do blázincov, v nenormálnych dobách nám vládnu." To je treba zmeniť - a okamžite. A krátkej histórii našej republiky to nebude nič nové, ale ľuďom sa už zachcelo normálne - spokojne a šťastne žiť.
Ešte sme nepochopili krízu perspektív?
Môj názor vychádza nielen z desiatok rokov praxe vo výrobnom odvetví v slovenskom hospodárskom priestore, ale konkrétnejšie z povolania podnikateľa, ktoré je na jednej strane náročné, ale na druhej strane aj vznešené. Nejedná sa iba o zabezpečovanie hospodárskych úloh, ale aj záväzkov v oblasti morálky, kultúry, ochrany životného prostredia a rozvoja duchovna, ktoré akosi odchádzajú zo scény.
Základný rámec aj pre domáce podnikateľské subjekty, okrem legislatívneho prostredia, tvorí globálne poprepájaný, chaotický a polarizovaný svet. Individualizmus a ľahostajnosť k spoločnému dobru nás oddeľuje jedného od druhého. Cítime, že svet je menej bezpečný. Mnohé konflikty a napätia ohrozujú mier a tým život na celom svete. Najsilnejší neberú ohľad na svoje svedomie a stále nemajú dostatok peňazí ani dostatok moci. Napriek moci a bohatstvu majú mnohí z týchto ľudí dušu na franforce. Vlastnú kresťanskú identitu Európy rozpúšťame v akomsi neurčitom univerzalizme. To všetko sú symptómy nielen ekonomickej a politickej krízy, ale aj krízy ideálov a perspektív... Svet má hlavne morálny problém.
Morálke sa vysmieva dnešná kultúra, ktorá v konaní showbiznisových pseudoumelcov často prezentuje primitívnu zábavu. Úcta k tradíciám nemôže zostať spáleniskom, ale odovzdávaním hodnôt ďalším generáciám. Degradácia trvalých hodnôt vedie k degradácii ľudskej dôstojnosti pre každú ľudskú bytosť. Aj vo vzťahu k prírode nie sme jej pánmi, ale iba správcami toho, čo sme bezprácne dostali. Ľudia žijúci konzumným spôsobom života nechápu hodnotu klímy, ktorá je darom a necítia, že všetci sme zodpovední za jej ochranu.
Vzďaľujeme sa od reality. Hodnoty a pravda závisia často od médií, ktoré nie sú v službe faktov, ale tvorcami zmanipulovaných "faktov". Človek sa hrá na pána sveta a vstupuje násilím do prirodzených zákonitostí. K takýmto patria aj politické ciele Európskej únie, ktoré sú v niektorých prípadoch v rozpore s fyzikálnymi zákonmi. Žiaľ, príkladom je aj agenda emisií CO2, ktorá mala byť nastavená tak, aby chránila klímu a životné prostredie. Táto agenda je narušovaná netrhovými, politicky motivovanými praktikami, ktoré ju deformujú natoľko, že prestala byť motivujúcim nástrojom na dosahovanie cieľov v oblasti OŽP. Stala sa nástrojom ziskov špekulantov. Prečo nikto z európskych a ani našich politikov nezdvihne hlas a nepovie: Milá Gréta, musíš ešte dozrieť k múdrosti a pokore. Klíma je naliehavá téma. Ale byrokratické nástroje nemôžu mať potenciál deštruovať európsky priemysel. Každopádne treba hľadať riešenia na ochranu ŽP, ako zásadnú podmienku prežitia ľudstva na Zemi.
V akom prostredí podnikáme, pracujeme a žijeme na Slovensku? Z ekonomického prostredia prerasteného mafiánskymi a korupčnými praktikami sa dostávame do prostredia amaterizmu a nízkej kompetentnosti. Absentuje pokora, teda uznanie svojich obmedzení, ale aj darov, ktorými môžeme obohatiť spoločnosť. K tejto situácii dochádza vtedy, keď mocenské pozície obsadzujú ľudia bez odborných predpokladov a praxe, ktorí v doterajšom živote veľa nedokázali. Každý má potenciál naučiť sa. Čo však s dôsledkami chýb, ktoré do našej spoločnosti prinesú veľa negatívneho? Pri pracovnej metóde pokus-omyl sa nedá plánovať ani najbližšia budúcnosť. A perspektíva vôbec.
Aktuálnu koronakrízu považujem za diablovo dielo, ktoré ničí hospodárstvo a kvalitu života ľudí. Z doterajších ambícií byť dobrými správcami stvorenstva a nekradnúť zdroje budúcim generáciám sa už nehlásime. Zadlžovanie budúcich generácií nie je odrazu problém. Toto diablove dielo ničí veľa dobra - ničí ľudskosť. Už v beztak anonymnej spoločnosti sa ľudia stávajú ešte anonymnejší. Pod rúškami sa už ani nepoznáme. Bránime sa dôležitým vzťahom, vzťahom priateľstva, vzájomnej úcty, dokonca i rodiny sa izolujú. Ľudia sa obávajú podať si ruky na pozdrav, prípadne na ospravedlnenie. Nemôžu sa objať, nemôžu sa radovať. Mediálne šírený strach o vlastné zdravie a o zdravie blížnych prekrýva ostatné životné priority. Zdá sa, že z ochorenia COVID-19, s ktorým sa musíme naučiť žiť, sme urobili najväčšieho strašiaka súčasnosti. To nemôže dlho trvať. Z izolácie, samoty sa spoločnosť musí vymaniť. Neosobná a ľudsky chladná atmosféra nám neumožní pozitívne zmeniť svet. Rodičia, deti, súrodenci, príbuzní, susedia, kolegovia, priatelia, obchodní partneri, všetci tvoria naše sociálne a spoločenské zázemie. Stretávať sa a rozdávať nádej je naša najhlbšia potreba.
Každý z nás je povolaný konať dobro, ktoré zodpovedá jeho povolaniu a úrovni vplyvu, ktorý má v ľudskom spoločenstve. My zázraky nerobíme. Tie podľa biblických príbehov robil Kristus. Nie je v našich silách robiť zázraky. Ale je našou zodpovednosťou deliť sa o nejaký chlieb a nejaké ryby. Každý nejaký chlieb a ryby máme. V tomto svete je veľa hladu po chlebe na obživu. Stále viac sa však zvyšuje hlad po chlebe obyčajnej ľudskosti.
Príkladom toho, že sa to dá, je nové duchovné centrum na hore Butkov nad Ladcami, o ktorom som už na tomto mieste hovoril. Toto miesto sa stalo nielen významným kresťanským, ale aj celospoločenským fenoménom. Skalné sanktuárium vybudované v čase existenčných úvah vyjadruje úctu k tradíciám, k prírode, úctu ku všetkému, čo tvorilo našu minulosť a čo tvorí našu súčasnosť. Na horu Butkov prichádzajú ľudia, aby tu našli pokoj a novú silu na prehodnotenie životných hodnôt.
V chráme pod oblohou si ľudia uvedomujú, že ekonomický rast nie je najväčším blahom. Uvedomujú si, že ľudia nie sú stroje ani na prácu, ani na spotrebu, ale potrebujú byť milovaní. Vnímajú krásny svet okolo seba, nádherné umelecké diela a špičkovú prácu viacerých remesiel. Ľudia na tomto mieste chápu, že všetky skutky, ktoré urobíme jeden voči druhému ako aj vo vzťahu k prírode, majú dôsledky na kvalitu nášho života. Hora Butkov sa stala miestom, ktoré spája ľudí bez ohľadu na vek, vzdelanie, náboženstvo, ľudí zdravých s ľuďmi so zdravotným obmedzením.
