|
|
||||||||||||||||
| Piatok 17.Decembra 1999 | |||||||||||||||||
|
 |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Viacúrovňová architektúraVývoj informačných technológií napreduje obrovským tempom a životnosť dnešných informačných systémov sa odhaduje len na niekoľko málo rokov. Požiadavky na systémy sa ustavične zvyšujú a tempo ich vývoja sa stupňuje. Kritériom hodnotenia kvality systému sa pritom stáva miera splnenia požiadaviek zákazníka na informačný systém. Dôvody viacúrovňovej architektúry Na informačný systém sú kladené najrozličnejšie požiadavky. Z hľadiska používateľa je ich možné rozdeliť do dvoch základných skupín, a to používateľské a technologické. Prvú skupinu (používateľské) tvoria požiadavky, ktoré používateľ vníma priamo, t. j. tie, s ktorými prichádza ustavične do styku. V prvom rade sem patrí požiadavka na kvalitné riešenie problematiky, pre ktorú je systém navrhnutý. Splnenie tejto požiadavky je najdôležitejšou vlastnosťou informačného systému a je hlavným kritériom hodnotenia kvality systému. Od toho predovšetkým závisí miera spokojnosti zákazníka s produktom, pretože táto požiadavka cieľom informačného systému - v plnej miere riešiť problematiku. Ďalej sem patria požiadavky na používateľskú prítulnosť, intuitívnosť a vysokú grafickú úroveň, ktoré získavajú na dôležitosti najmä v poslednom čase so zvyšovaním grafickej úrovne samého operačného systému. Medzi aktívne (používateľské) požiadavky je možné tiež zaradiť požiadavku na rýchlosť ohlasu, ktorá môže výrazne vplývať na efektívnosť celého systému. Druhou skupinou požiadaviek kladených na informačný systém sú požiadavky pasívne (technologické), ktoré vyjadrujú nároky na technologickú štruktúru systému. Ide o požiadavky, s ktorými používateľ neprichádza do styku často a priamo. Do tejto skupiny patria požiadavky na stabilitu systému (failover), bezpečnosť údajov (na serveri aj v aplikáciách), databázová nezávislosť, jednoduchá administrácia systému z jedného miesta, škálovateľnosť a v neposlednom rade tiež jednoduchá údržba a upgrade systému. Spomenuté dve skupiny spolu vytvárajú komplex požiadaviek kladených na informačný systém, ktorých analýzou je možné navrhnúť vlastnosti a štruktúru systému, a predovšetkým je možné jednoznačne definovať úlohy informačného systému. Informačný systém musí v zásade riešiť tri hlavné úlohy prezentáciu údajov (grafický interfejs) logiku aplikácií (procesnú a obchodnú) správu údajov. Riešenie problematiky prezentačnej vrstvy je vytvorenie komunikačného rozhrania medzi systémom a používateľom. Táto úloha sa podieľa na riešení aktívnych požiadaviek na informačný systém. Logika aplikácií, či už obchodná alebo procesná, je hlavným cieľom systému a vytvára zároveň jeho jadro. Je najdôležitejším prvkom a najvýznamnejšie sa podieľa na riešení aktívnych požiadaviek. Správa údajov predstavuje významnú úlohu systému a má najväčší podiel na riešení pasívnych požiadaviek na systém. Zároveň vytvára vhodné predpoklady na kvalitné riešenie predchádzajúcich dvoch úloh. Súčasný stav vývoja a štruktúra informačných systémov Z hľadiska prístupu k riešeniu úloh kladených na informačný systém je možné súčasné systémy rozdeliť do troch základných skupín: jednoúrovňové dvojúrovňové viacúrovňové Jednoúrovňové systémy riešia všetky tri hlavné úlohy v jednej vrstve, t. j. na úrovni pracovnej stanice alebo minipočítača. To znamená, že grafický interfejs, obchodná logika, ako aj správa údajov využívajú spoločnú CPU (Central Processing Unit), a tým je výkon každej časti príslušne obmedzený. Medzi výhody tohto prístupu patrí centralizácia riešených úloh a integrovanosť celého systému, pretože všetky úlohy sú riešené v rámci jedného jadra. Ďalšou výhodou je pomerne vysoká bezpečnosť systému, pretože odpadajú nároky na komunikáciu medzi vrstvami, čo má za následok relatívne menší zdroj chýb. Nevýhodou tejto architektúry je pochopiteľne