|
|
||||||||||||||||
| Piatok 3.Decembra 1999 | |||||||||||||||||
|
 |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Stále iba čakáme...Divadlo, diváci a peniaze Jeho vplyv ťažko možno merať výškou čistého zisku alebo ročného obratu. Medzi osobnosťami a firmami nominovanými na výročnú cenu Občianskeho združenia NEF - Hospodársky klub Zlatý biatec 1999 zaujíma populárny herec a riaditeľ Štúdia S v Bratislave Milan Lasica osobitné miesto. V období, ktoré nepraje kultúre a kultúrnosti, sa mu totiž darí úspešne manažovať túto známu scénu. Otázkou na dnešné postavenie manažéra v slovenskej kultúre sme začali náš rozhovor. - Budem hovoriť o manažérovi v divadle, lebo v tom sa lepšie vyznám. Slovenské divadelníctvo zatiaľ ešte neprešlo transformačným procesom. Stále žije v predstave, že by sa štát mal v plnej miere postarať o existujúce divadelné inštitúcie. Ale niektoré existujú len preto, že kedysi boli založené. V tom je sila inštitúcie v našom prostredí - keď raz bola založená, musí to byť navždy. A teda sa treba usilovať o to, aby - zjednodušene povedané - bolo na platy. Ale ja si myslím, že princíp, pokiaľ ide o divadlo, by mal byť iný. Inštitúcie vôbec by mali existovať pokiaľ majú zmysel, kým niečo prinášajú. Niekedy sa stane, že už sa všetko povedalo, a treba to skúsiť trošku inak, na inej báze, iným spôsobom, s inými ľuďmi a s inou myšlienkou. Práve to by mal umožniť transformačný proces. Zatiaľ je tu stále známa štruktúra divadiel, ktoré musíme uživiť, ale nemáme peniaze na to, aby vznikali nové. A tak slovenské divadelníctvo stráca dynamiku. Lebo dynamika je v tom, že vznikajú nové veci, nové zoskupenia, nové projekty. A keď splnia svoj cieľ, zanikajú. Lenže takýto spôsob otvoreného fungovania ešte nie je podchytený - ani legislatívne, ani pocitovo - a divadelníci žijú stále v pocite ohrozenia, že by ich divadlo mohlo prestať existovať a oni prídu o svoj pravidelný mesačný plat 6500 korún. Ale Štúdio S existuje už viac rokov a zdá sa, že stále má zmysel, stále je plné. - Štúdio S je trošku iný prípad. Keď asi pred 16 rokmi začalo fungovať, tak sa rozhodlo - čiastočne aj mojou zásluhou - že nezaloží divadelný súbor. Radil som vtedajšiemu riaditeľovi, aby sa usiloval vytvoriť taký typ divadla, že bude angažovať buď hotové predstavenia, alebo ľudí, že je to dynamickejšie a živšie. Štúdio S už v 80-tych rokoch čiastočne fungovalo na takomto, agentážnom princípe. Je tu divadelná budova, kde sa manažment stará o to, aby sa zaplnila programom. Je to bežné napríklad v Amerike. Dá sa to uplatniť aj na typ národného divadla? - Asi ťažko. Zvykli sme si, že národné divadlo je repertoárové divadlo a zároveň akási základná kultúrna hodnota. Národné divadlo má právom štátnu dotáciu, lebo je to štátne divadlo a reprezentuje národnú kultúru. Ale zabúda sa na to, že v 30-tych rokoch toto národné divadlo s operou, operetou, baletom, činohrou, dokonca s dvoma, slovenskou a českou, spĺňalo tieto kritériá na súkromnej báze. Pretože ho manažoval súkromný podnikateľ, volal sa Antonín Drašar a fungovalo to. Na to si nikto nechce spomenúť, hoci údajne už desať rokov žijeme v trhovom systéme. Národné divadlo by i dnes mohlo existovať na súkromnej báze, povedzme ako akciová spoločnosť. Aj keď sa kultúra prispôsobuje a musí fungovať v trhovom prostredí, je tu predsa len rozdiel. V oblasti výroby alebo služieb sa podnikateľovi v istom časovom horizonte začnú vložené peniaze vracať a prinášať mu zisk. V kultúre sa to však nemôže stať. - Máte pravdu. Tento trh je veľmi malý. Nedá sa predpokladať, že by divadelné podnikanie mohlo byť ziskové. Ale takisto sa nedá predpokladať, že by slovenský film mohol byť