Treba odpustiť, ale nie zabudnúť

Keby vás niekto obvinil z prejavov neznášanlivosti, povedali by ste...

- Myslím, že by som sa tvrdo ohradil. Nie som neznášanlivý. Už som to dokumentoval mnohokrát, a aj voči ľuďom, ktorí mali naozaj negatívny postoj k mojej osobe. Nevyhľadávam ani konfliktné situácie, nevyhľadávam ani situácie, pri ktorých by som vytváral neznášanie, opačne, ja to nielen slovne deklarujem, že nám chýba nesmierne veľa demokracie, nesmierne veľa tolerancie, vzájomnej úcty, aj vzájomnej lásky. Ja si osobne myslím, že to je jeden zo spôsobov, ako môžeme nájsť cestu k spoločnému dosiahnutiu určitého cieľa, keď zabudneme na netoleranciu, na nenávisť, ak niekto je inej rasy, iného náboženstva, inej farby pokožky, iného vzdelania. Pre mňa je rovnako vážnym pacientom člen vlády, ako človek, ktorý zametá ulice. Myslíte si, že so slušnosťou, skromnosťou a čestnosťou sa dá niekam zájsť?! - Je to opäť otázka, na ktorú sa veľmi ťažko odpovedá. Myslím si, že istú dávku drzosti, istú dávku priebojnosti treba mať. Na druhej strane, ak žijete v spoločnosti slušných ľudí, tak nepochybne slušnosť, serióznosť a korektnosť je vysoko vážená. Ja napriek tomu, že nemám vždy pocit, že žijem práve v kultivovanej a tolerantnej komunite, tak sa snažím o tú slušnosť. Aj keď, samozrejme, niekedy sa to nedá. Nedávno som hovoril v nočných dialógoch a dostal som minimálne 50 až 60 listov, kde mi ľudia vyjadrovali vysoko pozitívne sympatie práve preto, že som nereagoval na niektoré vyslovene provokatívne a až agresívne prejavy hovoriacich. Snažím sa byť čestný aj slušný... Priznám sa, že niekedy sa mi to možno nedarí. Aký pocit vo vás prevažuje z uplynulých desiatich rokov?
- V období pred rokom 1989 som nebol vyslovene perzekvovaný. Bola perzekvovaná moja komunita, istým spôsobom nepriamo. Privítal som s obrovským nadšením rok 1989, pretože, napríklad, priznám sa, že za celé predchádzajúce obdobie som bol jeden - jediný raz na kongrese v západnej krajine. Mal som obmedzenú možnosť cestovať. Mal som občas pocit strachu - aj keď nie som veľmi bojazlivý -, že sa nemôžem vyjadriť k veciam verejným. Po roku 1989 sa táto situácia zmenila, významne zmenila. A dnes zase sme na križovatke, musíme riešiť práve otázky fungovania človečenstva. To je azda ešte zložitejšie ako riešenie ekonomické. Takže, pocity sú dnes rozporuplné. Vnímate na Slovensku prejavy antisemitizmu?
