|
|
||||||||||||||||
| Piatok 3.Decembra 1999 | |||||||||||||||||
|
 |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Ústup politickej ikony zo scényNekresťanský rozmer korupcie CDU na pleciach Kohla Korupcia je jednou troch vážnych napomenutí Európskej únie, ktorej sa nám teraz dostalo. Máme si brať príklad z uctievania právneho poriadku vo vyspelých demokraciách. Napomenutie berieme, poučenie v kauze korupcie, ako aj importovanej narkománie, aids, organizovaného zločinu a politických podvodov treba však odmietnuť. Ako najnovšie dokumentuje aj nekresťanský rozsah korupčnej aféry v NSR okolo financií Kresťanskodemokratickej únie, pri všetkom úsilí našich politických korupčníkov zostávame v tejto profesii len malým pivom. Keď sa pred týždňom vracal niekdajší nemecký kancelár Helmut Kohl z Zürichu, kde sa v reprezentačnej budove Credit Suisse na Paradeplatz 8 zúčastnil na údajnej porade ako finančný expert, od jari spojený s bankou poradenskou zmluvou, pri prekročení nemeckej hranice dostal telefonát terajšieho šéfa CDU Wolfganga Schäubleho: Štvorročné vyšetrovanie dlhoročných finančných machinácií bývalého pokladníka CDU Leislera Kiepa sa po vyhlásení niekdajšieho generálneho tajomníka CDU Heinera Geisslera, že čierne kontá strany jestvovali a disponoval s nimi sám Helmut Kohl, nadobudlo nový rozmer. Aféra Kiep sa stala aférou Kohl. Centrálu CDU zachvátila panika. Schäuble do telefónu povedal: Takto to už ďalej nejde. Nedá sa to už kryť. Kohl sa musí postaviť čelom k vlastnej zodpovednosti, lebo obetný baran, Kiep, už nestačí. V utorok sa patriarcha CDU teda priznal, že o tajných kontách vedel a využíval ich na financovanie strany. Odmietol, že by sa bol osobne obohacoval. O to však v politickej korupčnej afére, najväčšej v povojnovej NSR, nejde. Škandál má širšiu dimenziu porušovanie ústavy a zákonov, rozsiahla partajná korupcia, utajené či falošne registrované obrovské dary pre CDU, miliónové daňové úniky, podiel na rozkrádaní privatizovaného majetku vo východnej NSR. Pod tlakom argumentov silno bledne ikona kancelára zjednotenia a pokračovateľa tvorcov demokratického Nemecka. A tzv. systému Kohl v hlavnej politickej strane povojnovej NSR. Z iniciatívy Zelených sa kauzou bude zaoberať vyšetrovací výbor Bundestagu a Geissler s Kohlom tam budú častými hosťami. Bimbes Helmut Kohl vládol CDU ako monarcha, málokto si dovolil beztrestne realizovať niečo iné ako jeho vôľu. Pod palcom držal aj financie. Peniazom hovoril bimbes, niečo ako naše slangové bubáky. Geissler v interview vyhlásil, že sa Kohl zaujímal aj o oveľa menšie sumy ako milión mariek. Na čierne peniaze mal šéf CDU svojho človeka, oddaného priateľa Horsta Weyraucha, hospodárskeho audítora a daňového odborníka. Tento malý podnikateľ, ktorého zväz nemeckých audítorov takmer nepozná, mal za úlohu zhromažďovať na tajných kontách bolo ich doteraz pozisťovaných asi tucet a potom zasa bez účtových podkladov, a teda bez zdanenia rozdeľovať medzi funkcionárov a krajinské organizácie kresťanských demokratov. Podľa nemeckej tlače odmeňoval tak Helmut Kohl lojálnych funkcionárov CDU. Weyrauch často fungoval ako špeditér finančnej hotovosti, ktorú prenášal v kufríku. Jeden z roztomilých špeditérskych aktov sa odohral na Bodamskom jazere vo švajčiarskom St. Margrethen. Po veľmi spornej dodávke nemeckých prieskumných obrnených vozidiel pre Saudskú Arábiu v roku 1991 putovali úplatky