Konjunkturálne tendencie svetového obchodu v poslednej dekáde storočia

Nadväzujeme na náš príspevok k problematike konjunkturálnych prejavov vo svetovom obchode v uplynulom období s posúdením tendencií v tejto oblasti na sklonku storočia. V úvode sme analyzovali zmeny vo svetovom obchode z hľadiska zmien v objeme obchodu, z teritoriálneho hľadiska, tovarového a cenového aspektu, a to aj v súvislosti s prebiehajúcimi trendmi v oblasti kapitálových obchodov a súčasne vo väzbe na prebiehajúce krízové javy v Ázii, Rusku a Latinskej Amerike.

Deväťdesiate roky, keď sa pozrieme retrospektívne nazad, neboli nikdy pokojnou dekádou, regionálne otrasy od roku 1997 doznievajú ešte v tomto období a v niektorých častiach sveta budú mať skôr charakter vlečúcej sa choroby. V súčasnosti je už zrejmé, že sa latentne pripravovali už od roku 1995, a to spomaľovaním hospodárskeho rastu v ekonomikách Ázie vrátane Japonska. Teraz je už jasné, že sa týmto príznakom nevenovala primeraná pozornosť. Táto chyba, ako ukazujú niektoré reálne a aktuálne údaje, sa robí aj v súčasnosti. Keď si spätne spomenieme, aké boli reakcie na vývoj u ázijských tigrov, bolo bežnou interpretáciou ich vývoja (v roku 1997), že ide iba o krátkodobý konjunkturálny výkyv a v Rusku a postsocialistických krajinách (TE) skôr o doznievanie dosahov prameniacich z transformačného procesu. V Latinskej Amerike sa vzrastajúce hospodárske problémy spájali viac-menej s politickou nestabilitou, na ktorú bol svet zvyknutý, pretože tento faktor sa v tejto časti sveta stal chronickou záležitosťou.

Regionálne hospodárske a finančné šoky prišli z uvedených dôvodov pomerne znenazdania a na začiatku sa dokonca bagatelizovali. Súčasná situácia je taká, že ázijská kríza sa skončí pravdepodobne variantom U - teda vzostupom po určitom období stagnácie. Optimistickejší variant V sa nerealizoval, avšak ani ďalšie pesimistickejšie varianty L a tzv. variant štyroch hodín - four o'clock pettern, čo znamená označenie pre dlhé obdobie recesie po dlhodobom hospodárskom páde, nie sú podľa súčasných prognostických úvah pravdepodobné, i keď je všetko možné, a preto by som ich z hry nevyradil. Situácia zostáva dramatická nielen v Indonézii, ale tiež v Japonsku, pretože ako svetový a regionálny hegemón sa nezotavuje tak rýchlo, ako by sa predpokladalo.

Ruská kríza sa neskončila vôbec, bola len utlmená opatreniami Primakovovej vlády. Zakonzervovanie stavu, komplikované rastom nedôvery svetových finančných inštitúcií v schopnosť Ruska využiť efektívne poskytované zdroje, môže ďalšie ozdravenie komplikovať. Ďalšia prognóza je dosť neistá a málo optimistická, pretože makroekonomická nestabilita je narušená a je naďalej atakovaná rozpadom vnútornej ekonomiky. Neschopnosť zabezpečiť najmä platobné štandardy medzinárodného obchodu spôsobuje, že sa môžu uskutočňovať len barterové obchody. Pomerne najúspešnejšie sa darí „upokojiť" latinskoamerický kolaps prostredníctvom masívnej pomoci USA, činnosti NAFTA a niektorých opatrení vlád v týchto krajinách. Hrozba globálnej ekonomickej krízy bola síce utlmená, ale aj tak rastové možnosti a schopnosti tohto regiónu sú problematické.