- Viete, ja som človek, ktorý vždy tvrdil, že Slovensko rozhodne nie je antisemitské, že na Slovensku je antisemitizmus, tak ako všade inde v krajinách Európy. Ba dokonca v krajinách, ktoré majú za sebou už štyridsať rokov budovania demokracie, je antisemitizmus aspoň taký veľký ako tu. Ale vždy som hovoril, že veľký rozdiel je v tom, ako reagujú oficiálne štruktúry na prejavy antisemitizmu, a najmä ako reaguje okolité obyvateľstvo. Ja nikdy nepodporujem názor na kolektívnu vinu. Na Slovensku je množstvo, a bolo množstvo slušných ľudí, ktorí napríklad pomáhali židovským občanom počas druhej svetovej vojny, dokonca viac ako v Česku, dokonca viac ako v Poľsku atď. Skutočne, neuznávam kolektívnu vinu a už tobôž nie vyhlásenie o tom, že slovenský národ je antisemitský. Ostro však kritizujem, chvála Bohu, relatívne malé skupinky, žiaľ, aj predstaviteľov niektorých strán, ktoré verejne deklarujú svoju nenávisť k iným rasovým či menšinovým skupinám. Postoj slovenskej vlády aj v minulosti, ale aj v súčasnosti je jednoznačne proti takýmto tendenciám. Považujem za nie dostatočne účinné opatrenia, ktoré sa proti takýmto prejavom uplatňujú. Je predsa nonsens, ak vystúpia istí jednotlivci celkom verejne, ako to bolo napríklad prednedávnom pred parlamentom, kde spievajú gardisticko-fašistické pesničky Rež, a rúbaj do krvi, kde vykrikujú heslá Židia do Palestíny, Česi peši do Prahy, Maďari za Dunaj, Cigáni do Indie, a v parlamente vystúpia poslanci, ktorí obhajujú takýchto ľudí. To považujem za maximálne nedemokratické a za protiústavné. Takmer v každom období vývoja našej krajiny, no aj v iných štátoch, sa proti židovskej komunite objavovala určitá nedôvera. Pritom príslušníci tohto národa dokážu veci vnímať a posudzovať s istým nadhľadom. Z čoho čerpáte túto toleranciu, zhovievavosť, trpezlivosť? - Otázka je veľmi ťažká. Je fakt, že po stáročia, snáď aj tisícročia vieme, že židovská komunita bola často perzekvovaná. Na druhej strane zasa mala i obdobie rozkvetu. Vieme, že zo Španielska vyhnali sefardských Židov, tí prešli potom na Balkán, vieme, že boli pogromy v Rusku atď. To môžu byť možno dôvody, prečo sme takí, akí sme... Nemyslím si, že Židia nejako zvlášť vynikali. Hovorí sa síce o Židoch ako o vyvolenom národe. Nemyslím, ja sa necítim vyvolený, cítim sa rovnocenný a možno aj niekedy menejschopný voči nežidovským kolegom, ktorí sú múdrejší, schopnejší, lepší ako ja. Samozrejme, nie som reprezentantom národa, no vonkoncom si nemyslím, že Židia sú lepší ako ostatní. Čím väčšie boli ekonomické problémy, čím bolo nižšie vzdelanie príslušnej okolitej komunity, tým viac bola istá nenávisť proti tej, ktorá sa mala možno ekonomicky lepšie, ktorá možno dosahovala lepšie výsledky. Nestotožňujem sa s literatúrou, ktorá ukazovala Židov len ako bohatých krčmárov, mlynárov, ktorí zdierali v konkrétnom prípade náš slovenský národ, lebo poznám tisícky veľmi slušných lekárov, robotníkov, čestných umelcov, ktorí nesmierne radi vytvárali históriu nášho slovenského regiónu. Sú veci, o ktorých sa v súvislosti s koncentračnými tábormi veľa nehovorí. Myslíte si, že sa povedalo už všetko? - Za obdobie od druhej svetovej vojny, ktorá sa skončila v roku 1945, čiže už je to viac ako 53 rokov, sme sa veľa ráz dozvedali o koncentrákoch, o perzekúcii, ale nielen Židov, aj Rómov, aj evanjelikov, aj katolíckych kňazov, aj ruských jednoduchých vojakov, ľudí, čiže dozvedali sme sa veľmi veľa, ľudia boli možno už aj presýtení. Na druhej strane, nikdy nebude dosť