Bez kultúry, duchovna a zdravého životného prostredia sa spoločnosť v budúcnosti nezaobíde. Európa a aj my na Slovensku sa stávame zvnútra prázdnejšími. Spoločnosť nemôže prežiť bez etického základu, teda bez akceptovania, že popri prirodzenom nás prevyšuje niečo, čo je nadprirodzené. To platí nielen pre nás, ale aj pre Európu. Ak neuznáme tieto hodnoty, nemôžeme vybudovať jednotnú Európu, ktorú kresťanstvo hlboko stvárňovalo. Bez kresťanských koreňov niet budúcnosti pre Európu. Chráňme našu identitu národnú, kultúrnu i duchovnú. Máme len dĺžku nášho života, aby sme to docielili.
Tak ako vždy končí náš priateľ Jan Campbell, končím aj ja: "Súhlas netreba." Ale k tomu ešte pridám otázku: Ešte sme nepochopili krízu perspektív?
Anton Barcík
Psychiater sa dnes nestratí
Na Hospodárskom klube si s mojou profesiou pripadám trochu anachronicky, ale naša doba je taká, že "psychiater sa dnes nestratí".
Byť psychiatrom je snáď výsadou - dovolia nám hrabať sa v súkromí, vo vzťahoch, hodnotách, v duši... ale na druhej strane aj istým utrpením.
Viete, vyznáme sa možno trochu viac v ľuďoch, vidíme ale akceptujeme, chápeme a nesúdime, ale na druhej strane... keď vďaka našej profesii vidíme, vnímame závažnú patológiu osobnosti až by sme vykričali naše zistenia do sveta - najmä ak sú to ľudia na významných postoch, na ktorých majú dosah ich rozhodnutia na veľký počet iných ľudí, zodpovedajú za chod spoločnosti, štátu. Volali by sme: "Tohto nevoľte, tamtomu neverte, je to podvodník, klame telom i rečou, ten má poruchu osobnosti, ten je závislý a tento zasa môže byť časom až psychotický!"
Nuž, ale lekárska etika nepustí a je to správne. Lekár /tak isto aj psychológ/ nemôže zneužiť dôveru pacienta, musí dodržať diskrétnosť, mlčanlivosť. I keď možno nie tak striktne ako duchovný. Takže vidím, vnímam - a mlčím.
Ak sa psychiatri a psychológovia dohodnú a vytrúbia celému svetu že ten a ten politik je "psychopat", s tým principiálne nemožno súhlasiť.
Takže sa odo mňa dnes nedozviete " who is who"... Ale aj načo, sami vidíte a viete posúdiť.
Psychiater je trochu ten "dušpastier", pacientov trápia mnohé veci, chodia s nimi aj ich rodinní príslušníci, sú to ľudia rôznych profesií, veku, sociálneho zástoja...
Gerontopsychiater lieči pacientov vo veku nad 65 rokov s rôznymi duševnými poruchami a chorobami. So staršími seniormi prichádzajú veľmi často ich potomkovia vo veku nad 50 rokov. Sú to ľudia, ktorí až čosi zažili, vyrastali v minulom režime a porovnávajú.
Nepoviem zaiste nič nové, iba sa s Vami podelím o to, čo mi autenticky títo ľudia hovoria.
-
Vadí im, že ľudia, ktorí nežili za socializmu, alebo boli ešte deťmi, znevažujú a zatracujú všetko, čo bolo v minulom režime a v ich živote dobré, kultúrne a slušné
-
vadí im, že ak sa ohradia, sú kritizovaní a odsúvaní nabok ako tí, čo nič nechápu a trpia iba spomienkovým optimizmom
-
veď aj oni verili v sociálnu spravodlivosť, vadili im dogmy a obmedzenia, chápali, že režim hospodársky i ideovo upadá a že sú potrebné reformy.
-
vadí im v súčasnosti, že úspory do sociálnych a zdravotných fondov, životaschopné podniky, priemyselná výroba, zbrojársky, železiarsky, chemický, textilný priemysel, poľnohospodárstvo - že upadá všetko čo oni vybudovali, im olo doslova pred očami rozkradnuté a odsúdené na krach
-
vadia im do zahraničia predané strategické podniky, lacno a nevýhodne rozpredávané "rodinné striebro"
-
stratili sa sociálne istoty, slušnosť, disciplína v škole i na uliciach, prišli drogy a zločin
-
nebývalo sa darí korupcii, súdy nemajú dôveru občanov, viera v spravodlivosť sa vytráca
-
upadla úroveň zdravotníctva a školstva, pretože sa neinvestuje do budúcnosti; nie sú peniaze na kultúru a vedu
-
zahraničie nám vykráda mozgy, mladí nadaní a nádejní ľudia odchádzajú za lepšími podmienkami do bohatších krajín
-
stratil sa úcta k spoločenskému postaveniu na základ vzdelania a práce, nahrádza to úcta k peniazom a lacnému marketingu
-
investuje sa najmä do mladých, ktorí nemajú zrelosť a skúsenosti, dávajú sa im úrady a kompetencie na ktoré nedozreli- ani odborne, ani ľudsky
-
znížila sa úroveň kultúry, je priveľa vulgárnosti, povrchnosti a dekadencie
-
napadá sa rodina v tradičnom ponímaní
-
etc., etc, zaiste je toho oveľa viac
Musíme chápať tieto pocity - starší dôchodcovia majú mizerné dôchodky, šetrí sa na nich, musia si doplácať na prepotrebné lieky, ich lekár býva konfrontovaný s tým, že si predpísané lieky "šetria", takže bývajú poddávkovaní. Dostať sa ku špecialistovi býva čoraz väčší problém. Sú ako osobnosti odtláčaní do pozadia, na ich názory nie sú mladí zvedaví. V honbe sa ziskom sa stráca často krát humanitný princíp zdravotnej starostlivosti a sociálnej solidarity.
Sú aj iné politické témy, ale samozrejme toto nie je obsahom psychiatrického interview. Psychiatria však musí byť chápaná aj interdisciplinárne a úzko sa prepája aj so sociológiou, ekonómiou, právom i inými spoločenskými vedami.
Na záver jedna psychiatrická vsuvka - v politike sa pohybuje veľa zvláštnych ľudí, povedali by sme hochštaplerov, prevracačov kabátov, klamárov, či podvodníkov. Povedali by sme staršou terminológiou - psychopatov. Politika ako možnosť materiálneho i sociálneho zisku ich priťahuje ako svetlo mole.
Do takej spoločnosti sa mnohým slušným ľuďom akosi nechce, i keď práve takých predstaviteľov si ľudia želajú a potrebujú.
Na ilustráciu by som vykreslila častý výskyt typu "histriónska porucha osobnosti"- použijem k tomu známe diagnostické kritériá:
poruchu osobnosti charakterizuje plytká a labilná afektivita, sebadramatizácia, teatrálnosť, prehnané citové prejavy, sugestibilita, egocentrizmus, rozmaznanosť, chýbanie ohľadu na druhých, ľahká raniteľnosť citov a neprestajná snaha o uznanie, vzrušenie a pozornosť. A ak sa to ešte spája so sociopatickým typom osobnosti, ktorú charakterizuje o.i.: neuznávanie sociálnych záväzkov, nedostatok citov k iným, bezcitný nezáujem, všeobecne sa prejavujúci rozpor medzi správaním a prijatými sociálnymi normami, tendencia obviňovať iných, alebo ponúkať plauzibilnú racionalizáciu správania, ktoré privádza osobu do rozporu so spoločnosťou - dostávame dosť presný obraz mnohých úspešných politikov, či podnikateľov, ktorí často vďaka týmto vlastnostiam získajú značnú moc a spoločenský vplyv...a dopady ich počínania pocítime všetci.
MUDr. Elena Žigová
Ako sa má zrodiť ekonomické rozhodnutie vlády?
Prof. Ing. Mgr. Jaroslav Husár, CSc.