ziskový. Ak dnes film stojí 15 - 20 mil. Sk, podľa ceny lístka si možno vypočítať, koľko ľudí by muselo na ten film prísť, aby sa pokryli len náklady. Pritom film môže presahovať hranice, čo sa zatiaľ síce slovenskému filmu veľmi nedarí, ale tá šanca tu vždy je. No v divadle sa nielenže nedá predpokladať zisk, tam sa ťažko dá predpokladať návratnosť. Dnes je každá inscenácia drahšia ako bola pred piatimi rokmi. Materiál, šitie kostýmov atď. Ale ceny vstupeniek sa nezvyšujú úmerne tomu, lebo sa bojíme, že ľudia by prestali chodiť do divadla. Pretože v hodnotovom rebríčku divadlo nie je na prvom mieste. Najmä, keď sa zvyšujú ceny benzínu, elektriny, nájomného, atď. Myslím si, že slovenský občan bude ochotný časom zaplatiť aj 40 Sk za liter benzínu, ale potom bude veľmi rozmýšľať, či vôbec pôjde do divadla. A keby lístok do divadla mal stáť 700 Sk, čo by ešte stále nebolo na úrovni Rakúska, nebol by ochotný zaplatiť tú cenu. Takže vstupenka musí byť nejakým spôsobom dotovaná. Problém je, kto ju má dotovať. Štát nemá peniaze, kde ich teda zohnať? Vo fungujúcej ekonomike, ktorá vykazuje zisky, by mohla nastať situácia, že veľké firmy budú považovať podporu divadla za prestížnu otázku. Často to robia už aj teraz. Predpokladáte teda, že ďalší osud divadla a jeho návštevníkov bude závisieť hlavne od mecenášov a sponzorov? - Problém je v tom, že za desať rokov sa ani len pred dvere parlamentu nedostali základné návrhy, ktoré by mohli riešiť túto situáciu. Napríklad zákon o sponzorstve a úľavách. Tí, ktorí nás chcú podporovať, sa volajú reklamní partneri, je to tak pre nich výhodnejšie. Pretože, keby dali sponzorský dar, ja ako súkromný podnikateľ v oblasti divadla z neho musím zaplatiť 23-percentnú DPH a sponzor musí zaplatiť daň z daru. Je to absolútne nezmyselné a za desať rokov sa s tým neurobilo vôbec nič. Neurobilo sa preto, že buď nie je politická vôľa - to je tá najlepšia výhovorka, ktorú dnes môžete použiť - alebo to jednoducho nechcú urobiť tí, ktorí o tom rozhodujú, teda parlament. Všetky vaše predstavenia pred desiatimi či pätnástimi rokmi boli doslova kultové, lebo ľudia v nich hľadali aj medzi riadkami odpoveď na mnohé spoločenské a politické otázky. Nepripadá vám absurdné, že dnes pri tých istých sekvenciách reagujú rovnako ako pred 10 - 15 rokmi? Nemáte pocit akéhosi déja-vu? - V minulom režime si často ľudia vysvetľovali veci tak, ako chceli, lebo potrebovali nejaké povzbudenie alebo pocit vzdoru, ktorý neboli sami schopní alebo ochotní prejaviť, alebo sa báli. V prítmí hľadiska, v čiastočnej anonymite mohli podporovať isté veci, ktoré sa diali na javisku a vykladať si ich, ako sa im zachcelo. Keď ste povedali dobrý večer, ľudia sa smiať a tlieskať, pretože mali pocit, že sa to týka niečoho aktuálneho. Nehovorím, že sme tomu z javiska nenapomáhali, ale na druhej strane nás aj mrzelo, že hráme Shakespeara a zrazu sa z toho stane politická záležitosť. Dnes by už ľudia mohli vnímať to, čo sa deje na javisku len tak, ako to je myslené a ako im je to predostreté a nehľadať za tým nejaké pozadie. Ktorá stolička je vám bližšia - manažérska alebo herecká? - Tá manažérska mi nie je blízka. Som síce syn bankového úradníka, ktorý ešte za starých čias bol manažérom v Tatrabanke, ale nezdedil som po ňom tie vzácne schopnosti, a mrzí ma to. Z donútenia som to musel začať robiť, lebo som nechcel zostať v situácii, v akej je väčšina slovenských divadelníkov - že sú stále nespokojní a stále čakajú, že niekto zhora, teda ministerstvo, to napraví. Keď bol ministrom kultúry Hudec, boli nespokojní tí, ktorým neprideľoval peniaze. Nemožno povedať, že by Hudec neprideľoval peniaze nikomu. Prideľoval, ale svojim. A