Demagógia argumentom na nevzdelaných

nájdeme veľké množstvo bohatých podnikateľov. V ekonómii pôsobí nespočetné množstvo faktorov (subjektívnych aj objektívnych), ktoré vieme definovať, ale existujú aj také, ktoré nepoznáme. Ekonomické zákonitosti nemožno absolútne vzťahovať na jeden podnikateľský subjekt, ale platia vždy len pre veľké množstvo subjektov v „priemere“. Uvedomiť si treba ešte jednu skutočnosť, že hospodárstvo každého štátu sa vyvíja v určitých cykloch, keď rozmach je vždy vystriedaný recesiou a naopak. Všeobecne sa v hospodárstve uplatňuje princíp homeostázy, čiže dokáže sa samočinne vyrovnať so všetkými problémami, ktoré v ňom nastanú. Dôležitosť hospodárstva štátu pre občanov, a tým významu jeho študovania (odhaľovanie zákonitostí) spočíva v tom, že v prípade, ak by sa ekonomické procesy vyvíjali bez zámerného vplyvu vrcholných orgánov štátu (exekutívy), jednotlivé stavy rozmachu a recesie by mohli nadobudnúť výrazné amplitúdy s nedozerným nepriaznivým dosahom na občanov v čase klesania hospodárskych aktivít. Uvedené fakty a starostlivosť o všeobecné blaho občanov dávajú vláde legitímny dôvod na „primerané“ ovplyvňovanie hospodárskych procesov v štáte. Ekonomické procesy však vláda nesmie administratívne riadiť, ale iba usmerňovať
na všeobecný prospech nás všetkých.
Historickým vývojom sa vymedzili pre vládu dva základné spôsoby na riešenie hospodárskych problémov v štáte, rozpočtová a menová politika. Napriek časovo mladšej a funkčne účinnejšej menovej politike mimo záujmu vlády nesmie zostať ani rozpočtová politika. Jej úloha pre náležité fungovanie školstva, vedy, obrany, infraštruktúry, budovanie veľkých investičných akcií a ďalších oblastí verejného života je nezastupiteľná. Rozpočtové problémy vedľa legislatívnych sú v súčasnosti práve tými, ktoré majú najväčší podiel na nepriaznivom stave hospodárstva Slovenska. K riešeniu hospodárskych negatív štátu vyplývajúcich z rozpočtových problémov je možné pristupovať v zásade dvoma spôsobmi. Prvým je zabezpečiť naplnenie parlamentom schváleného štátneho rozpočtu na základe výberu daní a rôznych odvodov od podnikateľských subjektov a obyvateľstva. Farizejsky zneli verbálne prejavy členov SDĽ vo vládnom kabinete a ich poslancov v parlamente, že nepodporia (nakoniec predsa len museli) zvýšenie dolnej hranice DPH, ktorým by sa vyriešilo naplnenie rozpočtu, pretože by to malo negatívny dosah na životnú úroveň obyvateľstva, ale že sa musia nájsť iné riešenia. Sociálna demagógia využívajúca termín životnej úrovne a možnosť prenesenia negatívneho stavu hospodárstva na niekoho iného je veľmi silným argumentom pre ekonomicky nevzdelaného občana. Ak vláda navrhla a parlament schválil na rok 1999 rozpočet na úrovni 190 mld. Sk, (na rok 2000 sa predpokladajú výdavky na úrovni 201 mld. Sk), nie je dôležité, akým spôsobom sa príslušná suma získa, vždy ju zaplatí občan. Teoreticky (sú aj také krajiny) by príjem do rozpočtu nemusel existovať (žiadne dane), len výdavok. Na prvý pohľad by to bolo veľkolepé riešenie, ale nebezpečné. Celý rozpočet by predstavoval inflačné peniaze a inflácia (základná podmienka na vstup do menovej únie je nízka inflácia) je obrovské negatívum hospodárstva, v dôsledku ktorej sa ničia hodnoty. Každý rozdiel medzi príjmami a výdavkami v štátnom rozpočte, ktorý je v ch jeho použitia, na príslušnej úrovni zakladá mieru inflácie. Občania zaplatia cez všeobecné zvýšenie cien
