Pravda o Jozefovi Majskom?

Rok 1998 je za nami. Aký bol pre vás?
- Ťažko na túto otázku odpovedať krátko. Sipox Holding je zasa konsolidovane v plusových číslach, pochopiteľne, v niektorých spoločnostiach sú výsledky lepšie, v iných horšie, ba niekedy sme museli aj uvolňovať pracovníkov, lebo nebol dostatočný odbyt. Technológia už nie je na takej úrovni, ako by sa žiadala a museli sme veľa investovať. Preto máme širší podnikateľský diapazón, sú určité cykly, keď sa jednému odvetviu darí lepšie, inému horšie. Je to však prechodné obdobie, lebo firma sa musí postupne špecializovať. Víťazia nadnárodné monopoly, takže aj my uvažujeme o vstupe zahraničného kapitálu a medzinárodnej spolupráci. Ak sa teda na niektorom úseku práve nedarí, neznamená to vždy, že je neschopný podnikateľ. Taký je obchod – jeden rok natrafíte na výhodná zákazky, druhý rok si musíte pritiahnuť opasok. Ale to už je riziko podnikateľa, ktorý musí dennodenne zápasiť o prežitie. Spomenuli ste špecializáciu. Na aké oblasti by ste chceli zúžiť svoje podnikanie? - Možno sa to mnohým bude zdať neuveriteľné, ale predpokladám najmä rozvoj strojárskeho priemyslu. V bánovskej Tatre chceme vyrábať elegantný stredný nákladný automobil, ale aj špeciálnu vojenskú techniku, žeriavy a iné strojárske výrobky. Som presvedčený, že strojárstvo v Sipoxe sa pod mojím vedením rozbehne a budeme v tomto smere patriť medzi najlepšie podniky na Slovensku. K tomu treba nielen značné investície, ale najmä dobrých odborníkov, máte ich? - Bez kvalitných ľudí sa robiť nedá a my sa spoliehame najmä na mladých, ktorí už majú iné, menej konzervatívne myslenie, ovládajú jazyky a chcú sa presadiť. Takže ste stavili na odvetvie, ktoré sa v súčasnosti nachádza v najkritickejšom stave. Čo myslíte, prečo je tomu tak? - To sú dlhodobé problémy, ale ja chcem práve dokázať, že aj v tomto odvetví sa dá napredovať, ak marketing získa viac zákazok zo zahraničia. V marketingu sme urobili už kus práce, máme uzatvorených veľa zmlúv a ak pôjdeme cestou spolupráce so zahraničnými partnermi, prekonáme mnohé úskalia. Približne 78 % našej celkovej produkcie tvorí export. Musel som naň staviť, lebo predchádzajúce štyri roky som nebol v politickej priazni, takže som nemohol počítať s nijakými štátnymi zákazkami. Vzhľadom na pretrvávajúce ekonomické problémy u nás, zastavenie finančných tokov a ďalšie problémy sa budeme musieť na export orientovať ešte niekoľko najbližších rokov. Pýtate sa na príčiny súčasného kolapsu v našom strojárstve? Mnohé firmy boli alebo sú zadlžené. Každý, kto sa len trocha orientuje v ekonomike, vie, že 2- či 3-miliardové dlhy sa splatiť nedajú. Preto treba nájsť systém a spôsob v rámci zákona, ako takúto továreň reštrukturalizovať a tým oslobodiť od dlžôb, aj keď niekedy za cenu zmeny majiteľa. Principiálnou však musí zostať otázka zamestnanosti ľudí, prísun zahraničných investícií, zmena organizácie práce, možno aj zníženie stavu pracovníkov. Musíme si konečne uvedomiť, že produktivitou práce sa musíme vyrovnať zahraničným firmám. Preto musí nastúpiť celý rad ekonomických opatrení, stabilizovať výrobný program aj zákazky a uvedomiť si, že továreň nemôže vyrábať to, čo chce, ale to, čo marketing zabezpečí. Mnohí