tí, ktorí neboli jeho, boli nespokojní a búrili sa, dokonca vytvorili inštitúciu s názvom Zachráňme kultúru. Ale obávam sa, že jediná koncepcia tej inštitúcie bola, že Hudec je zlý minister a potrebovali by sme dobrého - rovná sa takého, ktorý dáva nám a nie tým iným. Čiže, stále je to len o prerozdeľovaní štátnych peňazí. A je jasné, že nikdy nikto nebude spokojný, pretože nikdy nikto nebude mať pocit, že sa peniaze rozdelili spravodlivo. Konkrétne, Nadácia Pro Slovakia. Veľmi dobrá myšlienka, ktorá zastala na polceste. Táto inštitúcia má fungovať nezávisle od ministerstva, nezávisle od čohokoľvek, len vtedy by mala ten pravý zmysel. Som teraz vo výbore tejto nadácie. A je to smutné, keď vidíte, že slovenská kultúra má požiadavky na budúci rok vo výške dve miliardy a môže sa rozdeliť 70 miliónov. A ešte sa to usilujú rozdeľovať spravodlivo. To je to najhoršie. Keby tých 70 miliónov dali pamiatkarom na ochranu drevených kostolíkov, ktoré sa o chvíľu rozsypú, možno by to trošku pomohlo. Ale keď sa 70 miliónov má spravodlivo rozdeliť medzi dvesto žiadateľov, každý dostane málo, takže každý sa bude cítiť ukrivdený. Práve preto si myslím, že je veľmi dôležité vytvoriť systém viaczdrojového financovania. Spoliehať sa na štát, to jednoducho nemá cenu, pretože štát nemá viac peňazí. A tiež nie všetci si myslia, že práve divadlo alebo kultúra potrebujú najviac. Je tu predsa zdravotníctvo, to je otázka ľudských životov, zatiaľ čo kultúra je otázka zábavy... Z toho nám vychádza dosť smutné konštatovanie do budúcnosti. Asi nám vyrastie generácia nevzdelaná, chorá a chudobná duchom... - To je zjednodušené. Je to asi aj vec výchovy. Kultúrnosť prostredia, v akom vyrastáte, a k čomu vás vedú rodičia. Nie je to len otázka toho, či je dosť peňazí. Veta, že nie sú peniaze, dnes často slúži ako výhovorka, ako alibizmus. Také zlé to nie je. Peniaze sú. Vo všetkých oblastiach, ale - vyhadzujú sa von oknom. Alebo idú nesprávnym smerom, alebo - a to je to najdôležitejšie - miznú pri vstupoch. Názorným príkladom je verejnoprávna televízia. Má tritisíc zamestnancov, zatiaľ čo vedľa funguje televízia so 400 zamestnancami a robí ten istý objem vysielania. Ani to ňou nepohne. Má 28-poschodovú budovu, z ktorej potrebuje len jedno poschodie, to, kde sú štúdiá, ale práve tam je prázdno. A keď nastúpi do tejto televízie nové vedenie, príde s novou koncepciou, ktorá je v tom, že sa musí dať do kancelárií nový nábytok a nové koberce. Riaditeľ inštitúcie poverí nákupom svojho zamestnanca, aby tie koberce zohnal. A on ide za svojím priateľom, alebo do svojej vlastnej firmy, kde kúpi bežný meter koberca za 120 korún, hoci by ho mohol kúpiť aj za 70. A tých 50 korún si rozdelia. Takto sa to deje bežne. Slovenská televízia sa za rok od Kubišovho pádu zmenila len v tom, že reprízuje iné inscenácie. Keď som tam včera prišiel, dozvedel som sa, že prepustili ďalších ľudí z výrobnej sféry, počet úradníkov sa zvýšil. Že nie sú peniaze?! Nech prenajmú tých 27 poschodí a nech prepustia ešte 2000 ľudí. Ja im to môžem takto radiť, ale nikto sa o to za desať rokov nepokúsil. To by musel asi tú televíziu v piatok zrušiť a v pondelok znova založiť. Nevieme dobre hospodáriť v týchto oblastiach. No ja stále dúfam, že sú firmy, ktoré vedia dobre hospodáriť a že sú súkromní podnikatelia, ktorí fungujú. A to aj napriek tomu, že tento štát považuje súkromných podnikateľov, najmä stredných a malých, za nepriateľov štátu. Pretože inak by im dal veľké daňové úľavy, nízku úrokovú sadzbu, aby sa mohli nadýchnuť, rozbehnúť, a potom, keby to už fungovalo, by ich mohol zdaniť. Niektoré divadelné predstavenia a filmy sprevádza dnes nesmierne nátlaková