Dve šance vlády
Táto vláda sa od svojich predchodkýň začala odlišovať minulý týždeň. Zatiaľ iba proklamatívne, ale predsa. Navyše, nie tvorbou nového rozvojového prostredia pre podnikateľov, ale iba pri upratovaní, no predsa. Po porade ekonomických ministrov a expertov na daňovú a colnú sféru premiér M. Dzurinda vyhlásil, že budú vymáhať dane aj od subjektov, ktoré sú rozhodujúcimi zamestnávateľmi v hladových dolinách. Hoci aj za tú cenu, že kvôli tomu padnú. Premiér vedel preniesť zdravý opozičný poslanecký názor aj do premiérskeho kresla. Koľko síl a bezsenných nocí ho to stálo? Aký súboj musel vybojovať, kým sa odhodlal s týmto zámerom predstúpiť pred verejnosť? V tejto chvíli ho možno považovať za racionálne uvažujúceho ekonóma, ktorý si uvedomuje silu 41-miliardového daňového nedoplatku, alebo aspoň jeho časti, ktorú by sa takto podarilo vrátiť do obehu. Výsledok týchto úvah je zrejmý: oddýchnu si občania, že predsa len nebudú musieť doplácať na tých, pre ktorých je zákon iba beletria, spokojní sú podnikatelia, že tento krok znamená narovnanie vzťahov v obchodnom styku. Jednoducho tí, ktorí neplatia, to dostanú pocítiť. Čo si však možno myslieť o tom, keď o týždeň neskôr ministerka financií formuláciu premiéra ak priamo nevyvrátila, tak aspoň poprela? Polemizovanie s týmto vyhlásením by bolo možné označiť ako konflikt pravicového názoru premiéra a ľavicového vnímania problému ministerky financií. Ale jeho popretie? To odoberá vzkriesenú nádej a naopak, vracia silu nielen neschopným manažmentom, ale aj tým, ktorí sa ako radoví zamestnanci právom z prirodzeného ľudského strachu obávajú o svoje živobytie. A vládu posúva späť do šede priemeru tých vlád, akých sme tu už mali po novembri 1989 dosť. Ak premiérov zásadný výrok upadne do zabudnutia, potom je zrejmé, že bol výsledkom chvíľkového podľahnutia tlaku verejnosti volajúcej po rýchlej náprave chýb minulosti a premiér bez analýz stavil na politické deklarácie. Ale ak slovo dodrží, tŕnistou cestou sa prepracuje na pole position na štarte za ozdravovaním ekonomiky. Tam ho nečaká nič lákavé. Ide o cestu, ktorú, ak má normálne fungovať, musí slovenská ekonomika podstúpiť. Problém je však v tom, že zatiaľ sme sa ani len nepostavili na štart. Privatizačné kauzy nie sú samy osebe plnohodnotným liečením ekonomiky. Druhú šancu vyniknúť sa vláda snaží pevne uchopiť do rúk takisto vo sfére daní. Po rokoch bezvýsledného poukazovania na nedostatky a konštatovania, že najväčšími neplatičmi daní sú spoločnosti s ručením obmedzeným, ministerka financií ohlásila zámer, aby registračné súdy mohli zapísať alebo vymazať z obchodného registra spoločnosť iba so súhlasom správcu dane. Teda iba vtedy, ak má vyrovnané všetky záväzky voči štátu. To by riešilo veľkú, ak nie rozhodujúcu časť problému vzniku nových daňových nedoplatkov. Zabráni sa tak priam slovenskému národnému športu, v ktorom by sme isto siahali po najvyšších métach: preniesť pasíva na konci zúčtovacieho obdobia na zanikajúcu spol. s r. o. a vytvoriť novú, ale už iba s aktívami. Pasíva odpíše štát, aktíva idú na prospech tiežpodnikateľa. Koľko strán bolo treba o tom popísať, o koľko musel štát prísť, aby sa niektorá vláda podujala tento problém riešiť? Avšak nejasajme predčasne. Zatiaľ ide opäť, podobne ako pri ďalších navrhovaných novelách zákonov sprísniť podmienky podnikania s tovarmi podliehajúcimi spotrebnej dani, spoločnostiam narábajúcim s problematickým liehom a podobne , iba o predsavzatia. A k ich plneniu nemá vláda vždy blízko. Dokazuje to napríklad tým, že pokojne prežíva a dokonca investuje podnik či podnikateľ, ktorý nedávno ministerka financií označila za najväčšieho daňového dlžníka na Slovensku. Ide rádovo o miliardový dlh na spotrebných daniach. Pritom spotrebnú daň inkasuje v cene výrobku, takže fyzicky peniaze na jej odvedenie má. Ak to neurobil, je to jasný dôkaz o tom, že nerešpektuje zákony a že si uvedomuje akési nadradené postavenie voči vláde. Napríklad preto, lebo zamestnáva ľudí v sociálne problematickom regióne... Peter Višváder
|