si ešte neuvedomujú, že dnes musíme rešpektovať iný postup, ako to bolo v socializme, keď sme celé výroby vedeli predať do ZSSR. Ak tieto veci nevieme vyriešiť sami, musíme prizvať zahraničného investora a banky, ktoré nás prefinancujú, musíme sa dostať s akciami na burzu a podobne. Ste jeden z mála našich podnikateľov, ktorý je ochotný hovoriť aj o peniazoch, aj keď inde vo svete je to bežné, lebo bohatých ľudí, ktorí k majetku dospeli vlastnou prácou, si vážia. U nás sú takíto jednotlivci predmetom závisti. Vy sa nebojíte neprajníkov a rôznych živlov? - Osobne si myslím, že 98 % normálnych ľudí má peniaze rado. Takto je to predsa od vzniku sveta. Kto vyhlási, že peniaze nemá rád, je pokrytec, ak pravda nejde napríklad o mníšky z kláštora. Človek predsa pracuje práve preto, že má peniaze rád. Nepredstavujú síce tie najväčšie životné hodnoty, ale zabezpečujú určité spoločenské postavenie, určitú úroveň a pod. Ja si dokonca myslím, že čím je človek vzdelanejší, tým viac peňazí potrebuje nielen na svoj životný štandard, ale aj na to, aby sa mohol rozvíjať. A chváliť sa tým, že náš premiér či členovia vlády bývajú v činžiakoch? Veď to je tragédia myslieť si, že na týchto veciach treba šetriť! Je to návrat do starých čias, ktoré sú už dávno preč a v ktorých sme si mysleli, že jediné vhodné auto, ktoré má voziť členov vlády, je Favorit alebo Octavia, že naši špičkoví politici majú cestovať v ekonomických triedach a pod. Veď táto filozofia je na hlavu postavená a nepridá nám to vo svete žiadny rešpekt. A keď to hlupák nevie pochopiť, je to jeho vec, nebudeme sa mu predsa prispôsobovať. Podnikatelia sú tu na to, aby ľuďom, ktorí podnikať nevedia, dali prácu, ale tí predsa nemôžu diktovať, čo má podnikateľ robiť!? Bez podnikateľskej sféry, bez malého a stredného podnikania by sa život v krajine zastavil. My sa predsa nemôžeme izolovať a prispôsobovať sa tak, aby mal každý rovnako. Skončili by sme ako napríklad v Albánsku, kde síce všetci majú rovnako, ale nemajú nič. Nie som proti úsporným opatreniam, ale robme ich napríklad v štátnej správe, nech je menej štátnych zamestnancov, ale aby jeden premiér nemal vlastnú rezidenciu - má ju v ČR a inde na svete – to je tragédia spoločnosti. Neodpovedali ste mi na otázku, či sa nebojíte závisti, od ktorej k nenávisti je len krôčik. Na podnikateľov číha stále nebezpečenstvo... - Rozohrala sa taká hra, v ktorej podnikateľov označujú za zločincov. Hádžeme všetkých do jedného vreca. Odsudzujem tú časť privatizácie, kde sa odovzdali podniky vysokým politickým funkcionárom. Nebola to privatizácia, bol to presun majetku iným ľuďom, ktorí nevedia, čo s ním majú robiť. Preto naša ekonomika takto dopadla. O majetok sa treba starať. Kto denne nie je pri svojom majetku, nerieši obrovské problémy, ktoré z toho vyplývajú, nie je možné, aby mohol továreň riadiť. Riešením nie je ani to, aby poctiví podnikatelia, ktorí ľuďom poskytujú pracovné príležitosti, sa od strachu chodili schovávať, povedzme, niekde na Floridu. Ľudia tu musia žiť a podnikať aj za cenu nejakého potenciálneho ohrozenia, lebo v opačnom prípade sa nikdy nedostaneme do EÚ, ani nedosiahneme úroveň okolitých vyspelých štátov. Máte veľa dlhov, napríklad aj voči štátu?
