Situácia je vážna, bude krízová

Musíme mať na pamäti, že väčšina obyvateľstva má sotva na nevyhnutné výdavky, a to ešte nepocítila zvýšenie cien energií a niektorých služieb. Dokedy bude na podporu v nezamestnanosti pre stopäťdesiattisíc ľudí a rôzne sociálne dávky pre ďalších tristopäťdesiattisíc hláv? Kto iný ako súčasní podnikatelia by tak mohol vytvárať nové pracovné príležitosti? Vnímajme, ako žijú a koľko si môžu dovoliť dôchodcovia?! Na druhej strane, väčšina mladých ľudí je zas odsúdená na beznádejnosť, pretože je pre nich priam nemožné získať strechu nad hlavou a založiť si rodinu! O koľko sa zmenšila, o koľko ešte môže klesnúť v priemere kúpna sila obyvateľstva?! Máme tu taký stav vysokej vody, že sa z neho môžeme spamätávať roky, pokiaľ sa pred ňou nezabezpečíme. Z úvah o vzdelávaní sa a zdravotnej starostlivosti, o odkázaných na pomoc v pokročilom veku, o odmeňovaní tých, ktorí to majú zabezpečovať, nehovoriac už sudcoch a ďalších, od ktorých záleží naša bezpečnosť a poriadok, je nevoľno. Celkovo sa vnucuje sa otázka, na kom leží zodpovednosť za možný vývoj, alebo za akých podmienok sa môžeme pohnúť k dynamike.

* * *
Je logické, že reštrikcia vyvoláva nové vlny podvodov, v nejednom prípade korupciu a podstatným spôsobom neovplyvňuje situáciu?! Jestvujú predsa také osôbky, ktoré vyberajú, alebo chcú vyberať „desiatky“ od blízkych vláde minulej a vôbec od bohatších. Akoby bolo u nás nepísaným zákonom, že politici sa v prvom roku vlády cítia „večnými“, inak slepými a hluchými, a po precitnutí aj nestrestateľnými. Koľko vlastníckych vzťahov sa zmení aj v dôsledku odmietnutia prevádzkových úverov a neuveriteľných odporúčaní na úrovni pokynov z vyšších miest, pod hrubým nátlakom, ale aj v dôsledku „kurzových vlnení“?! Vyzerá to tak, že nie menej ako v minulosti, aj keď nie je až toľko ruchu a šumov smerom k verejnosti ako v nedávnej minulosti. Nebude málo tých, ktorí sa v súčasnom ovzduší nedokážu nadýchnuť a skrachujú. Kam to spejeme, že mnohí z tých, čo vytvárajú hrubý domáci produkt, chcú skončiť s podnikaním?! Je ich viac, ako si môžeme dovoliť. Prečo na ich vyššiu životnú úroveň poukazujú často politici z prvej scény?! Asi je im neznáme, v akom strese sa podniká, teda organizuje sa výroba a obchod, ako žije väčšina relatívne úspešných domácich podnikateľov. Ako draho je zaplatený úspech, ktorý sa neraz rovná iba prežitiu! Tí zo sféry podnikania, ktorí sa vlastným pričinením dostali do rozporu so zákonmi, nemôžu byť práve politikmi odsudzovaní vopred pred verejnosťou, ale výlučne orgánmi činnými v trestnom konaní. Ak si myslia politici, že si to občania, obrazne, vytlieskavajú, tak sú na omyle. Ľudia tejto krajiny čakajú na to, že v dôsledku činnosti vlády začne blikať maják a prestane im znieť umieračik. Sú to však politici, ktorí čakajú na zázraky. Nimi by mali byť zahraničné investície. Sú síce pod tlakom, lebo dobiehajú na vlak, ktorý odišiel pred voľbami. Ako by netušili, že podstatný obrat vo vývoji hospodárstva si vyžaduje citeľné zlepšenie podmienok pre domáce podnikanie, a teda, systémové opatrenia ! Tie sú však stále veľkou neznámou, a pokiaľ nebude opak pravda, tak k nám mimoriadny spoj – expres nebude vypravený. Slovenský premiér M. Dzurinda oznamuje, že strategickí investori už prešľapujú na našej colnici. Nemôžu sa dočkať chvíle, keď začnú pôsobiť v Košiciach a v gbelskej Nafte, na Považí a v Martine. Nebudú podnikať pre naše národné črty, ale pre zaujímavý zisk. Vítajme ich ako hygienikov, ktorých činnosť umožní prežiť niekoľkým stovkám - tisícom rodín. Dalo by sa hovoriť o akejsi forme pomoci, pokiaľ nebudú zvýhodnení oproti domácim podnikateľom. Je však odvážne hovoriť o „ekonomickej stabilite“. Sme stabilní ako indiánske kanoe, a my ho nedokážame v dohľadnom čase ovládať ako Indiáni. Až vtedy, keď parlament odhlasuje napríklad zníženie daní z príjmu, z pridanej hodnoty a trebárs zo zisku na takých dvadsaťpäť a menej percent. To je záchranný pás, ktorý máme k dispozícii, alebo sa dožijeme záchranárov - asanačných kománd z cudziny?! Zatiaľ máme skôr šancu prevrátiť sa hore dnom. Koľkože superraubírov z cudziny sa tu objavilo za posledné desaťročie?! Nevyhynuli, nevyšli na mizinu a vôbec nie sú na periférii spoločnosti. Spoločne s niektorými domácimi podnikateľmi a s pomocou „služobníkov verejnosti“ určujú pravidlá hry-nehry. Také, že sme akoby v oslabení o takých troch hráčov z futbalovej jedenástky. O zašlej úrovni, aj tej životnej a sociálnej spred desiatich rokov, môžeme iba snívať. * * *