informácii o tom, čo strašného sa udialo. Najmä mladá generácia, ktorá nemá dostatok informácií, by mala byť informovaná. Nie preto, že by mali ľutovať Židov, ale kvôli sebe, aby sa zabránilo tomu, aby sa do podobnej situácie nedostali sami. Veď vieme, a nedávno sa o tom dosť diskutovalo, že Hitlerov Mein Kampf nevyšiel v slovenčine z jednoduchého dôvodu: je v nej jednoznačne deklarované, že sotva zlikvidujú Židov, Rómov, tak na rade sú Slovania. Slovenské národné povstanie pomohlo. Žiaľ, dnešná mladá generácia nie je dosť informovaná a je zlé, ak je informovaná skreslenou formou, ako sa o to snažili niektorí exulantskí autori, keď teraz dochádza k falošným snahám o rehabilitáciu fašistického režimu 1939 - 1945 a jeho predstaviteľov. Našou povinnosťou, nie našou židovskou, ale všetkých slušných ľudí, je informovať verejnosť, informovať ľudí okolo seba o tom, čo to boli koncentráky, čo to bol holokaust, čo to bola likvidácia rómskych občanov... Ako sa vám darí podeliť svoj čas, energiu a angažovanosť v dvoch dôležitých sférach - medicína a židovská komunita? - Prioritnou pre mňa je medicína, neurológia, ktorú označujem za kráľovnú medicíny. Mozog a miecha riadia celý organizmus, takže všetky ochorenia ľudského organizmu sú transponované do tejto sféry. Je to nádherný odbor, s možnosťou pomôcť chorému človeku. Pre mňa ako cítiaceho človeka je strata každého pacienta veľkým stresom. Na druhej strane je obrovským potešením, keď za vami príde sedemdesiatpäťročná babička a snaží sa vám pobozkať ruku, lebo ste jej odstránili bolesť. Naozaj, nepotrebujem žiadny úplatok, hoci ekonomicky som na tom tak ako moji kolegovia, veľmi bledo. Vieme, ako vyzerá zdravotníctvo. Pre mňa je najväčšou odmenou, keď ten človek odíde s úsmevom, poďakuje a povie: pán doktor, nikdy vám to nezabudnem. To je krásny moment, a preto medicína má pre mňa naozaj prioritné poslanie. Stal som sa prednostom kliniky pred ôsmimi či deviatimi rokmi, o čom som pred rokom 1989 ani nesníval. Na druhej strane, na Slovensku je ťažko zdecimovaná židovská komunita, ktorá pred druhou svetovou vojnou predstavovala okolo 150-tisíc ľudí. Dnes je to horko-ťažko 3,5- až 4-tisíc ľudí, z toho viac ako polovica, vari až 70 percent má nad 75 rokov. Títo ľudia potrebujú morálnu podporu najmä v období, keď sa znovu volá po perzekúcii, keď sa ojedinele objavujú výkriky nenávisti, tak títo ľudia musia cítiť, že niekto za nich bojuje, že niekto za nimi stojí. Rovnako je tu mnoho mladých ľudí, ktorí takisto potrebujú mať pocit, že sa môžu o niekoho oprieť. To je zase moje druhé poslanie. Som nesmierne rád, že sme napríklad vybudovali domov pre starých ľudí, ktorí, žiaľbohu, práve vďaka holokaustu nemajú žiadnych príbuzných. Tu títo ľudia nájdu pomoc, oddych, život v kultúrnych podmienkach. Aj to je dôvod, prečo som ochotný angažovať sa aj v našej komunite. Som presvedčený, že to, že sa angažujem aj v oblasti tejto etnickej komunity, má význam z hľadiska podpory ľudí, ktorí si to zaslúžia, pretože už si svoje vytrpeli. V súčasnosti veľmi tvrdo pociťujeme devastáciu zdravotníctva. Nie sú ojedinelé názory, že tá morálna je ešte alarmujúcejšia ako ekonomická. - Morálka je jedna vec a ekonomika druhá . No veľmi úzko súvisia, pretože zlá ekonomika devastuje morálku. Priznám sa, že od nástupu na medicínu - opakujem, že keby som sa mal znovu rozhodnúť, tak pôjdem na medicínu - ustavične konštatujem zlú ekonomickú situáciu, zlé podmienky, ako aj úctu voči človeku, ktorý je lekárom. Všade vo svete je lekár vážená osobnosť, u nás, priznám sa, v minulom režime som neznamenal o nič viac, ako veľmi šikovný automechanik, ktorého si vážim, lebo mi opraví auto, veľmi šikovný bankový úradník, ktorého si vážim, lebo mi vybaví moje finančné operácie. Prekážala mi a prekáža mi aj v súčasnosti neúcta a neváženie si práce lekára, ktorá je špecifická, pretože je iného charakteru ako kohokoľvek iného. Každá práca, ktorú ktokoľvek robí, od zametača na ulici, vrátnika, automechanika, lekára až po funkciu prezidenta, je vážená a ak ju ktokoľvek vykonáva poctivo a čestne. Osobne si myslím, že devastácia, ktorá je v zdravotníctve, má hlboké korene. To nie je čerstvá záležitosť. Treba povedať, že nezávidím žiadnemu predstaviteľovi, ministrovi zdravotníctva, pretože urobiť poriadok v tejto oblasti je obrovský problém. Myslím si, že väčšina našich lekárov je morálne zdatná. Samozrejme, tak ako v každom systéme, v každom odbore, aj tu sa vyskytnú ľudia nemorálni, ktorí robia niečo len preto, že za to dostanú nejaký úplatok. Úroveň našich lekárov je však veľmi slušná. V posledných rokoch cestujem veľmi veľa po zahraničí, stretávam veľmi veľa svojich kolegov, ktorí sú etablovaní v zahraničí - v Spojených štátoch, vo Švajčiarsku, kdekoľvek inde, pretože majú slušné vedomosti. Máme jeden rozdiel. Sme technicky vybavení oveľa horšie. Keby boli peniaze, mali by sme aj špičkovú prístrojovú techniku. Problémom je aj nie vždy dobre vedená politika rozmiestňovania prístrojov. Napríklad máme počítačové tomografy po celom Slovensku, pomaly aj v malých dedinkách, čo nie je dobré. Takéto prístroje treba umiestniť tam, kde sú väčšie centrá a radšej investovať do iných dôležitých prístrojov. Prístrojová technika je prestarnutá, nie sú peniaze na nové prístroje, a tým vlastne trpia aj naši pacienti, lebo nemáme možnosť takej diagnostiky ako v krajinách, kde je technika na oveľa vyššej úrovni, aj keď odborná úroveň a vzdelanie lekárov sú výborné. Čo by ste očakávali od vlády ?
- Patrím k dosť tvrdým kritikom. Verejne som kritizoval mnohé veci. Musím povedať, že v súčasnom období som zatiaľ tolerantný. Táto vláda sa veľmi snaží naprávať chyby minulosti. Netvrdím, že vo všetkom to robí dobre. Škoda, že sa niektoré kroky vlády zbytočne spolitizúvajú. Som tolerantný, lebo zdedili nie dobré dedičstvo. Nezávidím nikomu, kto má čosi naprávať. Napriek tomu si myslím, a mnohokrát som to povedal, že štát, vláda, parlament by si mali uvedomiť jednu vec: národ musí byť zdravý, kultúrne zabezpečený a vzdelaný. Čiže zdravotníctvo, kultúra a školstvo by mali byť preferované. Nie som ekonóm a ekonomika je iste viazaná na úplne iné. Ale musíme si uvedomiť, že zdravý národ s kultúrnym povedomím a dokonalým vzdelaním bude prinášať pre túto spoločnosť oveľa viac ekonomických pozitív ako národ, ktorý nie je zdravý, ktorý nemá dostatočné kultúrne vyžitie a ktorý nemá príslušné vzdelanie. Byť mocným, snažil by som sa investovať práve do týchto troch oblastí. Keďže nie som ekonóm, je to len moja fantázia a želanie. Aké je súčasné postavenie židovskej komunity u nás? Je pozoruhodné, že v súvislosti s nárokmi iných menšinových skupín nezaznel z vašej strany ani jeden hlas, nárokujúci si zvýhodnenie, zvýšenie práv... - Objem židovskej komunity na Slovensku je taký malý a vekový priemer je taký vysoký, že v podstate židovská komunita, samozrejme, má svoje požiadavky, ale nenárokuje si vstupovať do politického života. Dokonca našou dohodou je, že budeme apolitickí, aj keď, ako som už v