- Myslím si, že moje dlhy sú primerané, veď žiadna továreň sa svete nedokáže pracovať bez úverov, teda bez dlhov. Iná otázka sú dlhy voči daňovým úradom, sociálnym poisťovniam a pod. Priznám sa, že všetky podlžnosti nemám vyrovnané. Často sa totiž dostávam do dilemy, či dať peniaze na výplaty a na materiál, alebo odviesť poplatky. Keď odvediem poplatky, tak nenakúpim materiál a zastavím výrobu a ľudia nebudú mať čo robiť a z čoho žiť. Neraz je to skutočne otázka prežitia. Som však presvedčený, že naše firmy sa do pol roka vyrovnajú aj s týmto problémom. Aj keď niektoré pôjdu možno do likvidácie. Lebo tam, kde to naozaj nie je možné utiahnuť, musíme spraviť zákonné opatrenia. Ste spokojný s tým, aké u nás vytvára štát podnikateľské prostredie? - Táto vláda ešte nemala čas, aby povedala niečo zásadné do ekonomiky. Zatiaľ len, takpovediac, lepí diery. Ešte stále nejde o systémové opatrenia, nie je ani hospodárska koncepcia jednotlivých rezortov. Trpezlivo čakám, ako sa vláda ku všetkým týmto otázkam postaví, ale je mi jasné, že vyriešiť všetky problémy, ktoré pred ňou stoja, nie je jednoduché. Skôr mám obavy z toho, či bude ochotná konzultovať určité veci aj s podnikateľmi. O problémoch treba diskutovať. Predovšetkým bude treba podporiť malé a stredné podnikanie, lebo tu nemusíme nič vymýšľať, všetko vo svete je už odskúšané. Všade predstavuje príjem do štátneho rozpočtu práve z malého a stredného podnikania 60 – 70 %. Ak tento rozvoj nepodporíme, nebude mať ekonomika nášho štátu nijaké perspektívu. V poslednom období sa v súvislosti s vami hovorí o podnikaní v mediálnej oblasti. Ste spoluvlastníkom denníka SME a Rádia Twist. Rozširujete v tomto smere aj naďalej svoje pôsobenie? - Nejde o podnikateľskú činnosť, jednoducho bola možnosť zapojiť sa v mediálnej oblasti do určitých aktivít a nie je na škodu, keď aj tu má človek možnosť spolupracovať, vymieňať si názory a svojím spôsobom aj niečo ovplyvňovať. Veď taký kolos, akým Sipox je, by mal mať určitý vplyv aj v mediálnej oblasti. Pri týchto aktivitách to neskončilo, a tam kde je možnosť sa určitým akcionárskym podielom zúčastniť, pochopiteľne, že ideme do podnikania aj v tejto oblasti. Hovorí sa aj o vašom vplyve na bankový sektor, vraj ste zainteresovaný v Istrobanke... - Pokiaľ ide o Istrobanku, sú to len klebety. Nepopieram však, že moja túžba je podnikať aj v bankovom sektore, lebo obchod a bankovníctvo sú úzko späté. Mať vlastnú banku je snom každého podnikateľa. Zatiaľ sa mi to nepodarilo. Vyjadrili ste sa, že vaším cieľom je založiť podnikateľskú dynastiu. Keďže máte tri dospelé deti, ľahko sa vám to môže podariť. Pripravujete ich na túto dráhu? - Áno, považujem sa za šťastného človeka, lebo mám dobré deti. Peniaze pre mňa už nie sú rozhodujúcou otázkou, lebo základ som si vytvoril. Šťastie pre mňa vyplýva z dobrých rodinných vzťahov, z toho, že moje deti pracujú vo firme, že ich pripravujem na prevzatie rodinného podniku. Už dnes vedia o firme všetko. Každý má pritom na starosti určitú časť Sipoxu, za ktorú je zodpovedný a okrem generálnych riaditeľov mi každý mesiac podávajú informácie o tom, čo kde vidia, kde by bolo treba investovať, spolu preberáme a analyzujeme každú oblasť. Deti neraz prichádzajú s rôznymi nápadmi a zlepšeniami, ale vytýkajú mi aj veľa chýb, ktoré by vraj oni nerobili. Kým mladá generácia ide tvrdo za obchodom, ja mám v sebe ešte dosť silné sociálne cítenie, asi preto, že som žil v inej dobe. Mladým všeobecne veľmi fandím a verím tomu, že Slovensko bude inak vyzerať, keď hospodárstvo preberú práve oni. Marcela Zábojníková