Prečo sa reformný parádny kôň dostáva do nemilosti? Na každodenné šikanovanie pri hraničných kontrolách si v poslednom čase čoraz častejšie neťažkajú len Slováci, ale aj Slovinci. Slovinskí politológovia hovoria o nadutosti rakúskych politikov proti Ľubľane, čím potvrdzujú, že platí interná analýza ľubľanského ministerstva zahraničných vecí, v ktorej sa už pred piatimi rokmi konštatovalo: Slovinsko je pre Rakúsko len nárazníkovou zónou proti Balkánu; Rakúsko sa k svojmu malému, dvojmiliónovému susedovi správa arogantne a neuznane. O veľkopanských móresoch alpskej republiky proti Slovincom sa nedávno zmienil rakúsky konzervatívny denník Die Presse. Ľubľana sa ponosuje, že Viedeň využíva svoje členstvo v Európskej únii na to, aby Slovinsku v procese pristúpenia pokladala podmienky a predkladala staré účty. To je prax, ktorú pozná aj Slovenská republika. U nás Bohunice, u Slovincov je to zasa jadrová elektráreň Krško alebo obchody v bezcolnej zóne, na čom Rakúšania dosýta rajtujú. V prípade Slovinska si Viedeň navyše periodicky poslúži požiadavkou odvolania juhoslovanských dekrétov, ktoré boli v čase Tita právnym základom vyvlastnenia slovinských Nemcov. Je to akási paralela s nemeckým postojom k Benešovým dekrétom v Českej republike. Za formálnym, historickým kapricom sa skrývajú konkrétne materiálne záujmy, podčiarknuté etnickou reštitúciou. Pozorovatelia konštatujú, že sa minul čas, keď sa v Slovinsku ešte verilo, že je treba byť Viedni vďačný za bleskové uznanie slovinskej nezávislosti. Dnes sa rakúske postoje skôr pociťujú ako brzda slovinských ambícií. Do akých extrémov to ide, dokladá diskusia na pôde Svetovej obchodnej organizácie o tom, kto je oprávnený používať plemenné označenie koňov lipician a viesť príslušnú plemennú knihu slovinská Lipica alebo štajerský Piber. V slovinskom časopise Mladina sa objavila fotomontáž: Na bielom koni s postrojom v rakúskych farbách sedí Jörg Haider s hitlerovským fúzikom a hovorí: Urobte, nech je tento kôň zasa rakúsky! Už roku 1990 konštatovala štúdia Spoločnosti Paula Lazarsfelda, že Slovinci sú voči Rakúšanom veľmi rezervovaní. Zatiaľ čo pre 60 percent Maďarov sú Rakúšania sympatickí, tento názor má len 24 percent Slovincov. Je to nielen odkaz histórie, najmä po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v minulom storočí, ale aj odraz terajších rakúskych postojov. Napr. útoky Viedne proti slovinskej jadrovej elektrárni Krško sú oveľa razantnejšie ako požiadavka uzavrieť maďarskú jadrovú elektráreň Paks, alebo nemecké atómové elektrárne, hoci sa Krško konštrukciou od západných jadrových elektrární neodlišuje. Sme už kolóniou Rakúska? - pýtajú sa Slovinci. V Ľubľane vzniká dojem, že Slovinsko, parádny kôň reformnej východnej Európy s najlepšími makroekonomickými výsledkami, dlho vysoko vyzdvihovaný, sa znepáčilo, lebo postupuje uvážene v privatizácii. Slovinci nezhasli, aby umožnili majetkový prevrat a chaotický vývoj ekonomiky. Stále ešte držia polovicu ekonomiky v štátnych rukách, potvrdzujúc v praxi tézu, napokon ako Nóri a niektoré ďalšie krajiny, že vlastnícke vzťahy nie sú samospasiteľné, a čo rozhoduje, je kvalitný manažment pod kontrolou a podnikateľská vízia. Akosi z druhej strany to potvrdzujú oveľa horšími výsledkami tam, kde ozaj zhasli napr. v Rusku. Slovinci jednoducho neprivatizujú bezhlavo do zahraničia. Zrejme aj preto začínajú byť predmetom kritiky, napr. v otázkach nedostatočných práv nemeckojazyčnej menšiny, hoci Ľubľana argumentuje, že v Slovinsku nejestvuje jej uzatvorený sídelný priestor. (br)
