Záplata by mala splniť svoj účel

Komentuje Katarína Šelestiaková
Nedávne vyjadrenie ministra výstavby Istvána Harnu o jeho prípadnej abdikácii neprekvapilo nikoho, kto aspoň trochu pozná stav jeho rezortu. Postoj ministra je o to pochopiteľnejší, že vláda, ktorej je členom, si vo svojom programovom vyhlásení stanovila za cieľ rozvoj bytovej výstavby. Tomuto zámeru však protirečí tvrdenie premiéra M. Dzurindu, že z plánovanej výstavby 14-tisíc bytov ročne sa podarí tento rok zrealizovať len 10-tisíc. Lebo hoci štát byty už dávno nestavia, predsa len za ich výstavbu zodpovedá. O to viac v čase, keď ich je málo. Aj keď je zrejmé, že minister Harna ako ekonóm netrpí naivnou predstavou o tom, koľko je štátny rozpočet schopný uniesť, bremeno napríklad v podobe 3,5-miliardového dlhu v Štátnom fonde rozvoja bývania zrejme ťaží viac ako dosť... Preto je pochopiteľný aj jeho postoj k ďalšej existencii, alebo lepšie povedané, neexistencii štátneho fondu. Je pravda, že tento v trhovej ekonomike neprijateľný prvok je pre štátny rozpočet len zbytočnou záťažou. Jednoducho, je príliš drahý. Najviac to dokumentuje práve spomínaný dlh. Ak si však Slovensko v Ústave SR priraďuje prívlastok sociálne a ekologicky orientovaná trhová ekonomika, je potom predsa len prijateľný aj postoj občana. A ten je veľavravný. Hovorí zaň napríklad nárast žiadateľov o pôžičky. V dôsledku mimoriadne výhodných podmienok, ktoré zákon o štátnom fonde ponúkal, zaznamenal nárast z 971 žiadostí doručených na fond v roku 1996, na 11 303 v roku 1997. Tento trend pokračoval aj v roku 1998, keď bolo na fond podaných 9789 žiadostí, ktoré predstavovali požiadavku na poskytnutie podpory vo výške 5,5 miliardy korún (fond však dostal od štátu finančnú položku len vo výške 3,5 miliardy korún!). Odpoveď na otázku, aký počet žiadostí by štátny fond zaznamenal tento rok, je v čase, keď sa z nedostatku finančných prostriedkov žiadosti vracajú späť k svojmu odosielateľovi, zrejme bezpredmetná. Už v začiatkoch fungovania fondu bolo z analýzy jeho výnosov a nákladov evidentné, že jeho existencia je možná, a v istom smere aj potrebná, len vo fáze nábehu ďalšieho piliera bytovej výstavby. Tým sú hypotekárne úvery. Niekoľkoročné odsúvanie tohto cieľa má však za následok, že pokiaľ hypotekárne úverovanie je len v plienkach, tak štátny fond sa topí v dlhoch. Preto je stále aktuálna otázka, či sa vláde naozaj podarí v oblasti hypotekárnych úverov dosiahnuť to, čo si predsavzala jej predchodkyňa, aby sa tak zaplátala prípadná diera po štátnom fonde. A predsa myšlienka o zrušení fondu už našla vo vláde svoju živnú pôdu. A to aj napriek tomu, že táto vláda má aj svojich ľavicových zástupcov...