Divadlo nestihli, urobili si ho sami...
Záver hlasovania o návrhu štátneho rozpočtu bol zrkadlovým obrazom celej diskusie i predstáv našich politikov o demokracii. Koalícia neakceptovala ani jeden návrh alebo pripomienku koalície. Nič proti tomu, má na to potrebný počet hlasov. Ale či si to uvedomuje alebo nie, tým prevzala aj výlučnú zodpovednosť za hospodárenie v krajine v budúcom roku. Podľa sebaistej prezentácie rozpočtu po hlasovaní jej to, zdá sa, aj napriek vážnym dieram, ktoré zákon má, neprekáža. Akoby zabudla na začiatok rozpravy, na predkladanie návrhu zákona vo vláde a hlasovaní v nej. Vtedy bola v dôsledku viacerých problémov v rozpakoch. Tie však pominuli hlasovaním v parlamente. Politický rozmer Helsínk jednoducho akoby sa preniesol aj do ekonomiky. A to nikdy nie je dobré. Tam by mali vládnuť fakty, čísla a realita. Od kvetnato, metaforicky, a teda normálnemu človeku nezrozumiteľne sa vyjadrujúceho premiéra M. Dzurindu, vlastne už nemožno ani nič iné očakávať. Ale ministerka financií B. Schmögnerová a vicepremiér I. Mikloš by si predsa len mali vo väčšej miere zachovať jazyk pragmatikov. Nakoľko sú ich odhady správne a dokážu udržať chod ekonomiky v daných rámcoch a nakoľko ide v ich rečiach o politikum, teda snahu za nijakú cenu nepripustiť chyby svojej strany, to ukáže čas. Jedno pozitívum im však nemožno uprieť. Odhodlali sa k tomu, na čo boli pri preberaní vlády odsúdení a čo neurobili mečiarovci: k ozdraveniu bankového a podnikového sektora. Tento rok, ale aj v rozpočte v roku 2000 urobili v tomto smere už aj konkrétne kroky. V tom je ich a vlastne nás všetkých - veľké riziko i šanca na úspech. Opozícia sa tvári ukrivdene. Mala by sa však rozpamätať, že počas svojho vládnutia robila presne to isté. To by však nebol správny argument na ospravedlnenie koalície, pretože jedno zlo nemožno ospravedlňovať iným, dávnejším. Neostáva jej teda iné, ako právo koalície rešpektovať, v budúcom roku čakať na jej prípadné chyby, vecne na ne poukazovať a ponúkať vlastné riešenia. V tom by mal byť základ jej možného politického profitu. Keďže však ešte nedávno vládla, jej úspešnosť bude závisieť nielen od vecnej argumentácie či miery pochybenia koalície, ale aj pamäti či akceptácie mečiarovcov občanmi. A to je vysoké. Výkričníkom pre občana nech je záverečná kolízia pri hlasovaní, keď sa súčet zmien numericky nezhodoval s výškou príjmov a výdavkov v § 1 zákona o rozpočte. Ako to bolo treba riešiť? Technicko-legislatívnou zmenou alebo pozmeňovacím návrhom? To je jedno. Nech sa s tým potrápia zákonodarcovia, občanov to nezaujíma. V ich ušiach však stále rezonuje imperatív vedenia parlamentu, ktorý nerešpektoval dôležitosť danej chvíle pri schvaľovaní najdôležitejšieho zákona ekonomiky: o ôsmej musíme byť v divadle, ponáhľajte sa! Hoci to bola možno iba chyba krásy, išlo o mínus bod pre koalíciu. Napokon divadlo aj tak zmeškali, lebo opozícia škodoradostne natiahla čas. Ale vlastne sa nič nestalo. Veď, ako to už pomaly v dôležitých chvíľach býva zvykom, divadlo si poslanci svojím správaním i neschopnosťou racionálne viesť zasadnutie parlamentu usporiadali priamo pred zrakmi svojich voličov sami. Peter Višváder
|
