Politicko-ekonomické spory v pozadí mierových úvah Hoci diskusiu o opodstatnenosti vedenia vojny za mier nemožno uzavrieť, špičkoví svetoví politici a médiá ju čoraz častejšie nenápadne posúvajú dopredu. Čoraz častejšie je v obehu názor, že jasné odhodlanie na vedenie takejto vojny je ideálnou prevenciou ozbrojených konfliktov. V Bosne a Kosove sa medzinárodné spoločenstvo pokúsilo rokovaniami dosiahnuť dohodu s bezcharakterným a vražedným režimom. V oboch prípadoch bolo žiaduce použiť silu na zastavenie plánovaného a systematického vraždenia a vyháňania obyvateľstva, uviedol generálny tajomník OSN v nedávno zverejnenej správe o srebrenickej masakre. Prvý človek svetovej organizácie teda aj do budúcnosti odporúča bomby ako najúčinnejší liek na ozbrojené konflikty. Vplyvný britský týždenník The Economist komentujúc jeho slová ide ešte ďalej: Agresorovi treba včas dať jasne najavo dôsledky, ku ktorým jeho kroky budú viesť, v opačnom prípade takmer spravidla prichádza k pokračovaniu v agresii alebo k vojne. Odhliadnime teraz od etických aspektov problému - kto, kedy a na základe akých informácií má právo niekoho rekordne rýchlo označiť za agresora - a venujme sa čisto praktickým. Na uplatňovanie takéhoto svojrázneho druhu mierovej politiky sú potrebné dve veci. Vojenská sila, o ktorej by aj Srbi pochopili, že ju nemožno poraziť, a vnútropolitické odhodlanie v krajinách, ktoré za svoju povinnosť považujú prinášať mier a ochraňovať ľudské práva. V posledných mesiacoch badať niekoľko krokov týmto smerom. Senát USA neratifikoval zmluvu o úplnom zákaze jadrových skúšok, zatiaľ čo minister obrany Cohen využíva každú príležitosť, aby vyzval európskych spojencov na zvýšenie vojenských rozpočtov a modernizáciu výzbroje. Ide o impulzy na rast vojenskej sily. Európania na druhej strane s veľkým odhodlaním zakladajú vlastný 40-tisícový kontingent jednotiek rýchleho nasadenia. Tieto by zasa mali umožniť zásah, aj keď silný Washington nie je na neho práve naladený. Trochu paradoxne, severoatlantické spojenectvo tieto kroky v žiadnom prípade neposilnili. Európske krajiny nielenže nepodporili rozhodnutie amerického Senátu, ale ho dokonca označili za nešťastný krok. Washington sa zasa so značnou nedôverou pozerá na budovanie spoločnej európskej bezpečnostnej politiky a už viackrát odznela požiadavka, aby definitívne rozhodnutie nad vojenskou akciou členských krajín mali orgány NATO. Teda nič na vlastnú päsť. Okrem toho americký Senát začiatkom novembra prijal rezolúciu, ktorá ma veľmi ďaleko od podpory európskej iniciatívy. Senátori pripomínajú, že na marcovom summite NATO členské krajiny prijali záväzok modernizovať svoje armády (hlavne logistiku, mobilitu a komunikácie). V skutočnosti niektorí členovia nielenže nezvýšili vojenský rozpočet, ale ho ako napríklad Nemecko znížili. Spory nasvedčujú, že pod povrchom propagovanej myšlienky o humánnom použití zbraní prebieha boj záujmov: politických a ekonomických. Sama zahraničná a obranná európska politika by mohla posilniť globálnu pozíciu EÚ, a to na úkor Washingtonu. Okrem toho treba mať na vedomí pohyby, ku ktorým v súčasnosti dochádza v zbrojárskom priemysle. Fúzie v Európe, ako napríklad tá nemeckej spoločnosti Dasa a francúzskej Aérospatiale Matra, vážne ohrozujú dominantné svetové postavenie amerických zbrojárskych gigantov, akými sú Boeing, Lockheed Martin, Raytheon, Northrop. Takže nejde len o to, či vôbec kupovať, ale aj čie zbrane. V každom prípade sa desať rokov po páde berlínskeho múru stále stretávame s politickým tlakmi zbrojiť. Aby svet mohol úspešne čeliť zatiaľ stále abstraktným agresorom. A čo tak nešpekulovať a vrátiť sa k jednoduchým ideálom studenej vojny, k spolupráci a odzbrojeniu? Ekonomická pomoc ušetrená na nákupe zbraní by mohla byť účinnejšou a spravodlivejšou prevenciou vojny ako tvrdá päsť a z nej plynúci strach. Rastislav Boldocký