Vtip starosta na sobáši - vybrali ste si dobre, táto pani je tu už 4-tý raz.
Úvod
V podobných paradoxoch žije aj naša ekonomika. Francúzsky plán reforiem z Fondu obnovy EÚ je už hotový. Naša vláda zatiaľ iba sľubuje. Bola uverejnená Vízia 2030, ktorú pripravila skupina 16 expertov. Po jej preštudovaní ani neviem, čo chcú riešiť. Nemáme dokončenú diaľnicu do Košíc, ktorá by vyriešila niekoľko problémov nielen pre Košice ale pre celý región, ktorým má prechádzať. V zlom stave sú aj cesty prvej a druhej triedy. O nič lepšie na tom nie sú ani železnice. Ale v najhoršom stave je poľnohospodárstvo, ktoré už celé roky vykazuje deficit zahraničného obchodu. Ak si hlbšie vedeckejšie pozrieme fungovanie ekonomického systému, verím, že nejeden makroekonóm vidí problémy výroby outputu (čo vyrábať), akumulácie outputu (počas koronavírusu všetky podniky sa obracali na štát) a hlavne distribúciu outputu (oligarchovia majú obrovské majetky a zisky), hoc ekonomická veda už navrhla aj riešenie a to, že 10 % zisku podnikateľovi, 10 % do fondu podniku a zvyšok do fondu spoločnosti.
Báza ekonomického rozhodovania vlády
Nemôžem nenapísať, že od roku 1990 ani jedna vláda nevyužíva známe vedecké nástroje ekonómie, ekonomických vied. Ale hlavne nezabezpečuje dlhodobé a vedomé zasahovanie do ekonomiky. Nerobila to ani EÚ. Teraz v dôsledku koronavírusu EÚ pripravila Fond obnovy, ktorý je však pre našu vládu skôr rébusom ako plánom aktivity, uvedomelým zasahovaním do fungovania ekonomiky. Preto som napísal podpredsedovi vlády.
Ako som napísal už v otvorenom liste p. R. Sulíkovi, ekonomické vedy nám dávajú do rúk významné nástroje ekonomického rozhodovania. Umožňuj vopred vedieť, čo sa stane v ekonomike, ak dôjde k nejakej zmene. My sme nemuseli prenajať Gabčíkovo, my sme napr. mohli zvýšiť jeho produkciu a vyvážať elektrinu do Talianska, či inde . Jadrnejšie, nech máme takúto údaje o fiktívnej ekonomike, jej vstupy a výstupy:
|
Inputy / outputy
|
poľnohosp.
|
elektropr.
|
služby
|
Fin. spotreba
|
output
|
|
poľnohospodárstvo
|
80
|
160
|
0
|
160
|
400
|
|
elektropriemysel
|
40
|
40
|
20
|
300
|
400
|
|
služby
|
0
|
40
|
10
|
50
|
100
|
|
práca
|
60
|
100
|
80
|
10
|
250
|
Vidíme, že poľnohospodárstvo dodalo výrobu sebe (80 jednotiek), elektropriemyslu (160 jednotiek) a odvetviu služby nedodalo (hodnota je nula). Do finálne spotreby dodalo 160 jednotiek a jeho output spolu bol 400 jednotiek. Obdobne ostatné odvetvia. V. Leontiev, nositeľ Nobelovej ceny navrhol na jej báze model a príslušné matematické riešenie v maticovj podobe X = (I - A)-1Y. Čiže ak poznáme finálny dopyt, (Y), vieme vypočítať potrebnú produkciu. Výpočet matice A uvádza táto tabuľka:
|
Inputy/outputy
|
Poľnohosp.
|
Elektropr.
|
služby
|
Fin. spotreba
|
output
|
|
poľnohospodárstvo
|
0.2
|
0.4
|
0
|
160
|
400
|
|
elektropriemysel
|
0,1
|
0.1
|
0,2
|
300
|
400
|
|
služby
|
0
|
0.1
|
0.1
|
50
|
100
|
|
práca
|
0,15
|
0,25
|
0,8
|
10
|
250
|
Prvé tri riadky a prvé tri stĺpce sú maticou A. Koeficienty majú veľký význam. Konkrétne, poľnohospodárstvo potrebuje na 1 euro outputu 0,2 eura zo svoje produkcie, 0,1 z produkcie priemyslu a 0 eur z odvetvia služby. Ak by vláda plánovala inú skladbu finálnej spotreby ako čo je v tabuľke, a to v dôsledku zvýšenia elektropriemyslu , napr. 160; 309 a 50 (zvýšenie dopytu elektropriemyslu o 9 jednotiek), produkcia ekonomika podľa odvetví by bola 405,336; 410,832; a 100,966 jednotiek. Čitateľ vidí, že output každého odvetvia sa zvýšil ; elektropriemyslu až o 10,832 jednotiek. Keďže v druhej tabuľke vidíme aj potrebu práce na jednu jednotku outputu, teraz už aj čitateľ vie vypočítať vplyv na rast potreby práce a to podľa odvetví. Práve toto sú významné výsledky pre tvorcu hospodárskej politiky. Sulíkovo zdôvodnenie prenájmu východoslovenskej energetiky je teda veľmi úbohé, čo je konštatované vo viacerých ohlasoch. Musíme mať alternatívy a vybrať z alternatív. Ba metóda viackriteriálneho riešenia nám umožňuje riešiť aj získanie najvýhodnejšej alternatívy. Teda vláda má rozhodovať na báze vedy.
Údel našich ekonómov v čase globalizácie najeklatantnejšie vyjadruje, čo som v úvode spomenul, stav exportu a importu v poľnohospodárstve. Pozrime si tabuľku.
Všetky 4 pododvetvia poľnohospodárstva majú obrovské deficity zahraničného obchodu. Aká hospodárska politika zabezpečí vyrovnané saldo živočíšnych výrobkov? Iste sa musí líšiť od politiky, ktorá zabezpečí vyrovnané saldo rastlinných výrobkov. Iba investície do živočíšnej výroby a investície do rastlinnej výroby sú rozdielne, budú mať rozdielne dôsledky. Vláda by ich mala poznať a ovplyvňovať. Ak však zredukujeme dovoz živočíšnych výrobkov, ako zareaguje ekonomické okolie? Ako môžeme zvýšiť export rastlinnej výroby? Kde bude smerovať? Kto nám uvoľní trhy? Interdependencií, nielen makroekonomických, je veľa. Iba pár uvedených otázok a vidíme, že potrebujeme veľmi náročné odpovede. Pomôže nám riešiť tieto otázky Fond obnovy EÚ? Aké riešenia nám ponúka ekonómia zahraničného obchodu? Verím, že čitateľ na základe povedaného aspoň čiastočne postrehol problémy, ktoré iba v poľnohospodárstve čakajú na riešenie. Pozrime si však ešte iný problém našej ekonomiky.