agresívna reklama, takže samo filmové alebo divadelné predstavenie môže byť napokon sklamaním. Čo by malo byť dovolené v kultúrnej reklame a čo nie? - Dovolené je pravdepodobne všetko. Lebo, keď chcete robiť veľké divadelné projekty, bez reklamy to jednoducho nejde. Napríklad muzikálové projekty, ktoré sú veľmi nákladné, musia vynaložiť do reklamnej alebo mediálnej kampane veľké peniaze v nádeji, že získajú publikum. Aby mohli urobiť toľko repríz, vypredaných na niekoľko mesiacov dopredu, aby sa im náklady mohli vrátiť. Tam sa často dáva do reklamy viac peňazí ako do výroby. To je paradoxné, niekedy je to človeku v malom divadle ľúto a povie si: Keby som mohol mať len 10 percent toho, čo dali do tej reklamy, tak z toho žijem celý rok! Pri divadlách ako naše sa skôr zameriavame na to, že v takom meste, ako je Bratislava, by mala existovať skupina divadelných divákov. Ktorí chodia do divadla, pretože ho majú radi. Paradoxné je, že keď som začínal v roku 1960, bolo tu asi 20-tisíc divadelných fajnšmekrov. A aj keď má dnes Bratislava asi dvaapolkrát toľko obyvateľov, obávam sa, že tých fajnšmekrov je dokonca menej. Prečo, o tom by sme iste mohli dlho debatovať, ale toto je výsledok. Dnes má každý televízor. A všetci, či chcú alebo nie, sú tým ovplyvňovaní. Ľudia už nechcú chodiť do divadla na dlhšie predstavenia. Pretože v televízii to trvá maximálne 80 minút a je koniec. Sedieť v divadle tri a pol hodiny ako kedysi, to vám už povedia: Musíme chytiť spoj a o jedenástej už nič nejde, taxík veľa stojí, stačí, že vstupenka je drahá atď. A čo je najhoršie, dnes chodia ľudia do divadla, nechcem generalizovať, ale väčšinou nie pre divadlo, aby mali divadelný zážitok, aby videli novú hru, novú inscenáciu. Chodia do divadla pozrieť sa na tváre, ktoré poznajú z televízie. V Štúdiu S je málokedy poloprázdne hľadisko. Robí to vaše umné manažovanie aj čo sa týka výberu tém a predstavení, alebo je v tom ešte stále to niekdajšie, že chodíme na Lasicu a Satinského? - Samozrejme, Štúdio S má nejaký imidž, ktorý sa tu vybudoval za tých 15 či 16 rokov existencie tohto priestoru a my sme súčasťou tohto imidžu. Ale tu sa robia aj veci, kde my nehráme, sú to kvalitné veci a je o ne divácky záujem, aj keď niekedy možno nie taký spontánny ako na naše predstavenia. Tu ide aj o to, že takáto povesť - oveľa krajšie slovo ako imidž - sa buduje veľmi dlho, roky a niekedy možno aj desaťročia. No dá sa to stratiť rýchlo, to je pravda. Ako sa vám žije s pocitom, že aj teraz ste istým pojmom a pre mnohých novodobých zbohatlíkov patrí k dobrému imidžu, aby sa aspoň raz za pol roka išli pozrieť na Lasicu? - S tým som celkom spokojný, proti tomu rozhodne neprotestujem. Srdečne vítam aj častejšie návštevy takýchto ľudí, ktorí sem chodia z prestížnych dôvodov, predtým sa tomu hovorilo zo snobizmu. Snobizmus je integrálna súčasť fungovania divadla, a najmä takých malých divadiel ako toto naše. Vždy sa do divadla chodilo preto, lebo sa vravelo, že to treba vidieť. To nie je nič, za čo by sme sa mali hanbiť, alebo to dokonca odmietať. Pre Boha, len nech chodia! Samozrejme, to spontánne publikum, také ako sme mávali, keď sme začínali, také to študentské, to už je dnes vzácnejšia vec. Ale stále veľká časť vášho publika sú práve mladí ľudia. - Vidím často, že niekedy celé hľadisko je plné mladých ľudí a ich reakcie svedčia o tom, že im to niečo hovorí. A to ma veľmi teší. Jiří Menzl už dávnejšie povedal, že minulé obdobie síce ukrátilo človeka o mnoho výborných vecí, ktoré išli do trezoru a nemal ich divák možnosť vidieť, ale že - zaplať Pán Boh - bol aj ušetrený od mnohých veľmi konzumných alebo veľmi povrchných diel, pričom mal na mysli