|
|
||||||||||||||||
| Piatok 12.Marca 1999 | |||||||||||||||||
|
 |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Storočia sťahovaniaOtázka obyvateľstva skrýva v sebe zaujímavý paradox Fenomén obyvateľstva je jedným z najdôležitejších a najzaujímavejších bodov kosovského konfliktu. Z hľadiska medzinárodného práva je nespochybniteľné, že Kosovo je súčasťou Srbska. Ni je pritom ani také podstatné, že Kosovo tvorilo základ srbského stredovekého štátu a že ešte aj v období tureckej nadvlády bolo dlho centrom srbskej kultúry. Hranice medzi Albánskom a Srbskom, resp. Juhosláviou, sa prakticky nemenili od balkánskych vojen a Versailleská mierová konferencia ich zabetónovala. Na ilustráciu stačí povedať, že medzinárodné dokumenty zaoberajúce sa schvaľovaním nových štátov na území bývalej Juhoslávie (napríklad názory Arbitrážnej komisie Mierovej konferencie o Juhoslávii) sa ani len nezmieňujú o možnej nezávislosti Kosova. V takejto situácii je výrazná prevaha v počte obyvateľov (údajne až 90 percent) najsilnejším argumentom kosovských Albáncov v ich boji o samostatnosť. Veľké sťahovanie Po bitke na Kosovom poli v júni 1389 žil v oblasti len zanedbateľný počet Albáncov. Dramatickejšie zmeny v zložení obyvateľstva však nenastali ani v prvých storočiach po príchode Turkov. Za zlomový sa označuje rok 1690 a tzv. sťahovanie Srbov. Prehra Turkov pri Viedni a ich následné vytlačenie z Uhorska podnecuje Srbov k povstaniam. Slovanské obyvateľstvo sa predáva cisárskym vojskám, a tie sa v ťažení dostávajú až do Kosova. V Prizrene podľa belehradských historikov rakúsku armádu víta 20-tisíc Srbov. Turecko však v januári 1690 zaznamenáva rozhodujúce víťazstvo v bitke pri kosovskom Kačaniku. Pred následnými represáliami Srbi masovo a organizovane odchádzajú na sever. Niektorí historici síce spochybňujú takýto výklad, dokonca spochybňujú aj to, že k veľkému sťahovaniu Srbov vôbec došlo. Faktom však je, že v nasledujúcich storočiach nastala významná zmena v zložení obyvateľstva Kosova v neprospech Srbov. Islamizácia Sú tri hlavné príčiny takéhoto vývoja. Po spomínanom odchode Srbov z Kosova, ale aj v neskorších obdobiach turecké úrady nasťahovali do vyľudnených oblastí Albáncov. Tí totiž masovým konvertovaním na islam získali významné privilégiá v rámci ríše a stali sa tak lojálnejšími a spoľahlivejšími obyvateľmi ako pravoslávni Srbi. Najlepšie to vidieť na príklade z obdobia národnooslobodzovacích hnutí v polovici 19. storočia. Prizrenska liga síce žiada zlúčenie všetkých oblastí, v ktorých žijú Albánci, do jedného územnosprávneho celku, no nežiada samostatnosť, ale zachovanie autonómie v rámci Turecka. Druhou príčinou je islamizácia. Časť Srbov zmenila vieru, buď aby získali niektoré privilégiá, alebo z obáv o holú existenciu. Neskoršie generácie istého počtu takto islamizovaných Srbov sa začali identifikovať s albánskym národom. Ťažko však povedať, aká bola masovosť tohto javu. A napokon je tu permanentné vysťahovávanie Srbov z Kosova . K masovejším migráciám dochádza v období prvého srbského povstania (1804), po krymskej vojne ( 18531956) a východnej kríze (18751978), ale aj na prelome 19. a 20. storočia, keď Rakúsko-Uhorsko začína výraznejšie zasahovať do vývoja v regióne. Po prvej vojne Podľa prvého sčítania obyvateľstva v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov bolo v roku 1921 v celej krajine 439 657, čo je 3,6 percenta z celkovej populácie. Vzhľadom na pretrvávajúcu nespokojnosť s medzivojnovým usporiadaním Európy medzi kosovskými Albáncami bolo v záujme Belehradu zmeniť etnickú štruktúru oblastí dnešného Kosova a Macedónska. Pozemková reforma, potrebná na vykorenenie feudálnych vzťahov, sa preto využíva aj na kolonizáciu Kosova Srbmi z horských oblastí Bosny a Chorvátska. Okrem toho, najmä v prvých rokoch po vzniku nového štátu, boli akcie albánskych povstaleckých skupín dobrou zámienkou k tvrdým zásahom armády. Správanie a postoj úradov vo všeobecnosti podnecovali emigráciu Albáncov z Kosova do Albánska a Turecka. Po okupácii Juhoslávie v roku 1941 najväčšia časť Kosova sa dostala pod správu bábkového albánskeho štátu. Príchody a odchody pokračujú ešte v dramatickejšej forme, mení sa však ich smer. Vzhľadom na plány o vytvorení balkánskej konfederácie a ústretovým krokom novej komunistickej vlády ku kosovským Albáncom sťahovanie Albáncov do Kosova pokračuje až do roku 1948 a roztržky medzi Titom a Stalinom. Komunisti sa totiž snažili vybudovať u Albáncov dôveru v nový štát. Jedným z krokov, ktoré v tomto smere podnikli, bolo aj prijatie dekrétu o zákaze návratu Srbov násilne vyhnaných z Kosova počas vojny. Paradox Sčítanie obyvateľstva z roku 1948 hovorí takmer o 500-tisíc Albáncoch a 170-tisíc Srboch žijúcich v Kosove. Odvtedy dochádza k rapídnemu prírastku albánskeho obyvateľstva v dôsledku vysokej pôrodnosti. Natalita kosovských Albáncov je najvyššia v Európe, demografické ukazovatele sa podobajú tým v rozvojových krajinách. Naproti tomu odchod Srbov z Kosova pokračoval, či už z ekonomických dôvodov, alebo v dôsledku nátlaku zo strany kosovských Albáncov. Dostávame sa tak k paradoxu, že najsilnejší tromf kosovských Albáncov v súčasnej fáze konfliktu je výsledkom storočí animozít a nezodpovednej pôrodnosti. Tesne pred druhou svetovou vojnou Turecko a Juhoslávia údajne pripravovali dohodu o presídlení 200-tisíc Albáncov do Turecka. Iróniou je, že ak by tento projekt nestroskotal, možno by teraz neexistoval ani problém Kosova. Rok 1948 1953 1961 1971 1981 Albánci 496 242 524 559 645 605 916 168 122 7424 Srbi 171 911 189 869 237 016 228 264 209 792 |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