úvode povedal, každý názor je vlastne politikou a situácie, ktoré sú politicky absolútne na hlavu postavené, musíme kritizovať. Židovská komunita nemá požiadavky na funkcie v parlamente, vo vláde. Niektoré slovenské časopisy písali, ako tu Židia poťahujú nitky, rád by som vedel ktorí, keby mi ich ukázali, rád by som sa aj s nimi spojil, aby som mohol využiť ich vplyv. Treba si uvedomiť, že židovská komunita veľmi pozorne sleduje celé spoločenské a politické dianie a ku každým problémom, najmä ktoré spôsobujú narúšanie spolužitia, ktoré sa snažia o obnovenie niektorých tradícií, ktoré majú strašne ďaleko od demokracie, protestuje, zaujíma postoj. Žiaľbohu, mnohokrát v minulosti pri našich protestoch sa im nevenovala žiadna pozornosť. Na druhej strane si treba uvedomiť, že, naopak, existencia našej komunity vzbudzuje vážnu pozornosť židovskej loby na celom svete. V Spojených štátoch veľmi presne a dôsledne sledujú naše postoje, postoje verejnosti voči židovskej komunite. Týka sa to aj európskych štruktúr. Ubezpečujem vás, že každý z nás, ktorí sme kdekoľvek vonku vystupovali, sme deklarovali našu ochotu, snahu zostať tam, kde sme, teda súčasťou regiónu, v ktorom sme sa narodili, v ktorom žijeme, ktorý chceme vybudovať na demokratických zásadách, kde chceme aj zomrieť. Nie sú zriedkavé názory, že svojich ľudí umne zaraďujete na rôzne posty v rôznych sférach. Z toho vzniká u ostatných akýsi pocit ohrozenia... - S týmto názorom nemôžem v žiadnom prípade súhlasiť. Samozrejme, že som sa s ním stretol aj ja. Naozaj nemám pocit, že židovská komunita na Slovensku by mala záujem do čohokoľvek zasahovať. Židovská komunita má svoje oprávnené požiadavky, najmä čo sa týka reštitúcií alebo navrátenia odňatého - nechcem povedať ukradnutého - majetku v období rokov 1939 - 1945, pokiaľ ide o odškodnenie obetí, ktorých zo dňa na deň ubúda, a spolu je ich na Slovensku 1100, možno len 1050. Najlepším dôkazom je minulosť. Žilo tu 150-tisíc židovských občanov, robotníkov, roľníkov, lekárov, umelcov, spisovateľov atď. Vždy konali tak, že tento národ ich prijímal ako spolupartnerov, títo ľudia sa zúčastňovali na tvorbe tohto regiónu. Boli prínosom, veď už za Jozefa II. vznikli zákony, ktoré umožňovali Židom vykonávať určité aktivity a Jozef II. si ich veľmi cenil. Osobne si myslím, že židovská komunita naozaj nijakým spôsobom nezasahuje, neovplyvňuje a do ničoho nevstupuje. Treba povedať, že tolerancia na Slovensku vzrástla, možno práve vďaka vystupovaniu nás alebo ľudí, ktorí cestovali do Izraela. Osobne si myslím, že Židia sú presne takí istí ľudia ako iní, nie sú o nič múdrejší ale ani o nič hlúpejší. Možno majú určité rasové známky, krivé nosy, čierne brčkavé vlasy, ale v podstate nevidím, že by to boli iní ľudia. Sú dobrí a zlí, takisto ako sú dobrí a zlí katolíci, dobrí a zlí Slováci. Ja poznám len ľudí slušných a neslušných, dobrých a zlých. Aká je vaša filozofia - ľudská i odborná?
- Filozofiu ľudskú a odbornú je dosť ťažko oddeľovať. Zostáva vo mne, vo filozofii odbornej, byť vždy chorému človeku k dispozícii, vždy bez ohľadu na čas urobiť pre neho všetko, aby som mu pomohol, aby sa vrátil do normálneho životného procesu, alebo aby som mu aspoň zachránil život. To je moja životná filozofia. Ale moja životná filozofia v oblasti medicíny je i tá, aby som tomu pacientovi zachoval takú kvalitu života, aby to bolo pre neho únosné. Z hľadiska ľudského to stačí povedať jednou vetou. Byť slušný, korektný, tolerantný, mať ľudí rád. Eleonóra Bujačková