V Prahe 10-stupňové pivo za 3,70 Kč - u nás za 9,60 Sk Múdri sa prispôsobia každodennému životu. Príkladom by nám mohli poslúžiť slovenskí pivovarníci. Ešte nedávno sme spolu s nimi unisono kričali: Musíme zachrániť pre Slovensko naše pivovary. Dnes sa už názory podstatne zmenili. Dnes potichu šepkáme a veríme - len nech príde aj k nám zahraničný kapitál, pretože inak skrachujeme. Najnovším príkladom je bratislavská pýcha - pivovar Stein, ktorý je už v konkurze a neuplynie veľa času a spoznáme aj nového majiteľa. Prečo Stein skrachoval? Podľa dôveryhodných informácií opäť zlyhal človek a jeho schopnosť niečo riadiť. Ak však budeme hľadieť na svet reálne, pochopíme, že majetkové posuny fungujú všade vo svete a prvoradou úlohou nie je zachovať majiteľa, ale pracovné miesta. Konkrétne v pivovarníctve už juhoafrická spoločnosť SAB kúpila české pivovary Plzeň, Radegast či Popovice a podobná situácia existuje aj v Poľsku, v Maďarsku či Rumunsku a logicky neobíde ani nás. Otvorením sa Slovenska Európe a svetu je to pochopiteľný fakt. Veď o dva-tri roky sa v rámci EÚ bezcolne otvoríme aj dodávateľom piva a lepší bude vyhrávať, bez ohľadu na národnosť. Navyše, konkurenčný boj je ten najtvrdší zápas, aký možno vidieť. Vezmime si konkrétny príklad. V Prahe v súčasnosti kúpite v obchode 10-stupňové pivo už za tri české koruny a sedemdesiat halierov. U nás v obchode kupujeme naše slovenské 10-stupňové pivo približne za 9 - 10 korún. Čiže skúste zápasiť s konkurentom, ktorý nasadí takéto ceny. Náš pivovar, ktorý získava pôžičky asi za 25-percentný úrok, ktorý je vysoko zadlžený a nemá ani halier na reklamu a podobné veci, veru nemá šancu. Vari posledným mohykánom, ktorý odoláva zahraničnému tlaku, je topoľčiansky Topvar. Uvidíme, ako sa mu bude dariť odolávať konkurenčnému tlaku pivovarníckych gigantov, napríklad spoločnosti Heineken či spomínanej spoločnosti SAB. Podľa nestora slovenského pivovarníctva Michala Pramuka, dlhoročného výkonného riaditeľa Slovenského združenia výrobcov piva a sladu, je spájanie sa so zahraničnými partnermi nadmieru užitočné, pretože sa tým zachráni nielen sám pivovar, ale najmä desiatky a stovky pracovných miest a nebudeme musieť stáť na pracovných úradoch v pozícii prosebníkov. Pritom vravíme o väčších pivovaroch. Tie menšie, lokálne, väčšinou už teraz nemajú (bez sponzora) šancu. Viac by o tom mohli vravieť vlastníci michalovského pivovaru Starý prameň, ktorý je tiež v konkurze. Ako ďalej v slovenskom pivovarníctve? Opäť sa odvolám na múdrosť M. Pramuka, ktorý tvrdí, že pivovar, aj menší, sa dá zachrániť, avšak nesmú v ňom sklamať ľudia, a to z rôznych hľadísk. V tomto roku vyrobíme 4,48 milióna hektolitrov piva. Je to približne toľko, ako v minulom roku. V roku 2000 by výrobcovia nášho zlatého moku nemali zaostať za týmto množstvom. Treba sa mimoriadne venovať aj výrobe a predaju vlastného sladu, ktorý je dobrým artiklom aj u nás. Čiže, aj pred slovenskými pivovarníkmi existuje cesta záchrany a prosperity, len sa musíme aj my riadiť tým, čo je už dávno vo svete vymyslené a odskúšané a nevyhovárať sa na všetko možné i nemožné. Jozef Kunik
