|
|
||||||||||||||||
| Streda 17.Novembra 1999 | |||||||||||||||||
|
 |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Úspech sa môže ľahko stať drogouObchodný riaditeľ firmy Medmilk Trade o motivácii, víziách a skepticizme MVDr. Gabriel Csicsai, PhD., (1968), absolvoval Univerzitu veterinárneho lekárstva v Košiciach v roku 1991. Sedem rokov pôsobil ako odborný asistent, zároveň sa však venoval terénnej praxi, vedecko-výskumnej činnosti a podnikaniu. Ako tvrdí, pre generačné rozpory školské prostredie opustil. Gabriel Csicsai, ktorého dnes predstavujeme v rubrike moja kariéra, je jedným z mála špecialistov v oblasti reprodukcie koní na Slovensku. V apríli tohto roka sa stal obchodným riaditeľom mliekarenskej firmy Medmilk Trade, a. s. so sídlom vo Veľkom Mederi. Cesta od veterinára k obchodnému riaditeľovi firmy, zaoberajúcej sa spracovaním a predajom mlieka, je vo vašom prípade predsa len trochu nezvyčajná... - Pravdu povediac, práca v Košiciach bola pútavá a zaujímala ma. Musím však na rovinu povedať, že jej finančné ohodnotenie nezodpovedalo mojim predstavám. Nehovoriac už o rozchádzajúcich sa názoroch s niektorými staršími kolegami. Vyštudovaný veterinár však musí po skončení školy absolvovať prax a začiatkom 90. rokov nebolo kde a u koho. Súkromné ambulancie sa zriaďovali sporadicky, zabehnutí veterinári sa obávali konkurencie, chýbali peniaze. A tak sa mi roky, ktoré som strávil na škole ako asistent, započítali do povinnej praxe. Pôsobenie na škole ma navyše bavilo, preto rozhodnutie odísť nebolo ľahké. V Košiciach som pred sebou nevidel do blízkej budúcnosti nijakú perspektívu a na otvorenie vlastnej súkromnej praxe treba značný kapitál. A tak ste sa stali obchodným riaditeľom? - Obchodným riaditeľom som sa stal aj vďaka jednému z tzv. head hunters, teda lovcov hláv, ktorý ma v Dunajskej Strede, mojom rodnom meste, oslovil so zaujímavou ponukou. Vnímal som ju ako výzvu. Na veterinárstvo som však nezanevrel rád by som mal v budúcnosti vlastnú farmu, venoval sa manažérskej práci a pokračoval v terénnej praxi v oblasti reprodukcie. Stáva sa, že vás ľudia aj dnes oslovia, aby ste im pomohli so zvieratami, prípadne ich liečili? - Občas áno. Pomáham iba známym, niektorí z nich chovajú kone. Túto profesiu som si vybral predovšetkým pre vzťah k zvieratám, a ten človeka sprevádza po celý život. Ak môžem pomôcť, moja odpoveď je vždy jednoznačná. Podstata vašej práce sa diametrálne líši od predchádzajúceho zamestnania. Objavili ste v sebe dobrého manažéra? - Manažérske schopnosti sú človeku buď dané, alebo nie. Mne navyše nechýba dobrá životná škola. Ako asistent som musel často zháňať peniaze na výskum, manažovať seba aj študentov, aby mali vôbec kde a na čom získať potrebnú prax. Okrem toho veterinári sú sami osebe zvláštna kapitola - sú veľmi životaschopní, neraz podnikaví. Obchodným riaditeľom ste sa stali v kritickom období firmy. Nastupoval nový manažment, ktorý mal a má za úlohu odvrátiť jej krach. Neobávali ste sa, ako to všetko zvládnete? - Obavy som síce nemal, no realita vo firme predstihla moje najhoršie očakávania. Našou úlohou bolo kompletne a čo najskôr zmeniť výrobné portfólio a zamerať sa najmä na domáci trh. Môj bežný pracovný deň tvorí hasenie menších či väčších problémov, riešenie sekundárnej platobnej neschopnosti teda naháňanie dlžníkov a, pochopiteľne, tvorba a realizácia novej obchodnej koncepcie. Ako vnímate situáciu v slovenskom poľnohospodárstve? Existuje podľa vás v súčasnosti optimálne riešenie? - Pokiaľ ide o mlieko, na jednej strane pretrvávajú prežitky bývalého systému a diletantstvo, na druhej strane je tu novootvorený voľný trh a mlieko ako špecifický produkt. Kúpyschopnosť obyvateľstva však stále klesá a spotreba mlieka na osobu klesla v porovnaní so začiatkom 90. rokov o viac ako 30 percent množstvo nadojeného mlieka sa pritom nezmenilo. Riešenie vidím v ucelenej poľnohospodárskej politike založenej na tvrdom reštrikčnom režime. Sme doslova zavalení problémami druhotnej platobnej neschopnosti a zdedenými dlhmi. Keď k tomu prirátame často nepriehľadnú politiku ministerstva pôdohospodárstva, byrokratický prístup štátnych úradníkov odtrhnutých od reality, niet dôvodu na optimizmus. Klientelizmus sa stáva ošúchanou frázou, napriek tomu stále bezchybne funguje. Okrem toho mi prekáža zle chápaný družstevný systém na Slovensku. Hoci v minulom zriadení boli jednotné roľnícke družstvá jedinou formou akéhosi súkromného majetku, dnes sú zrelé na reformu. V prvom rade musí byť základný výrobný prostriedok, teda pôda, zvieratá a tak ďalej, v súkromných rukách. Tiež je bezpodmienečne nevyhnutné znížiť nákladovosť prvovýroby. Až potom bude možné hovoriť o zlepšení situácie v poľnohospodárstve. U nás chýba odvaha niečo radikálne zmeniť. Chyba však nie je v nedostatku optimálnych riešení, ale v ľuďoch a skostnatenom prístupe. Máte napriek skeptickému pohľadu na rezort, v ktorom dnes pôsobíte, svoju víziu do budúcnosti? - Určite, bez nej by sa zmeny uskutočňovali ťažko. Chcem prispieť k stabilizácii situácie vo firme, vytvoriť silný dodávateľsko-spracovateľský celok. Pochádzam z dunajskostredského regiónu, známeho svojím poľnohospodárskym charakterom. Rád by som sa podieľal na opätovnej obnove poľnohospodárstva, ktoré je momentálne v ohrození. Možno aj iným uhlom pohľadu na problémy, dynamickejším prístupom. Potom príde na rad vaša farma? - Dúfam, že áno. Jedného dňa sa chcem vrátiť k veterinárnej praxi a k výskumu. Je pre vás úspech drogou? - Úspech je v mojom chápaní skôr úspešným zvládnutím úloh, ktoré predo mnou stoja. Patria k nim aj na prvý pohľad nezvládnuteľné výzvy. Ak sa na to pozeráte z tohto hľadiska, potom možno o úspechu hovoriť ako o droge. Vaša motivácia? - Komplikovaná otázka. Motivácia súvisí s množstvom faktorov. Každý máme svoje. Dôležité však je, že existujú. Katarína Matejčíková |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
