Pred približne siedmimi rokmi slovenskí poľnohospodári už protestovali proti vládnej deštrukčnej agrárnej politike, keď si vtedajší odborníci zaumienili pretvoriť naše veľkovýrobné hospodárenie, ktoré uznávali a doslova nám ho závideli, ba sa ho aj obávali najvyspelejšie európske krajiny, no maloroľnícke gazdovstvá... Výsledkom tohto necitlivého postupu bolo takmer zrútenie slovenského agrosektora s približne štyridsaťmiliardovými škodami, ktoré ťažia dodnes... Ale to, čo sa chystá v závere tohto týždňa, to teda ešte na Slovensku nebolo: V piatok 16. apríla sa vo všetkých agropotravinárskych podnikoch na celom Slovensku na pravé poludnie rozozvučia sirény a zároveň sa začne polhodinová blokáda prístupových komunikácií na hraničné priechody v krajine pod heslom Stop nadmerným dovozom! Rozhodol o tom krízový štáb Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory. Zrejme je už trpezlivosť slovenských poľnohospodárov v koncoch, keď chcú takto rázne vystúpiť, aby si zainteresovaní (štát a parlament) konečne všimli, že sú v skutočne v zúfalej situácii pred kolapsom... Možno je to už len ich posledná šanca pred totálnym zrútením aj takým spôsobom verejnosť upozorniť na neodkladnosť riešenia problémov v agrokomplexe. Prečo taký postup? Nuž z celkom jednoduchého dôvodu: poľnohospodári nesú od roku 1990 na svojich pleciach sociálny zmier v spoločnosti. Za posledných deväť rokov totiž výrazne klesla nielen výkonnosť pôdohospodárstva, prehĺbila sa jeho vnútorná zadlženosť až na 35 mld. korún, pričom len vlani zaznamenalo stratu 1,6 mld. korún, čo je o 604 miliónov viac ako rok predtým. Len približne 40 % podnikov ako-tak účtovne vykazuje zisk, no nemá reálne peniaze a ostatné sú v hlbokej strate. Ani v jednom slovenskom kraji nezaznamenali poľnohospodári zisk. Dnes už je ohrozená sama podstata ich jestvovania. Výsledkom toho je, že z poľnohospodárstva muselo odísť približne 150-tisíc pracovníkov, zaniklo niekoľko desiatok podnikov, poľnohospodárstvo trpí na nedostatok peňazí, väčšina je v červených číslach, sú v ňom najmenšie odmeny v porovnaní s ostatnými odvetviami národného hospodárstva ... a mohli by sme pokračovať ďalej. Poľnohospodári už teraz upozorňovali na to, aby sa tomuto odvetviu venovala taká pozornosť, akú si zaslúži. Žiaľ, ostávalo iba pri sľuboch. Preto aj nedávne celoslovenské stretnutie poľnohospodárov a potravinárov v bratislavskom Istropolise napokon vyznelo tak, ako vyznelo ako volanie smädného na púšti. Podobne tak bolo aj pri predchádzajúcich či následných stretnutiach a rokovaniach s predstaviteľmi štátu. Iba slová, slová, slová... Poľnohospodári nechcú čakať
Napokon nič im už ani neostáva buď sa načisto položia, alebo im štát pomôže aspoň trochu pookriať a pozviechať sa z najhoršieho. Aj v hodine dvanástej však vidia určité riešenie terajšej zložitej situácie a pokúsili sa dostať z priepasti, v ktorej sa ocitli nie svojou vinou. Aby sa však z nej pomaly vyškriabali, sami to už nedokážu, azda, keď im v tom urýchlene pomôže štát a parlament. Najúčinnejšie riešenie vidia predovšetkým vo valorizácii štátnych dotácií, zvýšení proexportnej podpory, v účinnejšej ochrane pred nadmernými a subvencovanými dovozmi, odstránením cenovej disparity medzi vstupmi a výstupmi, oživením finančného kolobehu vrátane úverovania odvetvia. Prispieť by mohla aj novelizácia platnej Koncepcie a zásad agrárnej politiky. Vraví sa, že sýty hladnému neverí. Keby to tak nebolo, potom by štát nemohol byť až taký nevšímavý k problémom, ktoré ohrozujú našu potravinovú bezpečnosť. Zatiaľ nám v obchodoch potraviny ešte nechýbajú. Iná vec je, čo však stoja. Sú čoraz drahšie a drahšie. Štatistiky ukazujú, že na potraviny vynaložíme približne 40 % zo svojho príjmu... Koľko to však bude, keď budeme nedajbože po likvidácii slovenského poľnohospodárstva, v čoraz väčšej miere odkázaní na dovoz prebytkových potravinárskych výrobkov zo zahraničia? Pravdou je, že teraz k nám putuje, predovšetkým cez Česko, lacné bravčové či hydinové mäso z krajín EÚ, kde ho majú toľko, že nevedia, čo s ním. Preto ho potrebujú umiestniť inde. Aby však západoeurópske vlády svojim poľnohospodárom pomohli, vývoz nadbytočných potravín im subvencujú. Keď si však neochránime náš domáci trh a domácich producentov, čoskoro sa môže stať, že budeme o našom poľnohospodárstve hovoriť len v minulom čase. A potom si už dovozca potravín bude robiť s ich cenami čo len chce... Určite to však už nebudú tie mäkké ceny, za ktoré k nám vozia potravinárske komodity teraz. (bhr)
