Prečo treba zmeniť daňový systém?

60 000 120 000 30 000 25,0 119 999 35,0
120 000 180 000 30 000 23,8 179 999 30,0
180 000 540 000 180 000 52,0 539 999 84,0 540 000 1 080 000 270 000 48,0 1 079 999 68,0 1 080 000 a viac 460 000 51,9 1 999 999 69,8 Ak by sme predpokladali, že daňovník bude mať príjem rovný základu príslušnej skupiny plus priemer intervalu tejto skupiny, potom percentá dane zo základu nadobudnú hodnoty uvedené v treťom stĺpci v tabuľke 1. V skupine nad 60-tisíc Sk už zaplatí 25 %, teda prírastok 10 %. Najväčšiu daň oproti základu skupiny zaplatí príjmová trieda 180-tisíc až 540-tisíc Sk, a to 52 %. Volatilita percent je veľká. Nepoukazujú na možný zámer tvorcu tohto systému zdaňovania. V prípade, že by daňovník dosahoval príjmy na hornej hranici intervalu príslušnej skupiny, tak sa významne zmení percento zaplatenej dane oproti základu. Kvantifikuje ho posledný stĺpec. V skupinách nad 60-tisíc Sk je najnižšie percento v príjmovej triede 120-tisíc až 180-tisíc Sk a najvyššie v príjmovej skupine nad 1 080 000 Sk, a to asi 84,0 %. Sociálne príspevky
Ekonómi klasifikujú dane ako progresívne, proporcionálne alebo regresívne. V prípade progresívnej dane, podiel príjmu platený v podobe daní rastie, ak príjem jednotlivca rastie. Pri proporcionálnej dani tento zlomok je konštantný. V prípade regresívnej dane podiel príjmu platený ako daň klesá, ak príjem rastie. Uvedená tabuľka neindikuje ako nazvať náš daňový systém dane z príjmu fyzických osôb. Iný príklad, ktorý chcem v krátkosti analyzovať, sú príspevky na sociálne zabezpečenie. V štatistike vlády sa „daň vyskytujúca sa na výplatnej listine“ eufemisticky nazýva príspevky na sociálne zabezpečenie, hoci tieto „príspevky“ sú ďaleko od toho, aby boli dobrovoľnými, čo nám indikuje pojem príspevok. Pojem skôr zvýrazňuje fakt, že (nie ako iné dane) príjmy z tejto špecifickej dane sa „odkladajú“ bokom, aby sa z nich vytvorili fondy sociálneho zabezpečenia na to, aby sa z nich platili benefity tým, čo sú na penzii, prípadne tým, ktorí sú chorí či nezamestnaní atď. Napriek názvu sociálne zabezpečenie, tieto fondy nie sú skutočným zabezpečením. Svedčí o tom naša dnešná situácia. Fondy teda neposkytujú to, čo vyplýva z pojmu zabezpečenie. V niektorých krajinách sú súkromné penzijné fondy fondmi istoty, zabezpečenia. V našom systéme platíme počas obdobia aktívnej pracovnej činnosti. Má to byť investícia pre daňovníka, ktorú by si mal vybrať vtedy, keď bude na penzii, nezamestnaný či chorý. Náš systém nefunguje takto. Súčasný systém jednoducho berie príspevky od tých, čo pracujú (pracujúcej generácie) a presúva ich na súčasnú generáciu na dôchodku (v penzii). Penzie teda nie sú dividendy z investovania, ktoré terajší poberatelia penzií urobili, keď ešte pracovali. Sú to jednoducho - nazývam ich - „dane z výplatnej listiny“, ktorú platia v súčasnosti pracujúci daňovníci tejto dane. Počas mnohých rokov tento systém, nazval by som ho, plať počas aktívnej činnosti, spôsoboval to, že každá generácia odchádzajúca do dôchodku získavala viac úžitku ako prispela v dani z výplatnej listiny. „Príspevky na sociálne zabezpečenie“ boli (sú) skutočne dobrou investíciou? Zámer sa spoliehal na rast tak populácie, ako aj ekonomický rast. Keďže populácia trvalo rastie, mohlo by sa zdať, že bude čoraz viac mladých ľudí, ktorých budú zdaňovať v podobe príspevkov na sociálne zabezpečenie, aby sa mohli zaplatiť dôchodky penzionovanej generácie. Keďže aj mzdy rastú, rovnaká daň z výplatnej listiny (príspevky na sociálne zabezpečenie) umožňuje vláde vyplácať penzie každej generácii, ktoré sú väčšie, ako bol skutočný príspevok príslušnej generácie (desať percent z miezd teraz by malo byť viac ako 10 % z miezd pred 10 rokmi). Z výplatnej listiny
Dnes však už pociťujeme, že tento magický rast prestal. Trvalý rast reálnych miezd nie je realitou. Reálne mzdy dnes a pred desiatimi rokmi sú skoro rovné. Počas posledných desať rokov však vyplatené penzie rástli (bola aj valorizácia). Mzdy však nie. Teda bremeno financovania sociálneho zabezpečenia rástlo. Okrem toho, pri všetkých daniach je dôležité to, kto znáša dôsledky zvýšenia daňového bremena (aká je incidencia daní). Teória dokázala záver, ktorý možno takto naformulovať: čím je krivka ponuky neelastickejšia, tým väčšia je časť, ktorú budú platiť ponúkajúci (výrobcovia). V tomto duchu sa tiež žiada povedať niekoľko úvah o našej dani z „výplatnej listiny“. Náš zákon ustanovuje takéto výšky príspevkov do fondov sociálneho zabezpečenia: Príspevok Príspevok zamestnávateľa zamestnanca Zdravotné 10,0 3,7 nemocenské 3,4 1,4 Dôchodkové 21,6 5,9 Fond zamestnanosti 3,0 1,0
Spolu 38,0 12,0
Teda 76 % platí zamestnávateľ a 24 % platí zamestnanec ako príspevok do sociálneho zabezpečenia. Bežne sa chápe tento problém tak, že je to jedno, akú časť príspevku platí zamestnávateľ a akú zamestnanec (incidencia). Teória na to poukazuje a prax to potvrdzuje, že z ekonomického hľadiska tento problém treba dôkladne uvážiť. Daňový systém má rešpektovať spomenuté tri princípy. Na objasnenie uvažujme prostredníctvom tohto príkladu. Povedzme, že zamestnanec zarobí 100 Sk na deň a pritom povedzme, že zákon stanovuje, že sa platí 16-percentný príspevok na sociálne zabezpečenie. Nech sa delí na polovicu medzi zamestnávateľa a zamestnanca. Čo stojí podnik zamestnanie zamestnanca? Stojí ho 100 Sk vo forme mzdy plus 8 Sk ako daň z výplatnej listiny, teda 108 Sk/deň. Koľko dostane robotník? Dostane mzdu 100 Sk, z ktorej mu však zamestnávateľ zrazí 8 Sk ako príspevok do fondov. Teda zamestnanec dostane 92 Sk na deň. Rozdiel medzi mzdou zaplatenou a mzdou prijatou je 108 - 92 = 16 Sk. (Pokračovanie)
Prof. Ing. J. Husár, CSc.
Ekonomická univerzita
Bratislava