vysoká požiadavka na výkon, tvrdá platformová závislosť a viazanosť na použitú technológiu. Jednotlivé časti systému nie je možné samostatne rozvíjať a zároveň je výrazne obmedzený (niekedy až znemožnený) rozvoj systému bez rozvoja použitej technológie. Dvojúrovňové systémy riešia hlavné úlohy v dvoch vrstvách. V prvej je riešená úloha grafického rozhrania a aplikačnej logiky. Druhá, samostatná vrstva, sa potom špecializuje na riešenie správy údajov. Tento prístup je dnes najrozšírenejším spôsobom štrukturalizácie informačného systému - tzv. Client/Server. Na strane klienta je aplikácia s požadovaným grafickým rozhraním a aplikačnou logikou a na strane servera je databázový server s prostriedkami na správu údajov (uloženie a manažovanie). Výhodou tohto prístupu je odľahčenie koncových prvkov systému, uvoľnenie kapacít na rozvinutie funkčnosti aplikácií na strane klienta, ako aj využitie výhod poskytovaných relačnými databázami (predovšetkým bezpečnosť a integrita údajov). Tento prístup umožnil rýchlejší rozvoj aplikácií, ktoré môžu byť vyvíjané nezávisle od databázy. V neposlednom rade Client/Server architektúra priniesla možnosť spojiť dve rozdielne platformy UNIX na strane databázového servera a Windows na strane klienta. Nevýhodou tejto architektúry je relatívne vysoký prenos údajov medzi klientom a serverom, t. j. vysoké požiadavky na komunikačné prvky, s čím zároveň súvisí zvýšenie zdrojov vnášania chýb. Na účely odstránenia alebo zmiernenia niektorých nevýhod Client/Server prístupu sa v neskoršom období začala časť obchodnej logiky presúvať na stranu databázového servera vo forme uložených procedúr, čím sa sledovalo odľahčenie strany klienta. Nepriaznivým následkom tohto prístupu je však výrazná databázová závislosť informačného systému. V súčasnosti najprogresívnejšou architektúrou je viacúrovňový informačný systém, ktorý najlepšie vyhovuje riešeniu hlavných úloh kladených na systém. V zásade je možné hovoriť o trojvrstvových systémoch, pričom druhá a tretia vrstva môže byť ešte ďalej štrukturalizovaná. To znamená, že úloha grafického rozhrania je riešená v jednej vrstve, aplikačná logika v druhej a správa údajov v tretej vrstve. Takýto prístup priniesol obrovské množstvo výhod, medzi ktoré patrí predovšetkým výrazné zníženie nárokov na koncový prvok systému, t. j. klienta (tzv. tenký klient, ktorý je len jednoduchým interpretom údajov, pričom náročná obchodná logika sa odohráva v ďalšej, vhodne dimenzovanej vrstve) a možnosť rozloženia výkonu na viac stupňov. Medzi ďalšie veľké výhody patrí granularizácia systému a štandardizácia komunikačných rozhraní jednotlivých častí, s čím súvisí výrazné zjednodušenie údržby, ako aj samostatnosť vývoja jednotlivých častí. Výrazným charakteristickým znakom viacúrovňovej architektúry je multiplatformovosť, pretože jednotlivé vrstvy môžu pracovať na rôznych platformách a komunikujú medzi sebou na základe stanoveného komunikačného štandardu. Osamostatnenie vrstiev umožnilo zároveň riešiť problematiku rozkladania záťaže medzi servery (load balancing) . Záverom možno povedať, že architektúra informačných systémov v súčasnosti jednoznačne smeruje od jednoúrovňových cez dvojúrovňové Client/Server systémy až po troj- a viacúrovňové informačné systémy, ktoré môžu byť distribuované na viacerých platformách a poskytujú široké možnosti na svoj ďalší rýchly rozvoj. Napriek obrovskému pokroku v oblasti informačných technológií však aj naďalej ostáva ťažisko úspešnosti implementácie informačného systému na ľudskom faktore, t. j. na nepodcenení hlavných úloh implementácie systému riešenie projektu implementácie ako samostatného projektu; dostatočné zainteresovanie zákazníka na riešenej problematike; dostatočné zainteresovanie staršieho manažmentu zákazníka na informačnom systéme (Ch. Clevert). Ing. Marek Sedliak Úsek vývoja SOFTIP, a. s. |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
