Oslavovať sa musí. Veď je predsa okrúhle výročie. Za prezidentom prišli významní, dobre oblečení hostia, vymenili si úsmevy a vybranými slovami pospomínali na historickú udalosť. A, samozrejme, projektovali šťastnejšiu budúcnosť. Udelil im vyznamenania. Intelektuáli na stránkach novín vysvetľovali podstatu historických procesov a hodnotili transformáciu spoločnosti a tranzíciu ekonomiky. Vyvodili závery. Pospolitý ľud sa stretol na námestiach a uliciach a ako sa na pospolitý ľud patrí, otvorene povedal, čo cíti: Nedovolíme nikdy viac návrat genocídnej červenej ideológie. Oslavovať sa musí. A to veľkolepo. Veď zábava a pocit celonárodnej spolupatričnosti, tak príznačný pre november 89, môže presvedčiť aj tých skeptickejších. A skeptických je čoraz viac. Strana, ktorej skon sa oslavuje, stále akoby neumrela. Akoby ju živí v srdciach nosili. Aspoň tak hovoria síce neosobné, ale aj neúprosné čísla v prieskumoch verejnej mienky. Oslavovať sa musí. Aj keď mnohým nie je do spevu. Ešte donedávna každé ráno vliezali hlboko pod zem a vracali sa domov unavení, ale s pocitom istoty. Potom baňu zavreli. Ďalších čoraz menej baví usmievať sa na žiakov a pacientov, vyčerpávajú ich úvahy o vedľajšom zamestnaní, bez ktorého by neuživili rodinu. A niektorí sa jednoducho boja. Prázdnych čiernych ulíc a zajtrajška. Oslavovať sa musí. Veď oslava je najlepším spôsobom ako uniknúť práci a každodenným povinnostiam. Rastislav Boldocký