Nebudem hlbšie rozoberať náročný problém globalizácie, dnes dosť mýtický pojem. Ale mali by sme si uvedomiť aké benefity, ak nejaké, nám prináša. Komu a za akú cenu? Aké iné alternatívne formy by mohla mať? Chcem totiž spomenúť náš ďalší zásadný problém, a to s pracovnou silou, ktorá v dobe koronavírusu nadobudla nepriaznivý vývoj. Bezradnosť ministerstva práce bola príliš viditeľná. Preto som sa obrátil na ministra práce M. Krajniaka. Dovoľujem si obrátiť sa na Vás, pán minister, v spojitosti so situáciou, ktorá vznikla pri koronavíruse. Aj Vaša ekonomická politika musí byť založená na ekonomickej vede, na jej poznatkoch, na jej nástrojoch, a to input/output analýze, či ekonometrii. Predovšetkým musíte využiť I/O tabuľku, keďže ju zostavujeme, ako aj iné krajiny EÚ, podľa metodiky Eurostatu. Prvý kvadrant našej I/O tabuľky obsahuje 59 odvetví, teda je pomerne veľká. Má aj kvadrant II a kvadrant III, kde sú ďalšie ekonomické veličiny. Jej podstatu, význam a zmysel pre Vás Vám ukážem na fiktívnej ekonomike. Má 3 odvetvia. Prvé odvetvie pestuje pivovarnícky jačmeň a to 400 ton, priemysel vyrába autá a to 400 ks a nakoniec služby poskytujú nocľahy celkovo 100 nocí. Každé odvetvie zamestnáva aj prácu a v riadku vidíme počty. Avšak každé odvetvie má iné profesie. Ich počty sú uvedené v ďalších riadkoch.
|
Inputy/outputy
|
poľnohosp.
|
priemysel
|
služby
|
Fin. spotreba
|
output
|
|
poľnohospodárstvo
|
80
|
160
|
0
|
160
|
400
|
|
priemysel
|
40
|
40
|
20
|
300
|
400
|
|
služby
|
0
|
40
|
10
|
50
|
100
|
|
práca
|
60
|
100
|
80
|
10
|
250
|
|
P1
|
25
|
|
|
|
|
|
P2
|
35
|
|
|
|
|
|
P3
|
|
30
|
|
|
|
|
P4
|
|
38
|
|
|
|
|
P5
|
|
32
|
|
|
|
|
P6
|
|
|
30
|
|
|
|
P7
|
|
|
50
|
|
|
Vidíme, že poľnohospodárstvo dodalo výrobu sebe (80 jednotiek), priemyslu (160 jednotiek) a službám nedodalo (hodnota je nula). Do finálne spotreby dodalo 160 jednotiek a jeho output spolu bol 400 jednotiek, ton jačmeňa. Analogicky ostatné odvetvia. Teda môžeme napísať, že output poľnohospodárstva = f(80,40,0,60). Nepoznáme funkciu f. Leontiev, nositeľ Nobelovej ceny ju navrhol, a to pomocou technických koeficientov. V. V. Leontiev odvodil na výpočet možnej, zmenenej produkcie, tento matematický vzťah: X = (I - A)-1Y, kde Y je finálny dopyt, ktorý žiada output ekonomiky X, teda vektor veľkostí ponuky podľa odvetví. Vedecky môžeme preskúmať čo sa stane v ekonomike ak sa zmenia hodnoty vektora Y, konečnej spotreby, finálneho dopytu. Tento model som obohatil tak, aby sa dali skúmať zmeny v ekonomike, a to aj vzhľadom na pracovnú silu, keďže prehľad o nej vo východiskovom období máme v rozšírenej I/O tabuľke. Počas koronavírusu boli dotknuté rôzne profesie v rôznych odvetviach, o čom ste hovorili viackrát.
Vážený pán minister, zrealizoval som výpočty potrieb práce, profesií ak budeme uvažovať dve alternatívy, nech sa vo variante 1 bude uvažovať takáto skladba konečnej spotreby 160, 310, 50 a variant 2 bude mať hodnoty 170, 300, 50. Pozrite si zmeny v potrebách práce. Pre variant 1 potrebujeme takéto počty podľa profesií: p1 = 25,83, p2 = 36,16, p3 =30,91, p4 = 39,15, p5 = 32,97, p6 = 30,40 a p 7 = 50,67 a spolu je to 245 pracovníkov. Pre variant 2 je to p1 = 25,38, p2 = 35,53, p3 =30,11, p4 = 38,14, p5 = 32,12, p6 = 30,05 a p 7 = 50,08 a spolu je to 242,5 pracovníka. Máme číselnú predstavu zmien v potrebe pracovných síl ekonomiky. Celková produkcia podľa odvetví by v prvom variante bola 406,04; 412,08 a 101,34. V druhom variante by bola 413,26; 401,51 a 100,17. Vedecká metóda nám dala jednoznačnú informáciu o principiálnych zmenách v ekonomike a o na báze interdependenicí, ktoré sú v ekonomike. Ale hlavne je zabezpečená rovnováha v ekonomike.
Vážený pán minister, nositeľ Nobelovej ceny G. Myrdal ako výkonný riaditeľ EHK presadil reálnu realizáciu komparácie krajín regiónu EHK na báze klasického Leontievovho modelu. Bo by som rád, keby ekonomická analýza stavu ekonomiky v SR aj vo Vašom rezorte sa realizovala pomocou ekonometrických metód a konkrétne I/O tabuľkou, keďže ju zostavujeme podľa metodiky Eurostatu.
Záver
Velikáni národohospodárskej vedy za posledných 200 rokov študovali chod hospodárstva, aby mohli ponúkať lepšiu hospodársku politiku. Neboli politikmi, ale mysliteľmi, ktorí sa snažili presadiť svoje názory u svojich súčasníkov politikov - vo vládach, ako aj v širokej verejnosti; a to prostredníctvom hlbokej analýzy a metódami, ktoré ponúka ekonomická veda. Premeny, ktoré prinášajú technológie ale aj politické a inštitucionálne okolie nás nútia preniknúť do dnešnej ekonomickej reality SR. V príspevku čitateľ zistil zásadný význam input/output tabuľky pre tvorbu hospodárskej politiky. EÚ ich zostavuje a tak by bolo efektívne, aby ich naša vláda využívala na tvorbu hospodárskej politiky, čím zvýši opodstatnenosť svojich rozhodnutí. To by mali rešpektovať aj dnešní politici.
Prof. Jan Keller
Hybridní povaha Evropské unie
Je mimo jakoukoliv pochybnost, že evropské země potřebují najít nějakou formu vzájemného soužití, která vyloučí konflikty mezi nimi a umožní jim co nejproduktivněji využít jejich kulturní a civilizační spřízněnost. Je to tím zřejmější, že jejich váha vzhledem ke světové populaci neustále klesá. Počátkem 20. století činil podíl Evropanů na světové populaci o něco více než dvacet procent. V současné době klesl pod deset procent a koncem tohoto století budou obyvatelé Evropy tvořit pouhá čtyři procenta světové populace.
Základní tezí mého příspěvku je konstatování, že myšlenka evropské integrace má sice své opodstatnění, v průběhu doby však došlo k tomu, že se jí ujaly dva ideologické tábory, které ji prosazují velice nešťastným způsobem. Pro zjednodušení nazvu tyto tábory neoliberály a neomarxisty.
Podle čeho poznáme neomarxisty a čím se vyznačují neoliberálové?
Klasický liberalismus se omezoval na požadavek zabránit státní moci, aby rušivě zasahovala do mechanismu trhu. Neoliberalismus se však oproti původním představám dopustil hned dvojího excesu. Neomezuje se už jen na snahu ponechat trhu co nejvíce prostoru uvnitř hranic suverénního státu. Usiluje o to, aby nadnárodní firmy a mohutné toky financí v rámci globalizace využívaly zbytky státní moci podle svých vlastních potřeb. Druhý exces neoliberalismu spočívá v tom, že fungování trhu už nemá být omezeno pouze na oblast hospodářského života. Podle tržního modelu mají fungovat všechny politické a správní instituce, tímto modelem se má řídit celý život společnosti, má ovládnout veškeré chování a uvažování jejích členů. Zatímco tedy liberálové 19. století hledali limity státu, neoliberálové se snaží princip trhu aplikovat bez jakýchkoliv limit na všechny oblasti života společnosti. Celá společnost se má stát pouhým přívěskem ekonomiky.
Co je to neomarxismus? Jedná se o jakousi karikaturu marxismu.
