|
|
||||||||||||||||
| Streda 8.Decembra 1999 | |||||||||||||||||
Reforma nerovná sa rast cienKde sú finančné možnosti a trpezlivosť občanov? Keby mala vláda takú jasnú predstavu o úsporných reformných opatreniach, ako ju predvádza pri zvyšovaní regulovaných cien, tempo ich rastu by nemuselo byť závratné. Reforma totiž nie je len o raste cien, ale najmä o zmene tokov peňazí. Kým v prvom parametri sa vláda doslova predbieha, v druhom prepadá a kompenzuje to opäť ďalším zvyšovaním cien. Aj to je dôvod, prečo na dnešnom rokovaní ministri pripravujú ďalší deregulačný balíček. Ten sa v ďalších slovenských rodinách stane impulzom pádu do kategórie - chudobný, biedny. Oproti tohtoročným zmenám totiž ľudia hlavnú záťaž pocítia až od januára 2000. Od júla tohto roka do januára 2000 vzrastú napríklad ceny plynu pre domácnosti o 80 % a elektriny o 85 %. To už nie je deregulácia, ale neriadený proces hraničiaci so superinfláciou. Ak k tomu pripočítame ďalšie opatrenia - spotrebné dane, nájomné, doprava, telekomunikácie a tepelnú energiu, tak je to iba obyčajné presúvanie finančnej záťaže reformy na plecia občanov. Domyslel niekto vôbec dôsledky takéhoto postupu? Vedia odbory a zamestnávatelia počítať, ak by s týmto postupom koncom tohto týždňa súhlasili? Tu totiž nejde len o spomínané sumy a ich súčet. Tie sa cez výrobné náklady podnikov premietnu do zvýšenia cien každého výrobku. Čiže 10-percentná budúcoročná miera inflácie je vysoko pozitívne nadhodnotená. Okrem toho takéto zvýšenie sa musí odraziť na znížení spotreby, a teda v poklese obratu podnikov. Scenár ministerky financií, ktorý počíta s udržaním úrovne týchto parametrov, je príliš optimistický a bez konkrétnych prepočtov. To ho posúva do roviny lacného nástroja na pretlačenie návrhu štátneho rozpočtu v parlamente. Veľa roboty však s tým nebude mať. Poslanci sú totiž, podobne ako vláda, za hrubými múrmi oddelení od reálneho života a navyše ich ďalšie pôsobenie na teplých miestach je priamo závislé od toho, či a ako sa rozpočet schváli. O to viac, že opozícia je naštartovaná využiť na zmenu pomerov každú, aj túto príležitosť. A čo parlament? Okrem toho vláda má parlament návrhom rozpočtu pevne v rukách. Opäť cez peniaze, cez rozpočet Národnej rady SR. Jeho výdavky rozpočtuje oproti tomuto roku vyššie o 194,6 mil. Sk. Ide o peniaze pre tých istých poslancov, ktorí nám odhlasovali uskromňovanie. Pozrime sa pritom aj do kuchyne parlamentu: kým tento rok potreboval na mzdy a platy pre 578 zamestnancov presne 178 mil. Sk, na budúci rok plánuje pre 580 zamestnancov mzdový objem 183,6 mil. Sk. Pritom za týmito číslami sa v rozpočte uvádza, že sú v nich zahrnuté opatrenia vlády na zníženie výdavkov na štátnu správu. Vláda teda šetrí tak, že parlamentu navrhuje financovanie vyššieho počtu zamestnancov. Ak takýto princíp úspor vláda uplatňuje vo všetkých rezortoch, potom sa nemožno čudovať, že výsledok je taký, aký je a reformu robí iba cez zvyšovanie príjmov z vrecák obyvateľov. Niekto to musí zaplatiť. Neriadený proces Verejnosť nevie ani to, a vláda sa jej to neunúva povedať, ako hospodária podniky, ktoré zvyšujú ceny. Konkrétne ide o Slovenské elektrárne a SPP. Aké sú tam náklady, platy a koľko stojí prevádzka? Občania majú pravdu, ak sa v rámci zdravého sedliackeho rozumu spytujú: prečo sa zvyšujú ceny plynu, keď je štátny podnik Slovenský plynárenský priemysel vysoko ziskový? Na jednej strane sa nám vládni makroekonómi snažia nahovoriť, že do hospodárenia podnikov sa minuloročný pád koruny, na ktorom už mali svoje percento zásluhy nepremietol a všetko je len dôsledok toho, že ceny sa dlho nezvyšovali. Do akej kategórie strát potom treba zarátať potrebu týchto podnikov vytvárať rezervy na kurzové straty? Vo výraznej miere, v celkovom objeme do 15 mld. Sk to ovplyvnilo ich hospodársky výsledok. Ak by bol problém naozaj iba v cenách, potom by ich za necelý rok predsa nebolo treba zvýšiť o takmer 100 percent. Navyše, keby mala vláda jasnú predstavu o reforme, nemohla by byť poznamenaná samovražednými sklonmi do takej miery, aby v súčasnej situácii tak neúmerne zvyšovala riziko zaťaženia občanov. Takýto skok dokazuje, že ide o neriadený proces a že vláda podlieha diktátu záujmových lobistických skupín. Otázne však je, kde je trpezlivosť, ale najmä finančné možnosti občanov. Sme na ich hranici, či už o kus za ňou. Ľudí sa však kabinet M. Dzurindu obáva menej, ako nedodržiavania svojich záväzkov voči podnikovej loby. Škoda, že pred voľbami mal inú hodnotovú hierarchiu. Peter Višváder |
|
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | |