Budúcnosť spájajme s vlastnou prácou, nečakajme na pomoc zvonku Zložitá vnútropolitická situácia Slovenskej republiky je výrazne popretkávaná ekonomickými problémami. Ich riešenie nie je jednoduché, ale nemôže byť ani tendenčné. Aby sme veci posudzovali z nadhľadu, obrátili sme sa na viacerých popredných európskych politikov a ekonómov, ako oni vnímajú súčasné trendy celoeurópskej politiky. Dnes vám prinášame názory Václava Klausa, predsedu Poslaneckej snemovne Českej republiky. Ako vnímate maastrichtský proces v súvislosti s postkomunistickou strednou a východnou Európou? V čom sú podľa vás pozitíva, v čom negatíva, ako to urobiť, aby najmúdrejší ľudia nemuseli konštatovať, že sa v našom priestore nesplnili veľké očakávania? - Maastricht zavŕšil proces, ktorý v Európe akceleroval predovšetkým v 80. rokoch pod vedením Kohla, Mitteranda a Delorsa, a ktorý viedol - popri ekonomickému prepojovaniu západnej Európy - aj k spojovaniu politickému. Nie som si istý, či na takýto vývoj boli a sú európske národy pripravené, či tento vývoj nepredbehol svoju dobu a či obnovené demokracie v strednej a vo východnej Európe môžu a chcú takýto vývoj nasledovať. Situácia vo vnútri EÚ nie je jednoduchá. Zdá sa, že niektoré jej inštitúcie prechádzajú krízou, rovnako tak musia byť reformované niektoré politiky (spoločná poľnohospodárska politika). Je otázkou, či za tejto situácie je rozširovanie EÚ pre ňu samu prioritou alebo nie. Obávam sa, že nie je. Veľké očakávania musia byť skôr spájané s našou vlastnou prácou u nás doma, nie so spoliehaním sa na pomoc zvonku. Európska únia, ako aj jej jednotlivé členské krajiny, trvalo zvyšujú svoj hospodársky potenciál. Dalo by sa povedať, že rozdiel v úrovni v západnej Európy a východnej a strednej Európy sa nezmenšuje, skôr naopak. Je to síce logické, ale pre budúcnosť myšlienok integrovanej Európy neveľmi nádejné. Z takýchto rozdielov vždy vznikajú problémy vo vzťahoch medzi národmi aj štátmi. Slovenská republika nie je žiadnou výnimkou, aj keď jej hodnotenia sú v porovnaní s ostatnými postkomunistickými štátmi relatívne dobré. - Slovensko, rovnako ako Česká republika, silne cítia svoju samostatnosť, suverenitu, národnú identitu. Tieto drahocenné atribúty sme znovu nadobudli po desaťročiach totality a sme preto tak trochu ostražití s ich odovzdávaním na ďalšiu, nadnárodnú, európsku úroveň. Nie je na tom nič zlé, naopak. Európske cítenie, identita, inštitúcie musia byť založené na slobodnej vôli a želaní európskych národov. Bez toho sa Európa stane prázdnym pojmom. Slovensko sa nemá za čo hanbiť. Je rovnoprávnym partnerom v spoločenstve európskych štátov. Slovensko i ČR patria v európskom meradle skôr medzi menšie alebo stredné štáty, ale ani to nie je žiadna nevýhoda. Malé štáty môžu a musia byť pružné, otvorené a výkonné. Z toho musí vychádzať ich sebadôvera. Príklady takýchto štátov v Európe máme, záleží iba od nás, či sa k ním pripojíme. Globálne priority sú síce stredobodom záujmu najvplyvnejších ľudí tohto sveta, ako aj vlád a celého radu významných spoločností a inštitúcií, ale určitý optimizmus zo začiatku tohto desaťročia sa pomaly rozplýva. Všetko sa sústreďuje viac-menej na posilňovanie hospodárskeho potenciálu EÚ, nemenej záujmu je o myšlienkový súboj unionizovanej ekonomiky s potenciálom USA, ale dalo by sa povedať, že narastá napätie v ľudových civilizáciách. Je to problém zamestnanosti a s ňou súvisiacej sebarealizácie ľudí. Ako vnímate túto situáciu, aký bude podľa vás vývoj? - Ekonomika sa v celosvetovom meradle isto prepojuje, zaplavujú nás nové technológie a objavy. To však neznamená, že tradičné ekonomické pravdy, preverené históriou, prestávajú platiť. Práve naopak. Nedajme sa zmiasť módnymi termínmi, globalizáciou a subsidiaritou. Čo napríklad spôsobuje vysokú nezamestnanosť v Európe? Globalizácia, alebo tvrdo regulovaný trh práce, nákladné sociálne systémy, vysoké nepriame mzdové náklady, nepružnosť v poistných systémoch - ako je zdravotníctvo, dôchodky? Európa potrebuje viac slobody, menej regulácie, viac praktických krokov, menej vznešených vízií, viac liberalizmu, menej socializmu. Nie je príjemné robiť nepopulárne opatrenia, ale zvyčajne sa to vypláca. Do konca tisícročia je menej ako 670 dní. Je to magický termín, s ktorým sa spájajú nádeje najširších vrstiev ľudstva. Na mnohých svetových fórach sa už dávno hovorí o tom, čo bude v Európe v roku 2007 alebo 2010, ako sa bude meniť svet. Z vízií sa splní vždy len časť. Zaujímalo by nás, čo by sa malo stať a splniť podľa vás v tomto období? Čo je podľa vás najdôležitejšie? - Nechcem príchod nového tisícročia zľahčovať, ale nechcem ho ani zveličovať. Až sa prebudíme v novom tisícročí, budeme to zase my, v rovnakom byte, dome, kancelárii, vo fabrike, v krajine a budeme mať rovnaké problémy ako dnes. A najmä musíme vedieť, že sa nezmeníme ani my sami. Nenahovárajme si niečo také. Jedno by som však pripomenul. Prestaňme sa zahrávať s myšlienkou, že sme - my v Európe a my v jej strede - pupkom sveta a niečím mimoriadnym. Nie sme a najmä nebudeme. Peter Kasalovský
