|
|
||||||||||||||||
| Piatok 22.Októbra 1999 | |||||||||||||||||
|
 |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Podnikatelia dane platiť chcú, ale nemôžuDaňové nedoplatky sú o inom, ako si myslí vláda Medzi júnom minulého a júnom tohto roka vzrástla výška daňových a colných nedoplatkov mesačne o 1 mld. Sk. V polovici roku 1999 tak dosiahol dlh podnikateľskej sféry štátu na daniach a cle 40,5 mld. Sk. Ak k tomu pripočítame aj hodnotu povolených odkladov, nevymožiteľných a odpísateľných nedoplatkov, konečné číslo znie: 52,5 mld. Sk. Zbytočne by sme hovorili o nových opatreniach v zákone o správe dane, či o Trestnom zákone prijatého nedávno, či už ide o zavedenie daňovej exekúcie alebo prepadoviek podnikateľov iba na základe podozrenia. To tempo rastu nedoplatkov nespomalí. Rovnako ani Trestným zákonom zavedenie novej skutkovej podstaty trestného činu, ak niekto nezaplatí daň. Isteže, sú podnikatelia, ktorí sa vyhýbajú plateniu daní, ale vláda a parlament musia vychádzať z toho, aká je realita. A tá znie: väčšina podnikateľov chce riadne platiť dane. Ak toto tvrdenie dáme do súvislosti s údajmi o výške nedoplatkov, je zrejmé, že podnikatelia platiť nemôžu. Takto by namiesto vymýšľania nových druhov trestov mala rozmýšľať vláda. Čo z toho vyplýva? Vymáhanie nedoplatkov za každú cenu je pre ňu pohodlnejšie. Inak by si totiž musela priznať niektoré chyby v smerovaní správy dane. Zatiaľ kvôli mečiarovým privatizátorom a tunelárom podnikateľov iba kriminalizujú. Dávajú všetkých do jedného vreca. Jednoducho je pohodlnejšie váľať všetku vinu za rast nedoplatkov na plecia nepoctivých podnikateľov, ako zmeniť svoje správanie. Preto je situácia taká hrozivá, aká je. Ministerka financií obhajuje zavádzanie nových druhov daní argumentom: ministri ušetrite na výdavkoch toľko, koľko očakávame do štátneho rozpočtu od novej dane! Oni jej zasa môžu kontrovať: vy si vymôžte nedoplatky a my nemusíme šetriť. Ozaj a je ešte vôbec z čoho a kde šetriť, keď školy a nemocnice neplatia podnikateľom za dodané služby, keď iné rozpočtové organizácie majú obstavené účty? Podnikatelia šetria Ak by si vláda mala priznať chyby, mala by hovoriť najmä o dvoch rôznych veciach. Nie je novinkou, že u nás je vysoké daňové zaťaženie, ktorému sekunduje nedostatok a nedostupnosť normálnych úverov. Kombinácia týchto dvoch faktorov spôsobuje, že okrem investícií musia podniky ťahať aj podstatnú časť prevádzkových nákladov z vlastného vrecka. Jednak úvery nedostanú a pri súčasných úrokových mierach sú samovražedné. Preto podniky šetria každú korunu. Pochopiteľne, aby nezastavili výrobu, musia kupovať materiál a platiť účty za energiu a vodu. Preto sú prvou kategóriou, kde platby odložia, odvody štátu dane. Jednoducho, nie sú akútnou hrozbou zastavenia výroby. Navyše, sú určené tomu štátu, ktorý síce disciplínu, ak je na strane príjemcu vyžaduje, ale sám je najväčším dlžníkom a najmenej disciplinovaným platiteľom. Či už vo forme neuhradených faktúr alebo vratiek daní. Má potom vôbec morálne právo vymáhať dane? O týchto problémoch podnikov netreba viac hovoriť, stačí sa pozrieť na vývoj odvedenej dane z príjmov právnických alebo za posledné roky. Alebo sú podniky a ich manažmenty priamo úmerne nižšie odvedenej sume daní kriminálnici? Byrokracia úradov Druhou stránkou mince je