Lesy potrebujú pomoc

Lesným hospodárom a ochrancom prírody záleží na tom, aby sa tento nepriaznivý vývoj usmernil na dobrú cestu. Rozchádzajú sa však v názore o spôsoboch revitalizácie. Niektorí odborníci pre oblasť životného prostredia a ochrany prírody si myslia, že lesy na hornej hranici horských masívov sa dokážu samoregulovať. Slovom, že sa dokážu s problémom vyrovnať bez pomoci človeka. Iní si myslia, že za súčasný zdravotný stav horských lesov môžu len lesníci. Jedno je však isté, že myšlienky smerujúce k ozdraveniu lesov sa ťažko rodili viac ako desaťročie, pretože ani vtedy, ani dnes nie je k dispozícii dostatok zdrojov. Ozdravenie horských lesov sa okrem toho musí dostať hlbšie do povedomia verejnosti. Možno len súhlasiť s názorom, že ide o celospoločenský záujem, ktorého výsledok je dlhodobý. Stredoslovenské lesy ako štátny podnik prikročili k realizácii ozdravných opatrení horských lesov Nízkych Tatier v roku 1995. Vychádzali pritom zo zásad štátnej lesníckej politiky a zo stratégie a koncepcie rozvoja lesníctva na Slovensku. Odbornú a praktickú činnosť v tomto smere úzko previazali so špecializovanými lesníckymi inštitúciami a pracoviskami. Bez prostriedkov?
Dlhodobým pôsobením negatívnych škodlivých činiteľov dochádza k chradnutiu porastov v 7. lesnom vegetačnom stupni, v ktorom je hlavnou drevinou smrek. Odborníci určili priority na základe stupňa chradnutia jednotlivých lokalít. Ako prvú vybrali v roku 1995 záujmovú oblasť v Odštepnom lesnom závode Slovenská Ľupča v Lesnej správe Brusno s miestnym názvom Orlová – Kabanec. Išlo o dvadsať vybratých lesných porastov s celkovou výmerou 150,3 hektárov, v nadmorskej výške 1300 – 1500 metrov, s vyskytujúcou sa kalamitou a prevahou silného napadnutia podkôrnymi a drevokaznými škodcami. Ojedinelé stromy boli dokonca staré od 300 do 500 rokov. V roku 1996 sa začali práce aj na pripravovanej lokalite Studienec a na úpätí protiľahlého hrebeňa. V roku 1997 rozšírili ozdravné práce o nové lokality v Nízkych Tatrách, presnejšie v lesnom závode Beňuš. Uvedené lesy poznamenali emisie s výskytom odumretých a odumierajúcich stromov. Naliehavosť riešenia ďalších ohrozených lokalít v rokoch 1998 – 2000 si vyžiada zadanie nových projektov. Vytypovali lokality v lesných závodoch Slovenská Ľupča, Beňuš a Čierny Balog. Aj keď v súčasnosti pretrváva názorová nejednotnosť odborníkov k tejto problematike, čoraz viac sa hovorí o potrebe ozdravných opatrení. Iniciatíva prichádza najmä zo strany lesníkov, pričom ochrana prírody a štátna správa životného prostredia na ich návrhy reaguje len pomalým tempom. Dnes viac ako inokedy si uvedomujú potrebu spojenia síl a vedomostí na akútnu rekonštrukciu horských lesov. Medzi najvypuklejšie problémy ovplyvňujúce plynulosť krokov patrí otázka financovania. Platí, že ak spoločnosť neráta s prostriedkami, ktoré na to treba vynaložiť, náročnejšie i jednoduché projekty nemôžu byť realizované. Tiež ak sa majú rešpektovať skutočné agrotechnické termíny, nie je vhodné, aby dotačné prostriedky prichádzali neskoro. Skúsenosti z predchádzajúcich rokov totiž ukazujú, že ešte v treťom štvrťroku nebolo jasné, aké množstvo pridelených prostriedkov bolo na ozdravné opatrenia pridelené. V prípade, že sa na rekonštrukciu horských lesov predsa len podarí zo štátnych fondov niečo vyčleniť, postihnuté lokality treba najskôr sprístupniť. V Slovenskej Ľupči v dôsledku silného premnoženia škodcami boli v roku 1996 nútení v lokalitách Kabanec a Studienec použiť dokonca helikoptéru. Pomocou nej vyviezli z postihnutého územia celé stromy a zabránili tak poškodeniu zdravých. Úvahy o nasadení vrtuľníka v neprístupných terénoch nie sú reálne z finančného hľadiska, pretože táto technológia je finančne nákladná a jednorazová. Riešením sú ľahké lanové systémy, ktorými sa dá zvládnuť asanácia odumierajúcich stromov na celej ozdravovanej ploche. Treba konať
Doterajšie výsledky rekonštrukcie horských lesov naznačili, že pričinením človeka možno tento proces podstatne zrýchliť, kým samoreguláciou by trval celé stáročia. Je zaujímavé, že silne poškodenou drevinou sa v súčasnosti javí smrek, kým v nedávnej minulosti to bola najmä jedľa. Aj keď ani v súvislosti s ňou nemožno povedať, že je už všetko vyhraté, sama príroda sa však postarala o to, že jedle sa začali regenerovať, čo možno nazvať aj procesom sebazáchovy. Klimatické zmeny, ktorých svedkami sme v posledných desaťročiach, prekvapujú posúvaním hranice listnatých drevín do vyšších polôh. Tie často nahrádzajú ihličnaté dreviny na kalamitou poškodených plochách a podobne sa darí aj drevokazným škodcom, ktorým mierne zimy prospievajú. Neprispôsobivým je vari len človek. Napríklad na trhu s drevom je stále najväčší dopyt po ihličnatej guľatine, alebo skúsme odhadnúť, koľko vianočných stromčekov pochádza z výchovných prerezávok porastov. Sme dlžní prírode a lesu oveľa viac, ako si to dokážeme pripustiť a konať v tomto smere treba neodkladne, pretože ručičky hodín ukazujú päť minút pred dvanástou.
Peter Farárik