Riaditeľ Váhostavu ŽilinaV. Belčák: Najhorší je zvyk nič nerobiť V roku 1989 alebo 1990 som neveril, že SR raz môže byť na tom tak zle, ako je dnes. Veril som, že sa dá dohromady, ale nie je to jednoduché. To čo je dobré a v podnikaní konkurencieschopné, toho nie je veľa a častokrát to pohltí nekalá konkurencia. Preto treba podnikateľské prostredie začať budovať od začiatku. Zmenou vlády boli na to vytvorené zásadné podmienky. Firmy často stagnujú, nevedia ako ďalej. Ale ani vtedy ich manažment nesmie prepadať nečinnosti. To je najhoršia možnosť. Stagnácia môže trvať deň, týždeň alebo mesiac, ale nie dlhšie. A v tomto štáte sa prešľapovalo štyri roky. Žiaľ, trvá to aj v posledných štyroch mesiacoch. Chýba motív na oživenie ekonomiky. Raz to boli diaľnice, potom vodné diela. Tieto infraštrukturálne projekty zamestnali niekoľko väčších podnikov, z ktorých má každý, povedzme, v priemere 4- tisíc pracovníkov. A keďže sa hovorí, že stavebníctvo viaže na jedno pracovné miesto ďalšie štyri, hneď to bolo približne 100-tisíc ľudí. No dnes sa zastavujú aj infraštrukturálne projekty. To je zlé. Bolo by treba dať do nich peniaze. Nie je totiž nič horšie, ako keď si národ uvedomuje, že netreba pracovať. Napríklad vo Váhostave Žilina sme za posledných päť mesiacov zaplatili 88 mil. korún odstupného. Čo je toto za ekonómiu, za sociálnu politiku, za kolektívne vyjednávanie, keď si v štáte dovolíme takýto luxus? Firmy z toho nemajú nič, ľudia si navyknú nerobiť.