pomalosť a neschopnosť daňových úradníkov v tých prípadoch, kde je vymáhanie daňového nedoplatku opodstatnené. Nejde teraz len o to, čo je všeobecne známe, že si trúfnu iba na malých podnikateľov a veľkým dajú pokoj. Ide o postup a spôsob ich konania a myslenia. Kým si všimnú neodvedenie dane, prejdú mesiace. Pošlú prípis, výzvu na zaplatenie. Jeho doručenie a lehoty predstavujú ďalšie týždne a mesiace. Až potom sa vyberú na kontrolu. Ale v prípadoch - ak niekto daň naozaj nechce platiť - takýmto spôsobom nič nevymôžu. Majetok už je odprataný do bezpečia a oficiálne niet z čoho platiť. A tak v podstate dochádzame k poznaniu, že daňové úrady vymáhajú dane iba od tých, ktorí nie že nechcú zaplatiť, ale pre druhotnú platobnú neschopnosť, pre potrebu investovať a živiť dennú prevádzku jednoducho nemôžu. A to ešte neznamená, že nie sú seriózni. Keby neboli, daňoví úradníci by ich jednoducho nenašli... Lenže oni sú stále na svojom mieste, neutekajú. Situáciu riešia. A štát ich kriminalizuje, hoci sa sám zaslúžil o znehodnotenie podmienok, v ktorých pôsobia. Ak sa z tohto hľadiska pozrieme na čísla, nevymožiteľné a odpísateľné nedoplatky predstavujú 8,6 mld. Sk k 30. júnu tohto roka. A práve to sú tí nepoctiví ľudia, ktorí dane nikdy zaplatiť nechceli. To je suma reprezentujúca tých neserióznych podnikateľov. Ale z tých 40,5 mld. Sk nedoplatkov väčšina podnikateľov by platiť chcela, ale jednoducho nemôže. Dvojaká argumentácia Treba oceniť zámer znížiť dane. Ak ho vláda deklarovala, je to v podstate uznanie toho, že daňové zaťaženie v SR je v neúnosné. Niekto môže argumentovať výškou sadzieb, ale je to zbytočné. Daňové zaťaženie, to sú aj odpočítateľné položky a najmä daňovo uznateľné výdavky. V tomto smere je dvojaká argumentácia MF SR. Keď sa hovorí o tom, že zníženie sadzieb v pripravovanom zákone o daniach z príjmov je nízke, ministerka financií B. Schmögnerová tvrdí, že daňové zaťaženie neurčujú len sadzby, ale aj odpočítateľné položky a uznateľné výdavky. Ale len čo niekto povie, že u nás je vysoké daňové zaťaženie, vtedy už ministerka a jej spolupracovníci tvrdia: pozrite sa na sadzby v zahraničí, v SR ich nemáme vyššie... Tým je poznačený aj návrh nového zákona o daniach z príjmov. Pravdu totiž majú tí, ktorí tvrdia, že mohol priniesť vyšší pokles zaťaženia, najmä v daňovo uznateľných výdavkoch. Podnikatelia by to potrebovali. Zrejme si to uvedomuje aj premiér M. Dzurinda, keď v zahraničí (bez toho, že by sa o tom vôbec kedy predtým doma zmienil!) hovoril o poklese sadzieb pri zdanení príjmov právnických osôb na 30 %. A tak dochádzame k tomu, že aj pri tomto jeho tvrdení nejde iba o rozvoj podnikania, ale aj o utlmenie tempa rastu daňových a colných nedoplatkov. Jednoducho, podnikatelia sú už unavení z ich večného kriminalizovania. Stačí, že spoločenské vedomie ovplyvnené 40 rokmi sociálneho rovnostárstva je im nepriaznivo naklonené a bude trvať minimálne jednu generáciu na jeho zmenu. Nepotrebujú ešte aj prenasledovanie daňovými úradníkmi. Chcú dane zaplatiť a mať pokoj. Ale musia to byť dane, ktoré zaplatiť nielen chcú, ale najmä môžu. To je cesta, na ktorú by sa vláda mala vydať. Podarí sa jej prekonať vlastné vnútorné bariéry a nedostatok financií v štátnom rozpočte? Peter Višváder |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
