|
|
||||||||||||||||
| Pondelok 25.Októbra 1999 | |||||||||||||||||
|
 |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Slovenská biedaŠkodlivé zatváranie očí Pred dvoma týždňami som v Hospodárskom denníku naznačil problém kvality práce vybraných slovenských verejných inštitúcií. Cieľom bolo otvoriť debatu o konzekvenciách činnosti nadnárodných spoločností na Slovensku. Na príklade skrachovaného cukrovaru v Sládkovičove som sa pokúsil objasniť úlohy tak Protimonopolného úradu, ako aj ministerstva životného prostredia v podmienkach, na ktoré tieto inštitúcie jednoducho nie sú pripravené. Výroba a predaj cukru na Slovensku je dobrým príkladom takých trhových segmentov, do ktorých nadnárodné spoločnosti nielenže vstúpili, ale ich aj plne kontrolujú. SR už od svojho vzniku deklaruje otvorenosť oproti zahraničných investíciám a slovenskí politici sa priam pretekajú v sľuboch o zvýhodnení takýchto investorov. Základným motívom tejto absolútnej otvorenosti je predstava, že zahraniční investori nielenže vytvoria nové pracovné príležitosti, ale aj naplnia štátnu pokladnicu zdanením ziskov z týchto podnikov. Takáto vytrvalá romantická predstava však nezodpovedá reálnym skúsenostiam tak z typu, ako aj z rozsahu zahraničných investícií. Trh a výrobu cukru na Slovensku kontrolujú v princípe tri zahraničné spoločnosti: Agrana (cukrovar Sereď a Rimavská Sobota), Easten Sugar (cukrovar Juhocukor a Trebišov), Nordzucker prostredníctvom svojej dcéry Word (cukrovar Trnava, Trenčianska Teplá, Šurany). Ohrozenie konzumentov Slovenskí politici by dnes mali jasať a žasnúť nad takouto rýchlosťou a účinnosťou vstupu nadnárodného kapitálu na Slovensko. Dôvodom, prečo nežasnú a nejasajú je, že sa nemajú čím chváliť. V prvom prípade sa žiadny z nich nepričinil aby tu boli, a v druhom rade nedošlo k zvýšeniu ani zamestnanosti, a ani nevykázali nijaké zisky, ktoré by mohli byť predmetom zdanenia na Slovensku. Vstupom týchto spoločností sa naopak znížil počet ľudí v cukrovarníctve a udržala taká cena cukru, ktorá vysoko prevyšuje svetové ceny. V tejto perspektíve je namieste položiť si niekoľko otázok o činnosti Protimonopolného úradu ako ochrancu záujmov konzumenta. Z pôvodných ôsmich cukrovarov, ktoré už po privatizácii boli jasným oligopolom, máme dnes tri. Napriek tejto zjavnej a pre konzumenta nebezpečnej koncentrácii dospel Protimonopolný úrad SR k záveru: Na Slovensku nedochádza k podstatnej zmene fungovania trhu z hľadiska zachovania súťaže. (Text uznesenia z 31. 8. 1999, keď úrad rozhodol vo veci integrácie Juhocukor a Trebišov.) Môj názor je, že Protimonopolný úrad SR si nielen neplní svoje povinnosti, ale svojou činnosťou dnes priamo ohrozuje slovenských konzumentov! Kalkulované riziko Druhou oblasťou otázok je činnosť alebo nedostatok činnosti ministerstva životného prostredia. Z jeho odpovede, ktorú zverejnil Hospodársky denník, vyplýva, že ministerstvo akceptuje, že Nordzucker, jedna z najbohatších cukrovarníckych spoločností v Európe, znečisťuje životné prostredie na Slovensku. Týmto znečistením sa vytvára nezdravá konkurenčná situácia, ktorá, samozrejme, neprekáža Protimonopolnému úradu, ktorý tohto znečisťovateľa označuje vo svojej dokumentácii za renomovanú spoločnosť. Ešte horšie vyzerá, keď riaditeľ okresnej pobočky Slovenskej inšpekcie životného prostredia v Galante ani nevie o veciach, ktoré uvádza ministerstvo vo svojej odpovedi. Je zarážajúce, že ministerstvo sa snaží bagatelizovať znečisťovanie, a že argumentuje princípmi právneho nástupcu, ktoré v konkurznom konaní nie sú relevantné. Podnikanie