Pre protimonopolnú politiku je od jej začiatkov príznačná určitá rozhodovacia voľnosť, daná kritériálnou štruktúrou a analyticko-metodologickým zázemím. Ekonomický denník The Wall Street Journal Europe nedávno v redakčnom komentári uviedol, že pri takmer identických pravidlách možno očakávať veľmi rozdielne rozhodnutia podľa toho, kto ich uplatňuje. Diferencie v rozhodovaní môžu byť spôsobené rozdielnosťou názorov na účel protimonopolnej politiky: je ním zvyšovanie ekonomickej efektívnosti, podpora malého a stredného podnikania, zabezpečovanie rovnosti príležitostí alebo eliminácia ekonomickej moci a jej prerastania do moci politickej? Existujú však aj rozhodnutia, ktoré nadobúdajú konkrétnu podobu z oveľa prozaickejších príčin, medzi ktoré patrí bezduchá interpretácia zákona a politická úslužnosť. Takým je aj rozhodnutie predsedu Protimonopolného úradu SR Petra Nižňanského č. 99/FK/P/2/327 z 13. decembra 1999 v kauze Istrochem; ťažko totiž nájsť iné prijateľné vysvetlenie pre tento verdikt. V ňom sa za koncentráciu, podliehajúcu kontrole úradu, považuje vlastnícka zmena, ktorá nezmenila štruktúru relevantného trhu, ktorá nezväčšila trhovú ani ekonomickú silu Istrochemu. Na dôvažok sa ním nadobúdateľovi (Chemickým závodom), ktorému boli medzičasom akcie Istrochemu odňaté, udeľuje jedenapolmiliónová pokuta za neoznámenie koncentrácie. Uvedené rozhodnutie nemá z hľadiska ochrany konkurenčného prostredia žiaden význam; nadobúda ho len v kontexte revízie privatizačných rozhodnutí z predchádzajúceho volebného obdobia. Napokon, nesplnenie si oznamovacej povinnosti oproti Protimonopolnému úradu SR bolo formálnym dôvodom, pre ktorý Fond národného majetku odstúpil od kúpno-predajnej zmluvy s Chemickými závodmi. Privatizácia metódou vopred určeného vlastníka zrejme nemá (okrem zainteresovaných) veľa prívržencov; postihovanie jej aktérov však nepatrí do pracovnej náplne predsedu Protimonopolného úradu SR Petra Nižňanského. Ten by sa mal nanajvýš na zasadnutiach vlády zasadzovať o uplatňovanie súťažných metód privatizácie. Pritom by sa mal viac venovať napĺňaniu programového vyhlásenia vlády, najmä tej časti, v ktorej sa hovorí o novele zákona o hospodárskej súťaži; ňou by sa mal vytvoriť kolektívny orgán zodpovedný za fungovanie úradu, tvorený z nezávislých odborníkov Záverom žiadam predsedu Protimonopolného úradu SR Petra Nižňanského, aby verejne priznal, že inkriminované rozhodnutie učinil sám, a nie na návrh osobitnej komisie, ako to alibisticky uvádza. Ako člen tejto komisie, ktorá jednomyseľne prijala k predmetnej kauze úplne opačné stanovisko, sa od jeho rozhodnutia dištancujem. A ako zakladateľ Protimonopolného úradu SR chcem veriť, že takéto praktiky budú na Slovensku čo najskôr penzionované. Ľubomír Dolgoš
