Je čo oslavovať...

Bez poplatnosti západnej terminológii, nešlo predsa o nijaký pád, iba ak symbolický. Bol to radikálny záver vlečúcej sa nemoci vtedajšej spoločnosti. Najširšie vrstvy sa rozhodli prijať novú terapiu a jej relatívne príťažlivých dílerov - intelektuálnych tribúnov. Popri nich sa však vyrojilo viac ako dosť staronových lídrov . Citeľne menej bolo ľudí schopných konať tak, aby sa zabezpečila nezvratnosť jedinečnej transformácie. Úspešnosť rozlúčky s režimom sa dostavila. Aj preto, že ju 4/5 občanov vnímalo jednoznačne ako začiatok procesu k vyššej kvalite života a vôbec spoločenských vzťahov. Samozrejmosťou malo byť nielen udržanie vtedajšej životnej úrovne, ale aj jej skvalitňovanie. Predovšetkým využitím ľudského potenciálu spojeným s vytváraním trvalých podmienok na plnšiu realizáciu odborne a morálne silných jednotlivcov. Je to až neuveriteľné, že po necelom mesiaci - koncom 1989. roku - sa mohla začať takpovediac rehabilitácia a zároveň revitalizácia spoločenského organizmu a jeho jednotlivých orgánov. V rokoch 1992 - 1994 sa už začali objavovať príznaky pôvodnej choroby. Na definitívne potlačenie vražednej infekcie v hospodárstve s následkom sociálnej biedy nebol už vtedy nielen dostatok politického rozumu, ale ani finančné zdroje.

Do druhej polovice tohto desaťročia sme sa dostali už len so spomienkami na pôvodnú terapiu, ktorá vyvolávala vskutku nové zdravie. Premnohí diletanti v politike, a najmä politickí hazardéri, ktorí majú svoje tváre skryté za „železnými maskami“, sa postarali o relatívne rýchlu a dôslednú likvidáciu spätných väzieb - kontroly výkonnej moci v záujme posilnenia svojho osobného vplyvu na štátne záležitosti. Ako sme využili svoju šancu? Z hľadiska väčšiny sme neudržali pozíciu a predstavy väčšiny politikov o postupe - o novom živote v blízkej budúcnosti - sú dosť hmlisté, či skôr pofidérne. Keď oslavovať, tak ako kedysi prácou a len prácou. Nech by bol z nej taký vietor, ktorý by nahradil ničnerobkov, či neschopných organizovať prácu a štátny život, resp. kazisvetov múdrymi. Je zrejmé, že by sme mohli byť úspešnejší. Chcel by som veriť, že svetový líder č. 1 má záujem o to, aby sme neprešľapovali. Má dosť poradcov, aby pochopil, že treba podať ruku citeľnej pomoci a partnerstva. Nepochybujme, že bez tejto ruky by sme boli na najlepšej ceste k tomu, aby sme sa stali do roka-dvoch obeťou spomínanej infekcie. Rovnako ako ďalšie reformné štáty by sme sa opäť mohli vrátiť späť...