Ako sa Klima a Schüssel podpísali pod svoje problémy Vina za patovú politickú situáciu v Rakúsku sa pohodlne zhadzuje na bezočivú volebnú rétoriku pravicového populistu Jörga Haidera a jeho Stranu slobody. Umožňuje to pritlmiť hlavné príčiny, prečo oproti minulým voľbám stratili teraz Klimovi sociálni demokrati tri percentá hlasov a ľudová strana Wolfganga Schüssela v deväťdesiatych rokoch dokonca tretinu voličov. Paul Lendvai, známy rakúsky politológ, pripísal volebný zrod troch rovnocenných strán namiesto doterajších dvoch tomu, že Rakúšania majú plné zuby nekonečnej vládnej koalície SPÖ a ÖVP. Verejnosť je unavená systémom politickej proporcionality, podľa ktorej sa v Rakúsku rozdeľujú vysoké štátne miesta a dobre platené funkcie v priemysle a obchode medzi členov koaličných strán, pričom odbornosť je až na druhom mieste. Tento štýl politickej korupcie dobre poznáme u nás, profesionálni obdivovatelia vyspelých krajín nám však tvrdia, že o ničom podobnom tam nechyrujú. Proporčný systém neodstránila ani rozsiahla privatizácia rakúskeho štátneho hospodárskeho sektora v osemdesiatych rokoch. Po volebnej lekcii tak sociálni demokrati, ako aj ľudovci hovoria, že sa s proporčným systémom musí urobiť krátky koniec. Srdcia Rakúšanov by mali získať ekonomické a administratívne reformy znížiť nemzdové náklady práce, odstrániť byrokratické prieťahy pri stavebných povoleniach a liberalizovať otváranie podnikateľských aktivít, kde všade sa bohato uplatňuje všimné. Bude zaujímavé sledovať, ako sa to podarí, lebo sociálni demokrati a ľudovci pritom oplývajú odlišnými ideologickými postojmi, do ktorých ich tisnú ich elektoráty. V Rakúsku je proporčný systém taký zrastený so systémom politickým, že sľub jeho eliminácie sa podľa rakúskeho vydavateľa Christiana Ortnera ponáša na dôveryhodnosť sľubu narkomana, že sa už injekčnej striekačky ani len nedotkne. Pod úspechom Haiderových slobodných sa vlastne podpísali obidve rakúske koaličné strany. Boli to ony, kto v skutočnosti prijal hlavné politické tézy FPÖ o rizikách rozšírenia Európskej únie o postkomunistické krajiny, ktoré potom zaplavia lacnou pracovnou silou alpskú republiku a pripravia domácich o prácu (Überfremdung). Vyhlásenia vládnych strán, že zablokujú vstup do EÚ uchádzačom, ktorí majú jadrové elektrárne, vlastne potvrdzovali, že Haiderove výstrahy sú oprávnené a treba v tom niečo robiť. Skutočnosť je však opačná. Práve Rakúsko vyťažilo z konverzie východnej Európy na kapitalizmus čo len mohlo. Využilo znamenite nielen svoju geografickú polohu, ale aj znalosť a styky s regiónom, ako aj to, že Viedeň je už desaťročia miestom pre centrály západných firiem, a nielen firiem, operujúcich vo východnej Európe. Ak teda niekto otvorením východnej Európy trpí, potom to nie je Rakúsko. Rakúske vývozy do Maďarska sa dnes rovnajú rakúskym exportom do Švajčiarska, ktoré je dlhoročným partnerom, do malého Slovinska vyváža Rakúsko takmer toľko ako kombinovane do Japonska a Číny Viedeň nevie povedať, v akom rozsahu by po vstupe krajín z prvej vlny rozširovania EÚ precudzincovala pracovná sila z Východu jej pracovný trh. Viedenský inštitút WIIW to odhaduje na 100-tisíc počas prvých desať rokov. To je desaťtisíc ročne, čo pri terajšej nízkej nezamestnanosti v Rakúsku 4,4 percenta (aj ka vývozom do východnej a strednej Európy), predstavuje zanedbateľnú hrozbu. Potvrdzujú to aj krajiny ako Švajčiarsko, Luxembursko, Holandsko, Belgicko či Nórsko, ktoré prijali oveľa viac ekonomických azylantov, rátajúc na počet obyvateľov, ako na východ vysunuté Rakúsko. Vládne rakúske strany si svoje volebné i povolebné problémy privolávajú samy. Jaroslav Brabec