Neomarxisté se snaží být revolučnější než Marx. Chtějí člověka emancipovat radikálním odstraněním všech institucí, které ovlivňují jeho jednání. V zásadě se vyčerpávají obhajobou zájmů nejrůznějších menšin. Slibují si od nich, že nepřijmou hodnoty a normy většinové společnosti a svým odporem k tomu, co je považováno za normální, společnost rozvrátí. Ve snaze osvobodit člověka od tlaků civilizace, snaží se neomarxisté rozložit jakoukoliv autoritu. Ani v nejmenším se neobávají, že by zrušení regulačních norem a všech dosavadních tabu vedlo k chaosu a k rozkladu společnosti. Naivně se domnívají se, že to povede ke společnosti spravedlivější.
Podivný koktejl neoliberálních a neomarxistických receptů vytváří z Evropské unie směs, která sice není příliš funkční, nejméně však odporuje představám obou ideologií. Odtud pocházejí problémy EU s demokracií, ale také obtížně řešitelná otázka existence evropského lidu, odtud problémy EU fungovat jako stát, odtud její problémy s nárůstem nerovností i její problémy s hranicemi, které se plně vyjevily v souvislosti s nezvládnutou vlnou migrace.
Proč má EU problémy s demokracií
Často se mluví o "demokratickém deficitu" Evropské unie. Doprovází ji už od samotných počátků jejího konstruování. Již v dobách, kdy její předchůdkyni tvořilo jen šest států, bylo jednou z priorit vytvořit stabilní podmínky pro rozvoj tržního prostředí bez ohledu na to, jak budou dopadat demokratické volby v členských zemích.
Právě na půdě Evropské unie si neoliberálové podali ruce s neomarxisty. Oba proudy přitom měly vůči demokracii poněkud rezervovaný postoj. Podle neoliberálů je nejpřirozenějším prostředím svobodné volby trh, pokud možno jen minimálně regulovaný. Preference ohledně nákupu a prodeje zboží a služeb představují podle nich jádro svobodného rozhodování. Protože každý zná své potřeby nejlépe, není v tomto každodenním tržním plebiscitu zapotřebí žádných zprostředkujících institucí. Podle neomarxistů spočívá problém demokracie zase v tom, že výsledek rozhodování je v ní závislý na vůli většiny. Je v tom skryta možnost diktovat většinovou vůli menšinám bez ohledu na jejich vlastní zájmy a na míru jejich odlišnosti od většiny. Demokracie založená na vůli většiny
tak v sobě skrývá, podle jejich názoru, totalitární tendence. Proti těm je nutno bojovat zpochybněním práva většiny mít poslední slovo v rozhodování o uspořádání společnosti.
Neoliberálové ani neomarxisté nemají problém s tím, je-li skutečná moc soustředěna v rukou nikým nevolených technokratů za předpokladu, že budou důsledně hájit svobodu trhu a prosazovat lidská práva příslušníků etnických, náboženských, sexuálních a dalších menšin. Proto je podle nich správné, že Evropská unie vytvořila systém institucí, ve kterém se lidé nemohou postavit proti nevoleným autoritám. Možnosti kontroly evropských institucí ze strany občanů jsou prakticky nulové. Skutečně důležitá rozhodování probíhají v Evropské radě a v Evropské komisi. V obou případech se rozhoduje za zavřenými dveřmi. Evropská rada složená z šéfů členských zemí se nezodpovídá žádnému celoevropskému demokratickému orgánu, jako to běžně dělají vlády národní. Evropská komise má sice některé pravomoci vlády, ale na rozdíl od národních vlád se neopírá o žádnou parlamentní většinu. Její složení neodpovídá výsledkům voleb do Evropského parlamentu, jak je to v demokraciích obvyklé. V Komisi se přitom spojil liberalismus její ekonomické orientace s technokratismem jejího rozhodování. Výsledkem je snaha pokud možno vše deregulovat, činit to však přísně regulovaně. Ve snaze učinit trh co nejvolnějším, je všechno normováno a podřizováno rigidním pravidlům. Čím více se tak dereguluje, tím více se byrokratizuje. Výsledkem jsou například tisíce stránek smluv pojednávajících o volném obchodu.
Podle liberálů se realizuje svoboda volby jinde než na poli politiky a podle neomarxistů platí, že vůle většiny představuje riziko pro menšiny. Pro oba tábory je přijatelné řešení, kdy všeobecné volební právo zůstává demonstrativně zachováno, zvolení zástupci však rozhodují jen v místním měřítku a jejich prostor pro rozhodování je pouze minimální. Přesně takový systém existuje v Evropské unii. V národní rovině je všeobecné volební právo zachováno, na evropské úrovni jsou nejdůležitější činitelé do svých funkcí dosazováni kooptací. Demokratický deficit, nad kterým všichni tolik lamentují, se stal trvalým stavem posvěceným dlouhou řadou unijních dokumentů.
Proč má EU problémy s evropským lidem
Evropská unie má potíže s demokratickým fungováním. Není to nic překvapivého, uvážíme-li, že "demokracie" znamená vládu lidu, přičemž nic takového jako evropský lid neexistuje. Neoliberálové ani neomarxisté v tomto ohledu příliš nepomohou. Neoliberálům lid nijak nechybí. Pro ně existují jen individua, společnost se jim rozpadá na jedince. U neomarxistů je na tom lid ještě hůře. Je to kategorie neprogresivní, zatížená nejrůznějšími předsudky, s nepřijatelně konzervativními názory. Na národní úrovni prostě lid vyloženě přebývá, zatímco na úrovni evropské se ho žalostně nedostává. Zatímco lid v rámci národních států se stává překážkou, od které je třeba se osvobodit, lid evropský zůstává čistě virtuální konstrukcí, kterou se nedaří realizovat.
Neexistence evropského lidu nevadí Komisi, která přímo programově uvažuje v kategoriích zájmu celoevropského. Nevadí ani Evropské radě, jejíž členové z řad premiérů i ministrů zastupují pouze lid své vlastní země. Ani Evropský parlament se nemůže považovat za orgán reprezentující nějaký evropský lid. Jeho členové zastupují voliče jednotlivých členských států, přičemž toto zastoupení není ani zdaleka rovné. Francouzský europoslanec reprezentuje dvanáctkrát více voličů než europoslanec zvolený na Maltě.
Evropský lid se nerodí ani v důsledku silné vnitroevropské migrace.
V letech 2004 až 2014 se přestěhovaly čtyři miliony lidí z východní do západní Evropy. Z toho přes půl milionů Poláků do Velké Británie a téměř 840 000 Rumunů do Španělska. Po roce 2008 sílí naopak proudy těch, co odcházejí ze Španělska, Irska, Řecka, Portugalska. Žádný lid, který by vyměnil svoji národní příslušnost za pocit celoevropské identity, tímto způsobem nevzniká. Evropský lid se prostě nezformuje tím, že Polák vyslaný irskou agenturou, která má sídlo na Kypru, najde dočasnou a špatně placenou práci v Bretagni. Jestliže to nefunguje v rámci vnitroevropské migrace, je vysoce nepravděpodobné, že by se evropský lid mohl zformovat díky migračním vlnám odjinud.
Proč má EU problém fungovat jako stát
Není jednoduché stanovit, čím vlastně Evropská unie ve skutečnosti je. Představuje zvláštní směs vícestranných mezistátních smluv, vykazuje určité prvky federace a našli bychom v ní i motivy, které připomínají spíše impérium složené z mnoha národů. V žádném případě se však nejedná o stát v obvyklém slova smyslu.
Nezdá se, že by to neoliberálům anebo neomarxistům nějak vadilo. Pojí je totiž velká nedůvěra vůči státní moci a jedni i druzí chtějí mít stát co nejmenší. Neoliberálové potřebují stát vlastně jen k tomu, aby působil ve službách a podle potřeb cizích investorů, velkých nadnárodních firem a finančních institucí. Neomarxisté vidí ve státu hierarchicky uspořádanou opresivní organizaci, která dohlíží nad populací a kontroluje ji.