je kalkulované riziko, a kým pokuta je podstatne menšia ako investície do čistiarne, je pokuta potešením pre takéto podniky. Som presvedčený, že nijaká z pokút, ktorú cukrovar v konkurze dostal, nebola uhradená. Fádnosť a ľahostajnosť ministerstva životného prostredia voči zahraničným znečisťovateľom vytvára riziko v tom, že nás budú svetoví špekulanti považovať za krajinu neohraničených komerčných možností. O čo ide? Pre tých, ktorí vidia a nemôžu si vysvetliť paradox v sporoch troch nadnárodných spoločností na Slovensku, napríklad v ich boji o skrachované cukrovary v Sládkovičove alebo v Trebišove, musím objasniť dôvody týchto vojen. Žiadna zo spoločností nemá záujem ani prevádzkovať a definitívne nechce zamestnávať ľudí v týchto cukrovaroch. Dôvodom ich záujmu je dosiahnuť čo najväčší prídel tzv. kvóty výroby a predaja cukru na Slovensku. V EÚ je pravidlom, že sa historicky existujúci producenti na trhu dohodnú o obmedzení výroby s cieľom udržania vysokej ceny cukru. Ak na Slovensku pripadne kvóta povedzme 180-tisíc ton, tak je pre tieto nadnárodné spoločnosti dôležité, aby každá z ich dosiahla čo najväčší prídel z takejto kvóty. Tým, že na Slovensku Protimonopolný úrad dnes nezastupuje ani konzumenta, a ešte menej nejakú národnú filozofiu trhového mechanizmu, je teoreticky celkom možné, že by niektorá z týchto spoločností mohla získať totálny monopol. Pokiaľ táto možnosť existuje, tak budeme svedkami podivných udalostí, ako napríklad v sládkovičovskom cukrovare. Tu sa správcovi konkurznej podstaty podarilo v rozpore s jeho podmienkami ponukového konania predať cukrovar tomu, kto ponúkol najmenej. Sudkyňa nepovažovala jeho rozhodnutie za podivné. Podobne kúpil Juhocukor 10 % z cukrovaru v Trebišove a po zmene stanov ovláda so svojimi 10 % celý cukrovar. Zatiaľ to vyzerá tak, že jedinou fungujúcou inštitúciou je Ministerstvo pôdohospodárstva SR, ktoré zatiaľ nevidí dôvod, aby obetovalo slovenských pestovateľov cukrovej repy alebo slovenských konzumentov cukru zahraničným investorom. Môj názor je ten, že Slovensko nepotrebuje systém kvotácie. EÚ začína dereguláciu nefunkčného kvótového systému a nie je nijaký dôvod na to, aby Slovensko zamurovalo nefunkčný a protitrhový systém, ktorý uprednostňuje vybratých výrobcov a zbedačuje pestovateľov repy. Ak niekto chce vyrábať cukor, tak nech to robí profesionálne a bez manipulácie štátnych inštitúcií. Nestáť stranou Pre každého z nás sa nastoľuje otázka, či v budúcnosti môžeme dôverovať štátnym orgánom a či vôbec slovenskí politici majú schopnosť vybudovať štátnu správu, ktorá dokáže chrániť ústavnú predstavu o trhovom mechanizme. Môj názor je, že dnes nemáme politické vedenie, ktoré by jasne deklarovalo svoju predstavu o funkčnom modeli poľnohospodárstva a potravinárstva. Bez takejto vízie štátne orgány nielenže sú nefunkčné, ale aj ľahko korumpovateľné. Ak sa chceme vyhnúť nepríjemnej budúcnosti, kde trh potravín je kontrolovaný niekoľkými nadnárodnými spoločnosťami, ktoré sú chránené našimi vlastnými úradmi, tak musíme konať. Buď vstúpime do existujúcich politických strán, alebo do nových, ale nesmieme stáť stranou. Neverím, že na Slovensku je inteligencia ľahostajná voči tomu, čo sa deje, a čo nás čaká. Neverím tiež tomu, že by sme nedokázali definovať víziu moderného agrárnopotravinárskeho komplexu, ktorý by bol schopný konkurencie. Najväčšiu vinu nesie ten, kto mohol, ale nekonal. Mám pocit, že sa treba zaradiť, aj keď ešte neviem kam. Alexander F. Zvrškovec prezident Dividend Group |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
