|
|
||||||||||||||||
| Pondelok 15.Marca 1999 | |||||||||||||||||
|
 |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Časovaná bomba?Politika musí vychádzať zo slobodného občana Určite nie som sám, kto sa zamýšľa nad kvalitami slovenskej spoločnosti. Z perspektívy tak občana, ako aj podnikateľa sa pokúšam zorganizovať moje dojmy a zážitky z posledných rokov. Zážitky od nadšenia po dosiahnutí štátnosti k rozčarovaniu nad našou neschopnosťou dať tejto štátnosti reálny obsah sú iste skúsenosťami, o ktoré sa delím s viacerými spoluobčanmi. Slovensko ako štát vzniklo z potreby vyhnúť sa tomu, čo nechceme, aby bolo. Problémom je, že sa nám dodnes nepodarilo definovať to, čo vlastne chceme... Mám pocit, že tu dnes pod Tatrami a s vlastnou vlajkou stojíme ako jeden, ostatnou Európou nepochopený národ. Na rozdiel od iných, ktorí nepoznali záhady socializmu a ktorí pri porovnávaní kapitalizmu a socializmu jednoznačne vidia, že kapitalizmus vytvoril blahobyt a socializmus mizériu, tvrdí viac a viac Slovákov, že predtým tu bolo lepšie. V čom tkvie tento paradox? Je viac ako isté, že krajiny, ktoré neboli predmetom socialistického experimentu, našli model, v ktorom sa dá spojiť výsledok tvrdej práce s efektivitou trhového mechanizmu tak, aby štát získal dostatok prostriedkov na zabezpečenie spoločenských potrieb a sociálnej stability. Kvalita takýchto spoločností je jednoznačne založená na akceptácii plnej konkurencie tak vo výrobe, ako aj v distribúcii. Takisto sa tieto systémy usilujú identifikovať tých, ktorí sú schopní obstáť v konkurencii a pomôcť im pri globalizácii ich činnosti. Spoločenský blahobyt, ktorý dosiahnu, je výsledkom opakovaného a systematického úspechu jednotlivcov a podnikov v prostredí podporovanom celou spoločnosťou. Účet pre nás Slovensko je celkom iné! Privatizácia viedla k zmene vlastníckych vzťahov a nie k zefektívneniu výroby a distribúcie. Niežeby sme cieľ privatizácie nedefinovali ako cestu na zvýšenie výkonnosti hospodárstva. V teoretickej rovine sme boli, a aj zostali, ako jeden z najpripravenejších národov na akýkoľvek spoločenský experiment. V reálnom živote si však málokto z nás vedel predstaviť, že cenu takéhoto experimentu nebudú platiť zahraniční investori. Takisto nikto nemal žiadnu predstavu o sile kapitalizmu v prípade, že otvoríme hranice a zostaneme snívať v našich podnikoch. Tak ako ilúzia o budúcnosti a skutočnosť, tak aj veda a vývoj boli u nás oddelené od výroby. Privatizáciou výrobných zariadení bez radikálnych zmien v školstve, vo vede a financovaní rozvojových programov sme znovu potvrdili, že buď na to nemáme, alebo hľadáme nové cesty ako sa stať bohatšími bez práce. Ekonomickí experti ako Sergej Kozlík a pán Magula dostali voľný priestor vysvetliť a vytvoriť slovenský variant trhu kapitálu. Namiesto zmeny daňového systému a nevyhnutnej reorganizácie verejnej správy sme sa venovali kozmetickým úpravám starých štruktúr. Napriek realitám, v ktorých sa dnes nachádzame, si ešte stále veľká časť slovenských politikov myslí, že máme čas na revitalizáciu. Ja si dovolím tvrdiť, že 70 % z tej priemyselnej kapacity, ktorou sme disponovali v roku 1993, je nenávratne stratených. Túto stratu kapacity sme zaznamenali absolútne pre vlastnú neschopnosť. Bez ohľadu na to, či sa nám to páči alebo nie, stali sme sa súčasťou globalizovaného sveta. Globalizácia zmenila tradičné predstavy o čase a priestore. Čas a miesto už nie sú prekážkami pri veľkých obchodoch alebo globálnych zmenách. Vo všetkých vyspelých krajinách je globalizácia samozrejmosťou pri formovaní predstáv o organizácii úspešného štátu. Tým, že Slovensko nie je takouto krajinou, riskujeme, že sa staneme perifériou nového sveta, krajinou neúspešných a odstrašujúcim príkladom pre iných. Keď politici privatizujú Úpadok našej spoločnosti sa dnes nedá jednoznačne zvaliť na niekoho alebo na nejakú politickú stranu. Celý systém je rozporuplný a jeho tvorcovia sú k nemu nelojálni. Ako vysvetliť zamestnancom napríklad Seredského cukrovaru, ktorý od privatizácie každý rok vykazuje pozitívny hospodársky výsledok, že VÚB ako štátna banka poskytne nový úver konkurenčnému cukrovaru, ktorý už roky banke nič neplatí? Vysvetlenie je iba jedno. Banka patrí štátu a ten je súčasťou dnešného spoločenského systému Slovenska. Keď sa niektorí z občanov zamyslia nad tým, prečo sa tak veľa rozpráva o nekorektnej alebo priamo kriminálnej privatizácii a tak málo koná, je namieste pripomenúť, že HZDS a jeho prívrženci definitívne neboli sami, ktorí boli presvedčení o zmysluplnosti tejto formy privatizácie. Nedávno sa nám podarilo predať akcie v jednom z podnikov, ktorý bol sprivatizovaný do rúk poslancov tak KDH, ako aj HZDS. Tak forma privatizácie, ako aj prevzatie vedenia podniku boli protizákonné, čo napokon potvrdil Najvyšší súd SR. Osud podniku v rukách týchto politikov je tragédiou samou osebe. V takejto samovytvorenej spoločenskej džungli, kde nové elity do očí bijúcimi aktivitami potvrdzujú svoju novú pozíciu a kde čoraz väčšie skupiny obyvateľstva strácajú sociálne istoty, je iba otázkou času, kedy nastane konfrontácia. Keby Rusko v roku 1917 bolo také skorumpované, ako je Slovensko dnes, tak by Rusi mali najmenej tri revolúcie za deň. Na rozdiel od vtedajšieho Ruska nemáme politickú opozíciu, ktorá by takýto odpor viedla. Trvalo nám päť rokov, kým sme ako voliči pochopili silu demokracie a dnes vládnu iní ako predtým. Iste sa naučíme, že iní nemusí znamenať lepší, ale nádej nikdy neopúšťa. Sme pred voľbou prezidenta a isto by som nebol sám, kto by sa potešil, keby vyhral tieto voľby ten, koho nám nikto vopred nepripravil ako kandidáta, ktorý musí dodržať určité sľuby po voľbách. Sila a kvalita slovenskej politiky musí vychádzať zo slobodného a samostatného občana, ktorého rozhodnutia budú definovať jeho prítomnosť a budúcnosť. Či to tak bude, závisí od nás. Alexander F. Zvrškovec |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