Evropská unie využívá národních států k tomu, aby propůjčily její technokratické moci legitimitu, bez které by byla pro populaci nepřijatelná. Snaží se přitom národní státy oslabovat. EU vychází vstříc jak neoliberálům, tak neomarxistům. Neoliberálům vyhovuje svým důrazem na jednotný trh, který má zajišťovat hospodářský růst, zaměstnanost a prosperitu. Bohužel nezabránil ani dezindustrializaci Evropy, ani závodu ke dnu v podobě daňového a sociálního dumpingu.
Evropské instituce potřebují národní státy k tomu, aby legitimizovaly jejich moc, ale vadí jim, že se s nimi musejí o moc dělit. Výsledkem je situace, která příliš přehledná není. Evropská rada složená ze šéfů národních vlád původně vůbec nefigurovala mezi oficiálními institucemi EU. Premiéři, kteří v ní zasedají, byli sice zvoleni v národních volbách, ale nemají od voličů mandát rozhodovat za Evropu. Evropská komise má hájit celoevropský zájem, přitom má na svého komisaře nárok každý stát. Vysoký úředník však nemá být nijak zavázán státu, který ho na špičkově placený post vyslal. Nikdo nepopírá, že pro dříve 28, nyní již jen 27 komisařů nelze najít dostatek smysluplné práce. Jejich počet však nemůže být s ohledem na prestiž jednotlivých členských zemí snížen. Také v Evropském parlamentu musejí být všechny členské státy zastoupeny patřičným počtem europoslanců, z nichž žádný by přitom neměl hájit zájmy své země. Evropská unie sice nemá charakter státu, její instituce však dokáží provozovat etatismus i bez státu.
Proč zvyšuje EU nerovnosti
Nerovnosti mezi jedinci a celými domácnostmi narůstají v Evropě bez ohledu na to, nakolik posiluje, anebo zeslabuje míra její integrace. Neoliberálové tento proces podporují a zdůvodňují ho tím, že nerovnost je pouze výrazem odlišných individuálních schopností a odlišné píle. Programově přitom ignorují ty nerovnosti, které se přenášejí dědictvím, anebo se prohlubují v důsledku asymetrie mocenských pozic. Neomarxisté od tohoto problému odvádějí pozornost tím, že přecházejí od tématu nerovností k tématu odlišností. Zatímco neomarxisté odvádějí pozornost k otázce identity a práv nejrozličnějších menšin, bohatí dále bohatnout a chudí všech barev pleti a všech možných i nemožných pohlaví dále chudnou.
EU přistupuje k nerovnostem mezi jedinci, sociálními skupinami, regiony a celými státy s určitou schizofrenií. Na jedné straně podporuje všeobecnou konkurenci, na straně druhé se snaží prostřednictvím evropských strukturálních fondů přerozdělovat část toho, co získají vítězové, mezi ty, kdo byli v konkurenci poraženi. Činí tak v míře, která vítěze neodrazuje od ještě tvrdší konkurence.
Tato konkurenční válka při neexistenci fiskální harmonizace mezi členskými státy nutně vede k daňovému a sociálnímu dumpingu. V něm vítězí ty země, kterým se podaří vyvést svoji nezaměstnanost k sousedům tím, že redukují cenu práce ve snaze získat části cizích trhů. To snižuje daňové příjmy i příjmy domácností a nerovnosti dále narůstají.
Zatímco neomarxisté odvádějí pozornost k právům nejrůznějších menšin včetně těch, kterým diskriminace nehrozí, neoliberálové vedou frontální útok vůči pracujícím většinám na ploše celé Evropy. Jejich důraz na kompetici se stal klíčovým slovem všech bruselských institucí. Zároveň s tím je vládám odnímána možnost používat ochranářská opatření k obraně národních zájmů. To zaručuje, že nerovnost mezi státy a regiony bude dále narůstat.
Proč má EU problémy s vnějšími hranicemi
Evropská unie má velký problém s ochranou svých vnějších hranic. Tato skutečnost není náhodná a není zapříčiněna nedostatečností technických prostředků, anebo nemožností věc zvládnout organizačně. Existence hranic je ideologicky nepřijatelná jak pro neoliberály, tak pro neomarxisty. Snaha všechny hranice odstraňovat patří proto mezi nejvyšší hodnoty Evropské unie.
Neoliberálové považují geografické hranice za největšího nepřítele svobodné směny a volného trhu, tedy za bariéru ekonomické prosperity. Ti, kdo obviňují Evropskou unii z levicovosti, by si měli uvědomit, že k jejím zcela zásadním programovým cílům patří vytvoření rozsáhlé zóny volného obchodu, která má sjednotit trhy v rámci ničím nebrzděné ekonomické globalizace.
Neomarxisté odmítají hranice z jiného důvodu. Jsou ovládáni myšlenkou, že se stali vyvoleným kazatelem univerzálních hodnot a že jejich misijní činnost nemůže mít žádných mezí. Evropská unie není podle nich v prvé řadě politickým projektem, nýbrž nositelkou vyššího poslání, a proto musí být její rozšiřování v zásadě bez konce. Teprve až se stanou všechny země planety členy budoucí nástupkyně Evropské unie, zavládne na Zemi mír a tolerance.
Protnutí těchto dvou ideologií vytvořilo rámec pro poměry, ve kterých žijí dnes Evropané. Díky pravici nemají možnost svobodně se rozhodnout, zda chtějí žít v atmosféře stále tvrdší konkurence každého s každým. Díky levici nemají možnost svobodně si určit, s kým žít chtějí a s kým nechtějí. Tato situace je poměrně nového data, v prvých fázích budování evropského společenství si takovou budoucnost představoval jen málokdo.
Vcelku logickým důsledkem snahy obou ideologických táborů o mizení vnějších hranic je vytváření hranic vnitřních, a to v rámci území každého z členských států. Příslušníci horních vrstev, tedy ti nejúspěšnější v globalizované konkurenci, se uzavírají v hranicích svých chráněných komunit, odkud hlásají hesla o otevřenosti a vstřícnosti vůči komukoliv. Neomarxisté zase v rámci propagace multikulturalismu ve skutečnosti asistují tvorbě paralelních společností etnických a náboženských menšin, které nemají zájem začlenit se do společnosti většinové.
Ani neoliberálové, ani neomarxisté si nepřipouštějí, že nemá smysl budovat integrovanější Evropu, pokud nebude ochotna a schopna ochránit své vnější hranice. Za této situace totiž bude pouze mezi své členy direktivně rozdělovat rizika, kterým není ochotna se bránit. Bez vnějších hranic zůstane jen průchozím prostorem, který bude marně řešit důsledky toho, čemu nedokázal zabránit. A nezbude jí než v rámci svých nejvyšších hodnot omezovat svobodu vyjadřování pro ty, kdo tento stav kritizují.
Proč má EU problém bránit se nelegální migraci
S otázkou vnějších hranic souvisí pochopitelně otázka nelegální migrace. Očividná bezradnost Evropské unie je také v této věci odrazem zvláštní symbiózy pravicových priorit s levicovou ideologií.
Neoliberalismus využívá přísunu migrantů z chudých zemí k růstu tlaků na zlevnění pracovní síly. Zároveň potřebuje migranty k výkonu málo prestižních, podřadných, namáhavých a špatně placených prací. Migranti jsou výhodní také tím, že nevytvářejí své vlastní odbory a snižují riziko, že pracující budou vystupovat za své požadavky solidárně a jednotně. Neomarxisté všechny tyto skutečnosti ignorují a vidí v migrantech novou revoluční sílu, jež odmítne buržoazní kulturu na rozdíl od dělníků, kteří se do ní v dobách rozkvětu konzumní společnosti ochotně zařadili. Socialističtí politici si od migrantů slibují hlasy ve volbách poté, co je přestávají volit lidové vrstvy, radikálnější levice v nich vidí subjekt, který rozbije všechny zákazy a tabu, jimiž vládnoucí řád svazuje individua a brání jim dát průchod své touze bez hranic. Proto liberální pravice i levice budí iluze o možnostech integrace jakéhokoliv počtu migrantů do hostitelské společnosti.