hlavne americkú filmovú produkciu. Súhlasíte s ním? - Do istej miery. Trošku je to také moralizovanie a mentorovanie, ktoré je teraz dosť módne. Nemyslím si, že americké akčné filmy B kategórie môžu zničiť kultúrny národ, ak je naozaj kultúrny. Tak isto si nemyslím, že McDonald môže vylúčiť z nášho stravovania kapustovú polievku. Na druhej strane, v McDonalde je čisto. Pokiaľ ide o americké filmy, trošku podliehame klamu, pretože tie B a C kategórie sú lacné, preto sa sem najrýchlejšie dostanú. Ale v americkej produkcii je veľa kvalitných filmov, vôbec nie akčných a veľký dôraz sa kladie na rodinné filmy a rodinné seriály. Myslím si, že je veľmi užitočné sa na to dívať. A tam sa dá dosť poučiť od Američanov, nemusíme ich len kritizovať. Máte ešte nejaký taký svoj sen? - Mám taký sen, aby som nič nemusel robiť a žil by som z úrokov. Stále by som hral golf. Stačilo by mať obrovskú sumu. Aj keď teraz lietajú vo vzduchu také cifry, ktoré si človek ani konkrétne nevie predstaviť, čo to znamená, lebo sa už nehovorí o státisícoch, miliónoch, ale o miliardách, a to už je nad moje myslenie. To je taký sen, s ktorým človek môže zábavne koketovať, ale k tomu nedôjde. Inak by som rád ešte so Satinským nakrútil nejaký film, ktorý by sme sami vymysleli, napísali a že by sme si v ňom zahrali, o ktorom by sme mohli povedať, že to je náš film. Nakoľko sa líšia vaše predstavy spred desiatich rokov od dnešnej reality? - Pred desiatimi rokmi som podľahol istej naivite, pretože dovtedy som sa ani nenádejal, že by som sa mohol dožiť konca komunizmu ako systému. Ja som z takej rodiny, ktorá bola reakcionárska, tak sa to vtedy hovorilo, takže my sme od roku 1948 stále čakali. Niekedy sme už hádam aj zabudli, na čo vlastne čakáme. Takže som bol nadšený, že to prišlo, ako keby to z neba spadlo. A to je jeden z problémov: Keďže sme si to nijako nevybojovali, nevieme s tou slobodou zaobchádzať. Takže - to hovorím ako bonmot - pred desiatimi rokmi som si myslel, že o desať rokov budeme tam, kde Rakúsko, a teraz si to myslím tiež. Lebo som optimista. Ako vidíte osud slovenskej kultúry, a teda aj osud Štúdia S? - S ťažkosťami, ktoré tu existujú. Nedá sa spoliehať na politickú vôľu. Myslím si, že len tí ľudia, ktorí to divadlo robia, sami budú musieť iniciovať zlepšenie. Ale akoby sme sa k tej iniciatíve zdola ešte nedostali, stále máme tendenciu k centrálnemu riadeniu všetkého. Keby sa veci dostali na lepšiu bázu, celkom sľubne by to mohlo fungovať aj v kultúre. Samozrejme, v inej podobe ako predtým. Lebo už nikdy sa nevráti to, že spisovatelia budú písať knihy, ktoré budú vychádzať bez ohľadu na to, či ich niekto chce čítať. My divadelníci sme na tom boli v tomto zmysle lepšie, pretože aj v minulosti, keď nikto nechodil do divadla, to predstavenie sa jednoducho prestalo hrať. Takže predsa len to bude viac závisieť od záujmu obecenstva. Ide však o to, aby obecenstvo malo položku na kultúru na poprednejšom mieste než doteraz. To súvisí nielen s ekonomikou, ale aj s kultúrnosťou spoločnosti vôbec. Na kultivovaní spoločnosti treba pracovať stále, je to postupný, pomalý proces. A na to, aby tento proces mohol fungovať, musia existovať divadlá, výtvarníci, hudba a všetko. Máte svoju trinástu komnatu, kam nikoho nepustíte? - To by mal mať každý. To svoje tajomstvo, nejaký priestor, kde chce byť len sám a nepotrebuje, aby sa tam niekto iný pohyboval. Viem, že je ohromné, keď sú ľudia otvorení, zhovorčiví a komunikatívni, ale zase by nebolo dobré sa celkom otvoriť a úplne sa rozdať. Veď odrazu by človek mohol zistiť, že vlastne už neexistuje. Eleonóra Bujačková Zuzana Krútka |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