ako dôsledku inflácie neúmerne vyššiu sumu, ako je schodok rozpočtu. Prejavom dobre fungujúceho hospodárstva je preto vytvárať vyrovnaný štátny rozpočet. Zmysel má aj primerane deficitný, ale s „predpokladom “ efektívneho vkladu pre budúcnosť, čo v súčasných podmienkach Slovenska je ťažko dosiahnuteľné (dôkazom je neefektívna dlhová služba štátu). Vo všeobecnosti je jedno, akým spôsobom sa naplní štátny rozpočet, ale vláda by mala nájsť také riešenie, ktoré, čo v najnižšej ekonomickej miere postihne radového občana. Napríklad, po jednotlivých rodinách by mohli chodiť „vyberači daní“ a žiadať zaplatenie za každého člena domácnosti približne 40-tisíc Sk, aby sa naplnil štátny rozpočet. Bol by to možno účinný, ale na dnešnú dobu trochu atypický spôsob výberu daní. Jediným platiteľom daní by mohli byť len podnikateľské subjekty, nie občania. Žiaľ, v konečnom dôsledku by si podnikatelia nakoniec aj tak sumu, ktorú odviedli štátu, vypýtali od nás občanov cez ceny. Mohlo by sa povymýšľať nespočetné množstvo racionálnych i nelogických spôsobov ako naplniť štátny rozpočet, ale vždy na ich konci bude jediným platiteľom radový občan. Najefektívnejší a pre občana ekonomicky najvhodnejší spôsob naplnenia štátneho rozpočtu je preto jeho realizácia cez nepriame dane (DPH). Podnikateľský subjekt takéto dane iba vyberá, registruje a odvádza štátu, ale priamo sa na nich nepodieľa. Platiteľom nepriamych daní je vždy len finálny (konečný) kupujúci. Ak podnikateľ má odviesť štátu priame dane, vždy hľadá cestu ako hladinu, z ktorej sa vypočítava ich výška, znižovať. Odhaľovať spôsoby, na ktoré prišli podnikatelia, je veľmi ťažké a vyžaduje to ustavičnú tvorbu nových zákonov, ktoré by tieto vymýšľané riešenia postihovali. Iba ministri, ktorí navrhovali a presadzovali zvýšenie dolnej hranice DPH ako najvhodnejšieho spôsobu naplnenia štátneho rozpočtu, dokázali, že myslia ekonomicky a v prospech radového občana. Ekonomická veda jednoznačne dokázala, že pre najmenšie porušovanie funkčnosti trhového prostredia je správne, ak sa nepriame dane
viažu predovšetkým na tovary dopytovo najnepružnejšie (predovšetkým potraviny). V praxi sa tento princíp, žiaľ, príliš neuplatňuje hlavne pre demagógiu politikov pri deklarovaní ich všeobecnej starostlivosti o blaho nás občanov. Naplnenie štátneho rozpočtu je jednou stránkou fiškálnej politiky. Druhou, ešte dôležitejšou, je jeho použitie. Ak sa má dať voľný priebeh ekonomickým procesom v štáte, mala by sa vláda snažiť o čo najnižší možný (nevyhnutný) rozpočet. Štátna exekutíva by na seba nemala brať najväčšiu moc z hľadiska ekonomických rozhodnutí, ale oveľa viac sa orientovať na kontrolnú funkciu pri dodržiavaní zákonov podnikateľskými subjektmi. Nech sa štátni úradníci nepasujú do role, že sú v ekonomických otázkach najväčší odborníci. Keď nie sú vlastníkom kapitálu, nech ani o ňom príliš veľa nerozhodujú, ale nech rozhodnutia ponechajú vlastníkovi. Úspech či neúspech v podnikaní je dielom vlastníka a nech nie je podmienený činnosťou byrokrata, lebo ten tiež hľadá a realizuje riešenia výhodné predovšetkým pre seba. Podnikateľ sa zo svojho kapitálu snaží získať pre seba čo najväčší efekt, štátny úradník na základe moci nad rozpočtom z nášho. Riešenie dnešnej napätej situácie v štátnom rozpočte má jedinú cestu, a tou je úspora. Nepochopiteľné je preto, že terajšia vládna koalícia nezrušila územné členenie Slovenska, s ktorým je spojený nárast