z Nemecka (Thyssen) do Nemecka ako zvyčajne j cez Švajčiarsko. Finančný poradca Weyrauch CDU sa dostavil v auguste 1991 do St. Margrethen s pokladníkom CDU Kiepom a v jeho prítomnosti prevzal od sprostredkovateľa vojenskej dodávky Karlheinza Schreibera, žijúceho v Kanade, sympatický kufrík s úplatkom od Thyssena. Kufrík otvoril vraj až doma. Obsahoval bankovky v hodnote milión mariek. Weyrauch ich zaparkoval ako v iných prípadoch na tajnom účte. Líšky pre púšť Milión mariek úplatku bolo však v kauze 36 Fuchs Panzer len skromná odmena pre Kiepa a komplicov, ktorí využili blízky vzťah ku kancelárovi Kohlovi, aby presadili nelegálny obchod s panciermi. Kiep ako pokladník CDU peniaze sám neprevzal, nechal to na podnikateľovi Weyrauchovi. Dnes sa bráni, že to neboli peniaze preňho nemal z nich vraj ani fenig. Čo teda nie je pravda. Kde ten miliónik skončil? Kiep ho v októbri 1992, keď sa úrokmi rozrástol na 1,1 milióna mariek, rozdelil medzi seba, Weyraucha a svojho blízkeho spolupracovníka Uwe Lüthjeho. Podľa žaloby na Kiepa bol kufrík len jedným zo 41 štedrých darov pre ľudí z CDU a stranu samu, ktoré Kiep získal. Za prieskumné panciere proti zbraniam ABC vyinkasovala firma Thyssen 446,4 milióna mariek a podľa jej záznamov vyplatila ako provízie a nevyhnutné výdavky (úplatky) 219,7 milióna mariek. Obchodník Schreiber z toho zhrabol 24,4 milióna. Podľa nemeckej prokuratúry bol Schreiber zodpovedný za rozdelenie pozorností. Vtedajší štátny tajomník na ministerstve obrany NSR Ludwig-Holger Pfahls dostal 3,8 milióna mariek, lebo sa energicky zasadil za uvoľnenie pancierov z parku bundeswehru pre Saudov. Bez odmeny nezostal ani syn niekdajšieho bavorského politika Franza Josefa Straussa Max Josef z CSU a bývalý pokladník CSU Erich Riedl za ich zásluhy pri obchode s prieskumnými panciermi. Vyše 12 miliónov z provízie sa malo vrátiť dvom najvyšším predstaviteľom firmy Thyssen. Kde však zagarážovali zvyšné desiatky miliónov mariek? Prípad pancierov je dramatickou historkou. Objednávku nakontaktoval Schreiber, ktorý bol už svojho času obchodným kumpánom Franza Josefa Straussa. Problémom sa ukázalo, že v čase vojny v Zálive bol zakázaný vývoz všetkých zbraní do výbušnej oblasti. Preto sa proti transakcii vlastne postavil šéf nemeckej diplomacie Genscher, ministerstvo hospodárstva, z iných dôvodov aj nemecká generalita. Vec sa preto pretláčala cez kanály CDU, najmä kancelára Kohla. Energicky pri tom asistovali práve Pfahls a Kiep. Po dvoch mesiacoch nátlaku uvoľnila Spolková bezpečnostná rada 27. februára 1991 transakciu. Objavil sa ďalší problém. Thyssen nemal požadovaných 36 pancierových vozidiel. Obrátil sa preto 12. marca na Pfahlsa, aby ich požičal z arzenálu bundeswehru. V čase vojny v Zálive však dala nemecká armáda 79 týchto strojov k dispozícii spojencom a zostalo jej len 58 kusov. Pfahls však presadil, že sa dostal ich požadovaný počet cez Thyssena do Saudskej Arábie. Preto aj inkasoval od firmy vysoký úplatok 3,8 milióna mariek. Dnes tohto niekdajšieho štátneho tajomníka ministerstva obrany a podareného prezidenta Úradu na ochranu ústavy hľadá Spolkový kriminálny úrad. Márne. Ako sprostý zločinec zmizol v júni t. r. niekde v Hongkongu, konštatuje magazín Der Spiegel. Aféra Leuna Stopy pancierového škandálu priviedli augsburskú prokuratúru do Švajčiarska, ktoré Nemci požiadali v auguste o právnu pomoc pri vyšetrovaní nelegálnych