Tieto reálie majú, prirodzene, dosah na obchodné aktivity medzi týmito regiónmi a „zvyškom sveta“. Nebezpečenstvo je evidentné najmä v súvislosti s oslabeným hospodárskym a obchodným výkonom EÚ, navyše negatívne ovplyvňovaným aj takými udalosťami, ako bola kosovská kríza, a s tým súvisiace problémy na Balkáne. Skončenie tejto krízy navyše prospelo severoamerickej ekonomike, ktorá je tak naďalej „ťahúňom“ svetovej ekonomiky. Tieto udalosti a ich riešenie však sprostredkovane vyvolali rozpaky nad schopnosťami medzinárodných finančných inštitúcií, ktoré pravdepodobne nebudú môcť naďalej fungovať v súčasnej podobe. Medzinárodný menový fond ani Svetová banka nezareagovali na regionálne problémy ani pružne, ani dostatočne primerane. Tiež vo WTO prebiehajú spory, o čom svedčí i to, že dlho nebolo vyriešené prázdne miesto výkonného tajomníka a na miesto vo vedení nedošlo k dohode a voľbe. Je to o to nepríjemnejšie, že tieto problémy vznikli pred začatím ďalšieho kola rokovaní o obchodnej a kapitálovej liberalizácii, t. j. Milénia 2000, ktoré malo nadväzovať na skončené uruguajské kolo, najmä v oblasti liberalizácie obchodu s duševným vlastníctvom a medzinárodného pohybu investícií.

Pokiaľ by sme chceli implikovať súčasnú svetovú konjunkturálnu situáciu pre SR, dá sa povedať, že vývoj posledných rokov komplikuje a obmedzuje zapojenie našej ekonomiky do svetového obchodu. Vnútorný hospodársky vývoj tieto problémy ešte zvýrazňuje. Zahraničný obchod SR od začiatku 90. rokov objemovo rástol, predovšetkým v dôsledku rastu domáceho dopytu, v konečnom dôsledku vyvolával rast schodku v obchodnej bilancii. Primerane rastu domáceho dopytu, ktorý zvyšoval dovoznú náročnosť, nerástol aj zahraničný dopyt. Tento problém pretrvával napriek tomu, že sa touto problematikou zaoberali všetky vlády po roku 1993 (vznik rôznych balíčkov).

Napriek určitým zlepšeniam v rôznych obdobiach je situácia v zahraničnom obchode stále komplikovaná. Rozpad pôvodných hospodárskych väzieb a podnikov, ktoré súčasne boli aj nositeľmi obchodnej politiky, odbytových trhov, kooperačných väzieb a pod., postupne zanikol. Nové obchodnozahraničné väzby sa vytvárajú podstatne pomalšie, ako sa očakávalo. Je to do značnej miery spôsobené stratou konkurenčnej schopnosti, ktorá je zasa odrazom zhoršenia sa vonkajších podmienok, t. j. zhoršením svetovej konjunktúry. Participovali tu obe skupiny faktorov, ale bez zmeny vonkajšieho prostredia by pravdepodobne boli problémy slovenskej ekonomiky v tejto oblasti menšie. Všeobecne sa dá povedať, že v zahraničných aktivitách prevláda snaha získať náš priestor prioritne ako obchodno-odbytový a len následne výrobný spojený s vývozom. O tom svedčí snaha investovať do obchodných systémov a sústav.

V súvislosti s problémami nášho zahraničného obchodu nemožno obísť „tvrdý úder“ vyvolaný neadekvátnou obchodnou výmenou s Ruskom, ktorá sa vzhľadom na „nevyhnutné“ dovozy pri obmedzení schopnosti Ruska obchodovať prostredníctvom klasických foriem medzinárodného obchodu a jeho financovania sa v podstate zhoršuje.

V súčasnosti pri dlhodobej ucelenej koncepcii zahraničnoobchodnej politiky SR nie je možné zodpovedne odpovedať ani na to, či je možné zvýšiť konkurenčnú schopnosť slovenskej produkcie tak, aby sa reálne vývozy vyrovnali dovozom a či prípadný rast kvality výrobkov je reálny vzhľadom na novú investičnú náročnosť, ktorú je potrebné financovať, a to, samozrejme, dovozom novej techniky. Otázok, ktoré by mohli poskytnúť odpoveď, je veľa a viac-menej odpovede na ne neprichádzajú.

J. A. Oberhauser