byrokracie, a tým aj nárokov na rozpočet. Naopak, exekutíva hľadá riešenia cez rozpočet na úkor nás, občanov. Rešpektujú sa a k svojej činnosti zo štátneho rozpočtu dostávajú financie inštitúcie z oblasti školstva, vedy, kultúry, športu (aj hospodárstva) a pod., ktoré majú prospech pre hospodárstvo štátu či iný osoh pre občana ako „podiel práce na poľudštení opice“. Napríklad športovec profesionál zarábajúci niekoľkonásobok priemerného platu je zamestnaný v občianskom združení a nie ako je to v normálnom svete v podnikateľskej jednotke. Ako sa dívať na zmysel a racionálnosť dotácií do agrárneho rezortu. Rozsah poľnohospodárskej výroby v Českej republike je viac ako dvojnásobok slovenskej. Absolútna hodnota dotácií do rezortu je v oboch republikách prakticky rovnaká. Kto potom vysvetlí, že pri našej dvojnásobnej jednotkovej dotácii by sme boli doslova „zaplavení“ českými agrárnymi produktmi, keby neexistovali rôzne obchodné obmedzenia. Je možné, aby to pochopili iba dvaja ministri? Čo s ministrom, ktorý deklaruje, že nebyť svojho postu, štrajkoval by spolu so „svojimi“ poľnohospodármi. Proti čomu chce štrajkovať, proti svojej neschopnosti?
Je menej ako insitný ekonóm, ktorý tvrdí, že zvýšenie DPH postihne životnú úroveň, ale obchodná prirážka nie. Ako chápať ministra, ktorý deklaruje, že pre funkčnosť svojho rezortu si požičia financie v bankách. Nepozná zmysel rozpočtu, alebo si je istý, že aplikuje v rezorte také činnosti, ktoré za nejaký čas splatia pôžičku. Ak ich pozná, nech ide podnikať, ale nie za naše peniaze. Manažéri mnohých štátnych podnikov (aj súkromných) „poznajú“ stopercentné riešenia na problémy, ktoré má ich podnikateľská jednotka, len keby štát poskytol finančné prostriedky na rozbehnutie činnosti. Svoj vlastný kapitál by však do takejto akcie nevložili, ale prečo to neskúsiť zo štátneho rozpočtu. Aké právo má ďalej podnikať subjekt, ktorý dlhuje štátu na daniach. Má zmysel, aby vláda riešila splátkové kalendáre týchto subjektov. Prečo sa vyberajú od úspešných podnikateľských subjektov a obyvateľstva dane na financovanie exportu pre menej úspešných. Na druhej strane, prečo sa opätovne berú zahraničné pôžičky zaťažujúce rozpočet štátu (cez neho budú splatené) na upevnenie meny a ktoré prostredníctvom silnej koruny spôsobujú nárast importu. Nie je efektívnejšie a logickejšie riešenia osvedčené vo fungujúcich hospodárskych systémoch a ktoré nám odporúča MMF? Na Slovensku existuje množstvo problémov súvisiacich s rozpočtovou politikou. Naším najväčším problémom
nie je to, že existujú (tie sú asi všade), ale to, že ich chceme riešiť svojským, doteraz nevyskúšaným spôsobom, hoci ekonomická veda pozná jednoznačné návody na ich riešenie. Problém, ktorý vieme v hospodárstve zadefinovať, má vždy exaktné ekonomické riešenie. Štátny rozpočet by mal slúžiť iba na financovanie akcií, ktoré sú v prospech nás všetkých a ktoré sú pre súkromného podnikateľa neefektívne alebo nad jeho kapitálové sily. Použitie rozpočtu by nám malo dovoliť to, na čo by sme individuálne nemali kapitál, ale čo chceme. Rozpočet nesmie byť zdrojom obohacovania a realizovanie megalomanských vízií štátneho úradníka. Štátny rozpočet má byť zdrojom na zabezpečenie všeobecnej trhovej rovnováhy (Paretovho optima) v ekonomickom systéme, a nie na preferovanie „našich“ či udržiavanie neschopných podnikateľských subjektov v hospodárskej súťaži. Doc. Ing. Albín Malejčík, CSc.
SPU Nitra