finančných tokov, čiernych kont. A tam narazili na inú chutnú aférenku, ktorej sa medzičasom venujú francúzski a švajčiarski vyšetrovatelia, tzv. aféru Leuna. So silnou politickou podporou vzniklo v roku 1992 konzorcium pod vedením francúzskej spoločnosti Elf Aquitaine, ktoré sa zaviazalo postaviť pri známom východonemeckom kombináte Leuna novú rafinériu za 4,8 mld. mariek. Pred dvoma rokmi odhalila francúzska justícia pochybné platby 100 miliónov mariek, ktoré sa preliali cez Švajčiarsko do vrecák bývalých manažérov firmy Elf, poradcov a francúzskych politikov. Milióny však mali pristáť aj v pokladniciach CDU Peňazovod sa spustil v decembri 1992, keď podpísali privatizačnú zmluvu na Leuna Werke a zlomili posledný odpor proti porušeniu zákona o karteli pri výstavbe čerpacích staníc pri autostrádach vo východnom Nemecku. Vtedy poukázala spoločnosť Elf 256 miliónov frankov do Lichtenštajnska. Pri asistencii finančného šíbra Dietera Holzera, priateľa už spomenutého pokladníka CDU Kiepa i Holgera Pfahlsa, sa začala suma deliť na rôzne kontá, tie cestovali z Vadúzu do Londýna, odtiaľ do Luxemburgu a späť do Vadúzu, ďalej sa členili, niektoré z nich pristáli na konte istej základiny International Finanzanstalt. Mnohé z týchto údajných provízií zrejme skončili na spomenutých čiernych kontách. Vyšetrovanie je blokované tým, že každý dokument o privatizácii Leuna bol za Kohlovej vlády označený pečiatkou úradne tajné. Aféra s videokazetami Svojský prístup osvedčila CDU aj proti zákonu, podľa ktorého politická strana musí zverejniť meno každého darcu, ktorý jej dá ročne vyše 20-tisíc mariek. Menšie ryby sa uvádzajú pre potreby parlamentu anonymne v súhrnnej sume. Známa firma Quelle poslala CDU napr. 100-tisíc mariek, rozdelila ich na päť darov od piatich svojich dcérskych spoločností. Ústredie CDU ich však registrovalo ako jednu sumu, čo malo pre firmu výhodu pri erárnych objednávkach. Nielen pre firmu. Dary pre CDU naháňali viacerí profesionáli, napr. mníchovský biznisman Hannes Müller, a tí za sumu nad stotisíc mariek dostávali až 45-percentnú províziu. Často prinášali do centrály CDU čierne peniaze; spomenutý Müller raz 50-tisíc mariek, ktoré mu vraj dal neznámy darca v istom autostrádnom moteli. Takým peniazom nehrozilo zdanenie. Mohli sa tak aj prať špinavé peniaze. Keď sa raz Müller zmienil, že prehovorí, rozviazala s ním CDU spoluprácu. Dovtedy (máj 1995) už na províziách CDU zarobil 2,3 milióna mariek. O protizákonných praktikách finančnej politiky Kohlovej strany svedčí aj komická historka s videokazetami. Vlani v marci odovzdali dvaja funkcionári z centrály CDU v kolínskom hoteli Dom neznámemu mužovi 20-tisíc mariek výmenou za dve videokazety s údajnými nahrávkami kompromitujúcich praktík pri získavaní superdarov do straníckej pokladnice. Neskoršie sa však ukázalo, že na kazetách sú len filmové hry a jeden zápas v boxe. Až potom išli ľudia z CDU s kazetami na políciu. Prípad sa však radšej zahral do autu. Po známej Flickovej afére z osemdesiatych rokov, keď tento koncern podplácal politikov a vysokých úradníkov ako na bežiacom páse aby zakryli jeho daňové úniky je terajšia aféra s financiami CDU najväčším škandálom v dejinách Bundesrepubliky a deštruuje výrazne imidž kresťanských demokratov. Aféra má razanciu a parlamentné vyšetrovanie jej zrejme dodá novú miazgu. Jaroslav Brabec |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