Seriózny domáci podnikateľ aj živnostník, manažér a každý, kto platí dane tomuto štátu, si zaslúži výhodu domáceho prostredia. Keď ju dokáže zužitkovať, teda produkovať porovnateľnú kvalitu a za nižšie ceny, tak by mohol uspieť aj v medzinárodnom meradle. Už by stačilo uspokojovať sa doma s remízami či prehrami o gól-dva a tváriť sa, že inak to nemôže byť. Nákup hráčov - investorov zvonka je riešením, ale iba na krátky čas. Neostáva nám nič iné len sa začať starať o vlastných hráčov, o náhradníkov a o zázemie. Nevystačíme s doterajšími prístupmi bánk, ani vytvorených inštitúcií na podporu výroby, a najmä vývozu. Vieme, čo je akútne, čo neznesie ďalšie odklady z politických a sociálnych dôvodov. Roky sme sa nechali živiť sľubmi a nádejami, dnes potrebujeme konkrétne činy. Prioritou sú pracovné príležitosti, ktoré môžu vzniknúť iba pri riešení bytového problému a dopravy, ale aj výživy. Nemenej dôležité, ale náročné na prístup, sú otázky vzdelania, zdravotníctva, bezpečnosti a občianskej dôstojnosti. Pomaly nám ostane len to, aby sme sa opreli o vlastné mozgy a vynútili si, aby sa ústavná väčšina venovala tomu najdôležitejšiemu, teda vytváraniu podmienok na hospodársky rozvoj, a tak o udržanie sociálneho zmieru . Máme politickú zmenu, ktorú sme chceli. Nemáme nevyhnutné zmeny v politike, ktorá akoby sa vrátila na staré koľajnice. Takmer polrok je odvtedy, čo máme cítiť nové vetry, predovšetkým a v prvom rade v hospodárstve. Takmer polrok je odvtedy, čo sa objavili v jednotlivých stranách „Ficovia“, a mali sa odvďačiť svojim voličom miernym optimizmom - radikálnym postupom pri riešení životných otázok najširších vrstiev. Takmer polrok je odvtedy, keď sme verili, že sa kríze vyhneme. Od slov, sľubov a proklamácií azda už pôjdeme k činom. Nenádejajme sa, že Európska únia je sociálnym zariadením a už vôbec nie zariadením ako Stolček, prestri sa! Javí sa to tak, že by nás mohla pozvať k spoločnému stolu, ale sadneme si iba vtedy, keď budeme porovnateľní s ostatnou konkurenciou zo strednej Európy.