Na jeho aplikáciu u nás nestačí decentralizácia V bytovej politike sa ešte stále nemôžeme porovnávať s Holandskom či celkovo s krajinami EÚ. Napriek tomu k nám prišla krajina tulipánov pred 5 rokmi, keď začala byť bytová výstavba u nás v najkritickejšej fáze, s radami, ako decentralizáciou v bytovej oblasti zabezpečiť na miestnej úrovni takú stratégiu, ktorá by primárnu zodpovednosť prenášala na jednotlivca, kým štát by rámcovo vytváral technické, legislatívne a finančné podmienky. Koncom minulého týždňa na holandsko-slovenskom seminári o bytovej politike na miestnej úrovni už predstavitelia oboch krajín zúčtovávali úspechy tzv. Matra projektu a oceňovali mestá, ktoré sú schopné na jeho základe zabezpečiť komunálnu bytovú politiku. Myšlienka je to vynikajúca. Veď Matra projekt si posvietil práve na nedostatky privatizácie obecných domov, finančných prostriedkov na udržiavanie bytového fondu, zákonov, ktoré by riešili práva vlastníkov či nájomníkov bytov, a podľa holandského veľvyslanca Soetersa aj na dôsledky spomalenia nášho ekonomického rastu a zavedenia balíčka ekonomických opatrení, ktorými sú mnohonásobne vyššie ceny bytov (pri krízovej výstavbe) ako príjmy obyvateľstva. Neposkytuje teda instantný vývar, ktorý by sme museli zhltnúť bez prispôsobenia na našu realitu, pretože sám systém sa v Holandsku vyšperkúval od konca 2. svetovej vojny. Základom projektu podľa jedného z iniciátorov Martija Eskinasiho je však presun kompetencií štátu na obce a ich zaškolenie pri tvorbe plánov. Povedzme si otvorene, mnohé obce a mestá, nielen tie tri, ktoré boli schopné vypracovať svoju koncepciu podľa holandského receptu (špecifický aj úspornou plošnou mierou vyhovujúcou bývaniu 4-člennej rodiny), sú plné inšpirácií. S deravým vreckom štátu je decentralizácia zbytočná. Príčin je niekoľko. Obec musí mať podmienky rozvoja komunálnej bytovej politiky podporené financiami a zákonom, čo, ako priznal zástupca ministerstva výstavby a verejných prác zúčastňujúci sa na danom projekte Ján Závodný, nemá. Holandská dlhodobá a stabilná podpora pre municipálne aktivity a rozvoj bývania sa dá zabezpečiť iba pri stabilnej, dlhodobej a predpovedateľnej forme financovania zo strany štátu a súkromného sektora (hypotekárne úvery, stavebné sporenie), a to u nás tiež nie je. Stavebné sporenie, ktoré sa fakticky malo prejaviť už v minulom roku, je neúčinné. Nie sú konkrétne údaje, koľko peňazí do bývania stavebné sporiteľne investovali (nie na vybavenie a úpravy bytov), pričom priemerná cieľová suma predstavujúca 130-tisíc korún na kúpu bytu nestačí. ŠFRB od roku 1997 síce bytovú výstavbu nakrátko pozdvihol, očakávaná novelizácia príslušného zákona ho opäť spraví nefunkčným a vyčlenená suma okolo 1,4 mld. Sk pokryje tiež len časť dopytu minuloročných žiadateľov. V Holandsku sa desaťročia vlády snažia bytovú výstavbu podporovať, v našom programovom vyhlásení sa nehovorí o dokončení v priemere 14 000 bytov ročne, ale len o vytvorení podmienok na ich dokončenie. Čo je ešte horšie, pri schvaľovaní rozpočtu, a súhlasil s tým aj Závodný, nebol ani jeden poslanecký návrh, ktorý by žiadal zvýšiť prostriedky na rozvoj bývania. Na rozdiel od funkčného hypotekárneho úverovania v Holandsku je to naše v plienkach a platiť 15- až17-percentné úroky priemerný občan nemôže. K ich klasickým neziskovým organizáciám na tomto poli by sme my mohli zaradiť bytové družstvá, tie fungujú pri dnešnej legislatíve neefektívne. Okrem toho privatizácia obecných a družstevných bytov a odpredaj bytov pôvodným nájomníkom za ceny hlboko pod trhovou úrovňou nepodporujú rozvoj skutočne funkčného trhu s bytmi. Municipálne bytové programy sú síce východiskom na uskutočnenie zámerov štátnej bytovej politiky a angažovanosť súkromného sektora, nie sú však ani legislatívne, ani ekonomické podmienky, aj keď to koncepcia ukladá. A ani prílev peňazí nie je taký, aký sme predpokladali (Závodný). A to je dôvod pochybovať, či sa pri novej koncepcii bytovej politiky do roku 2005-2010 na holandský recept už prihliadne. Slávka Blazseková
