Každodenné starosti potláčajú na perifériu záujmov veci verejné, ale aj vzťahy k vlasti, štátu, mestu a vôbec k miestu bydliska, k firme, k najbližším a k ostatným ľuďom. Aj to, čo by malo byť vlastné väčšine, t. j. občianske vedomie so zodpovednosťou, sa zužuje na niekoľko aktov, predovšetkým volebných. Tomu pomáhajú viac ako dosť súčasné médiá, keď informácie sa posielajú k adresátovi len preto, aby povedal Áno alebo Nie, ale iba málo je takých médií, ktoré majú záujem na tom, aby prijímateľ informácií rozmýšľal (!). Akoby život bol jednou veľkou ranou, ktorý je plný násilia a krvi, a, samozrejme, arogancie s agresivitou a intolerancie. Ideál novej spoločnosti, ktorý tak spontánne nakreslili draví z najambicióznejších z tohto mininároda v európskom dome, naposledy na prelome minulého a tohto desaťročia, sa veľmi neosvedčil. Životnou úrovňou sme spadli v týchto dňoch do rokov 1995 - 1996, a v priemere sme stále nedosiahli ani do 1989. roku.
Jednou z najvážnejších otázok by teda bolo, do akej miery si občan tejto republiky uvedomuje a uplatňuje svoju pozíciu občana, teda svoje občianske práva a povinnosti. Som presvedčený, že to záleží vskutku na jeho životnej úrovni, na sociálnych istotách a vôbec životných perspektívach, a, samozrejme, na profile a potom na postavení v spoločnosti a jej prioritách. A my si robíme ilúzie. Navrávame si, že sme na tom lepšie a lepšie, a to máme najmenej pol milióna ľudí nezamestnaných. Z nich je tristopäťdesiattisíc bez zamestnania dlhšie ako polroka. Ako zmýšľajú, ako ovplyvňujú svoje rodiny, čo môžeme čakať od nich ako od občanov?! Ďalšie desaťtisíce majú obavu, že stratia prácu, a podľa toho sa správajú. Nemálo občianskych postojov je limitovaných zachovaním si pracovného miesta, aby ich nositelia mohli splácať pôžičky na bývanie, zariadenie a na zabezpečenie "európskeho" životného štandardu. Čoraz častejšie vidíme pasivitu riadnych občanov voči negatívnym javom. Moje poznatky a skúsenosti potvrdzujú, že čím je materiálne a duchovne lepšie, dokonca je zasiaty pocit vlastnej realizácie v rodine, na pracovisku a inde, tak sa demokracii väčšmi darí a k občanom sa približuje ideál nového občana. Teda takého, ktorý je partnerom k svojmu okoliu, a teda aj vo vzťahu k tým, ktorí sú šíriteľmi informácií a názorov ako takých na konkrétne problémy. Obidve strany sa vzájomne aktivizujú, aj keď, a to musím podčiarknuť, nikde na svete nejestvujú ideálne pomery. Všeobecná vzdelanosť a kultúra nevzrastajú, ba skôr naopak. Preto bude problém s pokrokom civilizácie. Odchovanosť detí a mládeže na počítačových hrách, filmoch plných hrubosti až násilia, blokáda voľnočasových aktivít absenciou financií na šport, telovýchovu a kultúru bude pre spoločnosť niekoľkokrát drahšia. Sponzori to nezachránia, potrebujeme systém, prijateľný hodnotový systém, a najmä idoly či príklady, osobnosti, ktoré budú vskutku inšpirovať. Také, ktoré budú porovnateľné so svetom. Dosť málo bude aj tých optimálnych vzťahov až riešení, lenže v našej situácii to ovplyvňuje myslenie a konanie negatívne. Čakanie na lepšiu budúcnosť je hrozné. Takmer tridsať rokov, čo som prítomný v médiách, som nadšený ideou, že raz budem komunikovať - pri šírení informácií - s ľuďmi, ktorí sa stanú lídrami - organizátormi novej spoločnosti a nového života. Ide o korektnosť, ak chceme, tak o žurnalistickú zodpovednosť, ako aj etiku. Boli časy, keď sa od komunikácie s adresátom odvíjala aj vaša mediálna úspešnosť. Chcem veriť, že to platí aj dnes v našich neštandardných podmienkach, keď mnohé systémy, inde zvyčajné a normálne, nie a nie fungovať. Koľkých sa téma konferencie týka?! Nechcem maľovať čierne chmáry, ale keby ste sa na chvíľu stali organizátormi ankety Aké práva, aké povinnosti má občan, tak by sme spoločne ronili krvavé slzy. Preto je tak dôležité v našej obci hovoriť, a potom aj strážiť etiku, lebo náš adresát je kdesi inde, v nejednom prípade hlúpy, a takého si potom môžete obkrútiť okolo prsta. Povedať o adresátovi, že je v nejednom prípade hlúpy, nie je veľmi taktické. Treba však ozrejmiť, čo je za týmto termínom. Predovšetkým, úroveň ich školských znalostí sa zastavila na prvom stupni. Odhadujem, že pri tretine dospelej populácie sa rovnajú rozsahu učiva piatej - šiestej triedy, ktorá však minimálne číta, nesleduje politický ani občiansky život v okruhu svojho pôsobiska, a je manipulovateľná: 1. existenčným a sociálnym strachom, 2. pod tlakom masy a 3. upnutím sa na subjekt, ktorý sľubuje takmer automatické lepšenie životných podmienok. To je skupina našich adresátov, ktorá je rozhodujúca počtom a vnútorným presvedčením, že práve na jej hlase záleží, či niekto bude, alebo nebude. Jestvuje a do určitej miery je takmer neviditeľná. Formuje sa podľa okolností, čiže dosť nevypočítateľne. Také niečo sa nikdy nepáčilo bossom politiky. Módna je povinnosť pridať sa, nepreverovať obsah informácií, radšej uveriť... Na druhej strane tvrdiť a pripustiť si, že vás nepodporujú - nehlasujú za vás múdri - vzdelaní a kultúrni občania, ale občania s desiatnickým myslením, to by bolo niečo ako kyselina sírová na adeptov politiky. Inou otázkou je, že sme národnou masou, z ktorej chce byť väčšina na omyle, len nech nie je nepríjemný v dôsledkoch, či opájať sa nádejami, že raz musí byť lepšie. Peter Kasalovský výkonný podpredseda občianského združenia Neformálne ekonomické fórum-Hospodársky klub (výňatok zo včerajšieho vystúpenia na konferencii Občan, ľudské práva a mediálne zákony)