Praxe je mnohem prozaičtější. Evropská komise, která původně určovala jednotlivým zemím kvóty pro těžbu uhlí a výrobu oceli a přidělovala jim dotace na zemědělství, chce dnes se stejnou technickou svědomitostí rozhodovat o věcech, které se přímo v základu týkají suverenity států. Na vyloženě politické problémy navrhuje čistě technická řešení, kvóty na azylanty chce vyřizovat v principu stejně jako předtím kvóty na produkci mléka. Také ve věci migrace přitom platí, že každá dysfunkce vede evropské instituce k požadavku ještě více Evropu integrovat. Též v oblasti azylového zákona platí, že každá reforma Evropské unie vyrůstá z té předchozí takovým způsobem, že to znemožňuje návrat. Konečným cílem je utkat kolem členských států pavučinu, bez které se už neobejdou.
Současný způsob uspořádání Evropské unie tak stále více připomíná slepou uličku. Není náhodné, že EU je současně obviňována z toho, že je až příliš pravicová, i z toho, že je přehnaně levicová. Může za to podivný hybrid neoliberalismu a neomarxismu, který nedokáže vzbudit pocit příslušnosti u velké části svých obyvatel. Čím úžeji neoliberálové s neomarxisty spolupracují, tím více Evropu jejím obyvatelům odcizují. Pokud Evropská unie stále ještě existuje, pak z nemalé míry díky tomu, že programy neoliberálů a neomarxistů nebyly zatím v úplnosti naplněny. Jedni i druzí by byli schopni ji zcela rozložit, i když se k ní všemožně hlásí.
Prof. PhDr. Jan Keller, CSc.
Dr. Günter Geyer, predseda Dozornej rady Vienna Insurance Group a predseda predstavenstva Wiener Städtische Verein, Rakúsko, video s prekladom z nemčiny
do slovenčiny:
Turbulentné časy si žiadajú mimoriadne opatrenia....
Žiaľ, z dôvodu pandémie korona vírusu nie je možné, aby som dnes pred Vami hovoril osobne. Hneď na úvod by som sa chcel srdečne poďakovať za pozvanie na podujatie "Zlatý biatec", ktoré vnímam ako veľké ocenenie a vyznamenanie mojej osoby. Cítim sa byť priateľom a znalcom Vašej krajiny a pohostinnosť občanov a občianok Slovenska ma fascinuje, rovnako ako ma fascinuje Vaša krásna príroda a bohaté kultúrne dedičstvo. O to viac si vážim, že sa môžem touto cestou s Vami podeliť o svoje myšlienky, aj keď by som ich v pozícií predsedu predstavenstva Wiener Städtische Versicherungsverein veľmi rád predniesol osobne.
Wiener Städtische Versicherungsverein je hlavným akcionárom koncernu Vienna Insurance Group, vedúcej poisťovacej spoločnosti v strednej a východnej Európe. Táto poisťovacia skupina, ktorá je dnes prostredníctvom svojich približne 50 poisťovacích spoločností aktívna v takmer 30 krajinách, zamestnáva 25 000 pracovníkov. Podstatnými reprezentantmi sú spoločnosti Kooperativa a Komunálna poisťovňa na Slovensku, ako aj jej sesterské spoločnosti v Českej republike. V súčasnosti je poistníkom týchto spoločností už skoro každý druhý občan a každá druhá občianka Slovenska.
Slovensko a najmä Bratislava zohrávajú vo vývoji Wiener Städtische Versicherungsgruppe podstatnú úlohu. Naša cesta viedla z Viedne do Bratislavy a z Bratislavy do Európy. Bratislava a Praha boli základňou a bránou k ďalšiemu rozvoju našej firmy.
Dovoľte mi teda v krátkej retrospektíve uviesť niekoľko dôležitých udalostí a míľnikov tejto poisťovacej skupiny, ako aj krátky historický exkurz, ktorý zároveň vysvetľuje DNA našej firmy. DNA, ktorá nás podstatným spôsobom odlišuje od ostatných účastníkov trhu, a to predovšetkým od veľkých koncernov. Už náš prvý predchodca, spoločnosť, založená v roku 1824 ako Požiarna poisťovňa, sa nápadne vynímala spomedzi ostatných vďaka svojmu zvláštnemu, demokratickému charakteru. Išlo o poisťovací spolok na báze vzájomnosti,
s ideou, že dozorná rada a predstavenstvo budú volenými orgánmi. Spoluzakladateľmi boli totiž dôležité opátstva a kláštory, ktorých opáti boli volení. Tento demokratický prístup sa však vo vtedajšej absolutistickej dobe za vlády kancelára Metternicha javil ako rebelantská myšlienka.
Druhý podstatný faktor súvisí s 50-ročným jubileom vlády cisára Františka Jozefa. Pri príležitosti tohto jubilea bola založená životná poisťovňa, s cieľom poskytnúť viedenskému obyvateľstvu cenovo výhodnú poistnú ochranu, dostupnú pre občanov, a to aj pre sociálne slabé vrstvy obyvateľstva. Tento vtedajší sociálny záväzok ovplyvnil myslenie a konanie našej spoločnosti až do dnešných dní. Prejavilo sa to už o niekoľko rokov neskôr, počas 2. svetovej vojny.
Nacisti žiadali od poisťovní, aby katolíckej cirkvi a jej predstaviteľom odňali akúkoľvek formu poistnej ochrany, predovšetkým krytie zdravotného poistenia. Zo všetkých spoločností pôsobiacich v Rakúsku, bol Wiener Städtische Versicherungsverein jediným poisťovateľom, ktorý toto nariadenia neuposlúchol a tým dokázal svoju solidaritu s cirkvou a s ostatnými, ktorí boli prenasledovaní nacistami.
Zmierniť starosti a ťažkosti ľudí, to je prapôvodná úloha poistenia. Východiskovým bodom je myšlienka solidárnej svojpomoci, v zmysle motta "Jeden za všetkých, všetci za jedného". Táto idea solidárnosti je súčasťou ekonómie poisťovníctva. Povedomie solidárnosti naproti tomu je buď zakotvené v podnikovej kultúre - alebo nie je.
V DNA našej firmy je solidarita pevne zakotvená, a to nielen na základe našich dejín, ale aj na základe nášho chápania sveta. Som pevne presvedčený o tom, že ekonomický úspech nikdy nesmie byť samoúčelný, práve naopak. S ekonomickým úspechom rastie zodpovednosť voči spoločnosti. Úspech je deliteľný a podeliť sa o úspech je nutnosťou. Povedomie - pocit solidarity - sa pritom nesmie obmedzovať na jednu oblasť, v poisťovni treba solidaritou žiť vo firme a aj mimo nej. V zmysle tohto ponímania sa už desaťročia zasadzujeme o dostupné bývanie. Už v osemdesiatych rokoch minulého storočia sme začali investovať do cenovo dostupných bytov. V Rakúsku sme zriadili viac ako 130 000 bytov, len v regióne Viedeň je ich skoro 60 000. Spolu s našimi slovenskými kolegyňami a kolegami z Kooperativy
a z Komunálnej poisťovne sa etablujeme ako investor v oblasti nehnuteľností aj na Slovensku. Veľmi nám záleží na tom, aby sme sa aj v tejto krajine angažovali v oblasti výstavby sociálnych bytov. Prvé stavebné projekty, ako sú byty pre mladé rodiny alebo revitalizácie, prebiehajú aktuálne napr. v Bratislave, Košiciach, v Trnave a v Nitre. Podobné projekty zvažujeme v Českej republike, v Maďarsku a v iných krajinách, v ktorých pôsobí naša skupina.
Ako som už uviedol, naša cesta viedla z Viedne do Bratislavy. V roku 1990 sa vtedajšie československé družstvá obrátili na našu firmu a pozvali nás, aby sme spoločne založili spoločnosť Kooperativa. Sídlo spoločnosti bolo hneď od počiatku v Bratislave a takisto hneď od počiatku mala spoločnosť vedenie, pozostávajúce zo slovenských a českých občanov.
Na tomto príklade možno vidieť ďalšiu dôležitú súčasť našej stratégie - podporovať regionálny manažment. Veď v Bratislave a v Banskej Bystrici vedia lepšie, čo si tunajší ľudia želajú a čo potrebujú, v každom prípade to vedia lepšie, ako ich kolegyne a kolegovia vo Viedni alebo v Innsbrucku.
Ďalšou dôležitou zásadou je, že peniaze, ktoré sa získavajú v krajine, do tejto krajiny aj investujeme. V spojení s tzv. stratégiou viacerých značiek to znamená, že sa firmy majú rozvíjať s rôznymi menami a s vlastnými dejinami, nemajú byť absorbované inými firmami alebo dokonca premenovávané. Rešpektujeme tak vývoj jednotlivých spoločností a zároveň prejavujeme rešpekt aj ich klientkam a klientom. Tieto spoločnosti majú poskytovať modernú, dostupnú a na servis orientovanú poistnú ochranu, spojenú so snahou postarať sa aj o iné potreby a starosti klientov. V tomto zmysle treba vnímať aj investície do bytovej výstavby, do infraštruktúry vo verejnom sektore a predovšetkým do zdravotníctva.
Zodpovednosť podniku však spočíva aj v tom, že sa staráme o rodinné zázemie našich zamestnankýň a zamestnancov. Každé leto pozývame deti zamestnancov našich poisťovní na Kids Camp do Rakúska. Konkrétne to znamená: 500 detí zamestnancov našej skupiny z viac ako 20 európskych krajín strávi dva týždne prázdnin v Rakúsku. Rodičom pritom nevznikajú žiadne náklady, keďže ich preberá hlavný akcionár, Wiener Städtische Versicherungsverein. Deti vo vekovej skupine 9 až 13 rokov sa zoznámia s Rakúskom, ale aj s inými kultúrami a jazykmi. Úplne hravo tak spoznajú veľký význam diverzity. V týchto kempoch podporujeme aj medzigeneračné stretnutia detí a seniorov. Doteraz sa na kempoch zúčastnilo 230 detí zamestnancov spoločností Kooperativa a Komunálna poisťovňa. Žiaľ, v lete 2020 sa VIG Kids Camp z dôvodu pandémie koronavírusu konať nemohol. Ale Wiener Städtische Versicherungsverein a ja osobne sa už teraz tešíme na pokračovanie a ďalší VIG Kids Camps.
V roku 2011, teda v "Európskom roku dobrovoľníctva", sme v celej skupine iniciovali akciu "Social Active Day". V rámci akcie "Social Active Day" umožňujeme našim kolegyniam a kolegom venovať jeden deň dobrovoľníckej sociálnej práci. Opierame sa pritom
o kooperáciu s už existujúcimi partnermi, ako napríklad s neziskovými organizáciami alebo
s verejno-prospešnými združeniami. Naše kolegyne a kolegovia môžu napríklad variť v kuchyni pre bezdomovcov, natierať steny v detských domovoch alebo tráviť čas so seniorkami a seniormi. Bez ohľadu na formu sociálnej činnosti, ktorou sa kolegyne a kolegovia sociálne zapájajú do akcie "Social Active Day", faktom je, že takéto projekty a akcie podporujú povedomie solidarity. "Social Active Day" sensibilizuje a posilňuje sociálne povedomie medzi kolegami. Osobne to považujem za veľmi dôležité. Nepotrebujeme totiž len schopných manažérov a špičkových odborníkov vo svojej oblasti, potrebujeme ľudí, ktorí chápu naše hodnoty. Až potom môžu zdieľať našu filozofiu, kultúru a stratégiu. Len v tejto krajine sa na "Social Active Day" každoročne zúčastňuje niekoľko sto kolegýň a kolegov. Tam, kde je to možné a tam, kde to neohrozí zdravie našich blízkych, sa bude "Social Active Day" konať aj v časoch korony.
Kto podporí tých, ktorí sú na podporu odkázaní, si zasluhuje ocenenie a uznanie. Nie je pri tom podstatné, či ide o súkromné osoby alebo o spoločnosti. Obom prejavujeme v našej poisťovacej skupine rešpekt a vyslovujeme ďakujem. Našou vlastnou skupinovou cenou oceňujeme kolegyne a kolegov, ktorí sa vo svojom voľnom čase dobrovoľne angažujú v sociálnej oblasti. Oceňujeme však aj spoločnosti našej skupiny, ktoré sa vyznačujú výnimočnou sociálnou angažovanosťou. Môžem povedať, že všetky naše spoločnosti na Slovensku si túto sociálnu cenu už prevzali.
V najbližšej budúcnosti sa tieto aktivity budú silnejšie zameriavať na tému opatrovateľstvo. V Rakúsku už naša skupina zaviedla oceňovanie sociálnej angažovanosti v oblasti opatrovateľstva, ktoré podporujeme aj cenami. V médiách sú známe pod názvom "Opatrovateľka/opatrovateľ so srdcom".
Podpora zariadení, ktoré poskytujú ľuďom vzácne služby, bude v blízkej budúcnosti aj v tejto krajine ďalším ťažiskom aktivít spoločností Kooperativa a Komunálna poisťovňa. V rámci našich plánovaných investícií do nehnuteľností budeme zriaďovať aj domovy pre seniorov a centrá opatrovateľských služieb.
Ako najväčšia poisťovacia skupina, kótovaná na burze v strednej a východnej Európe, vytvárame okrem sociálnych impulzov aj hospodárske rastové impulzy. Zabezpečujeme pracovné miesta v Európe a prispievame tak k sociálnej stabilite krajiny. Poisťovatelia sú ústrednou súčasťou moderného národného hospodárstva. Bez poisťovateľov by podnikateľské iniciatívy a hospodársky rozmach boli len sotva možné.
Naše princípy z minulosti sú dnes aktuálnejšie než kedykoľvek predtým. Potrebujeme lokálne podnikanie, ktoré pozná reálie regiónu a hospodárske prostredie. Vsádzame na stratégiu viacerých značiek, transfer vedomostí, sociálnu zodpovednosť a angažovanosť. Minimálne rovnako podstatné sú dlhodobé investície a investovanie ziskov v krajine ich pôvodu, s cieľom posilniť tamojšiu spoločnosť a podporiť hospodárstvo.
Spoločnosti Kooperativa a Komunálna poisťovňa v posledných rokoch investovali v tejto krajine 650 mil. EUR. Okrem toho denne vyplácame približne 2,6 mil. EUR formou poistných plnení. Už len tieto čísla podčiarkujú význam lokálnych spoločností.
Založenie spoločnosti Kooperativa nebola len historická príležitosť na expanziu do strednej a východnej Európy, bola to aj možnosť podstatnou mierou prispieť k vybudovaniu moderného poisťovníctva na Slovensku a v Českej republike. Vďaka výnimočnej angažovanosti našich slovenských a českých kolegýň a kolegov sa nám to príkladným spôsobom podarilo.
S touto myšlienkou, a najmä v súvislosti s Vašim pozvaním na "Zlatý biatec", by som sa chcel srdečne poďakovať Vám a všetkým našim slovenským kolegyniam a kolegom.
