|
|
||||||||||||||||
| Štvrtok 15.Apríla 1999 | |||||||||||||||||
|
 |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Konflikt sily a právaNATO nemôže nahradiť OSN Každý, kto počas posledných týždňov sleduje vývoj v JZR si musí chtiac-nechtiac preveriť, či morálne hodnoty dnešného európskeho spoločenstva skutočne zodpovedajú tej predstave, ktorú doteraz mal. Od druhej svetovej vojny sa svetu pomaly darilo budovať Organizáciu Spojených národov ako jedno legitímne spoločenstvo, ktoré mohlo rozhodnúť o vojenskej intervencii v štátoch, ktoré porušili jej stanovy. Tento monopol na násilie mal byť garantom, že sa nijaký štát nemusí obávať o svoju bezpečnosť, pretože každý štát sa zaviazal odstúpiť od násilia pri riešení medzištátnych problémov. Táto právna predstava sa však dostáva do úzkych, pretože v prípade riešenia problémov národnostných menšín je konvencia OSN z roku 1966 jednoznačná v tom, že garantuje národom právo na sebaurčenie. Nový prvok V medzinárodnom práve je ďalej zakorenená absolútna predstava o územnej nedotknuteľnosti existujúcich štátov. Každému je jasné, že každý konflikt, ktorého jadro bude spočívať v práve sebaurčenia či už národov alebo národnostných menšín je neriešiteľný bez kompromisov. Požiadavky kosovských Albáncov o právo zúčastniť sa politického života v Juhoslávii sú legitímne. Problémom je, že tieto ambície prerástli v požiadavku na územné oddelenie sa od Juhoslávie. Každý, kto nastolil otázku územného delenia akéhokoľvek štátu musí rátať s tým, že medzinárodné právo garantuje štátnu celistvosť a že eventuálne delenie štátu musí ísť cez parlament. Ak predpoklady na úspech tzv. demokratickým riešením neexistujú, terorizmus voči systému je jedným z riešení. Európska a svetová história je plná etnických čistiek, ktorých cieľom bolo a je zabrániť budúcim konfliktom. Pred 50 rokmi riešilo bývalé Československo po skončení druhej svetovej vojny tzv. nemeckú otázku deportáciou viac ako milióna Nemcov zo svojho územia. Novým prvkom v Juhoslávii nie je menšinový konflikt medzi Srbmi a Albáncami. Novým prvkom je, že jedna ozbrojená organizácia s bohumilým zámerom humanitárnej pomoci utláčanej menšine napadla v rozpore s medzinárodným právom suverénny štát. Dá sa pochopiť, keď sa to stane v afekte proti niečomu, čo juhoslovanské úrady urobia v rozpore s predstavami iných, ale akcia ako taká je neospravedlniteľná. Keď NATO po niekoľkých týždňoch bezhlavých leteckých útokov vyhlási, že je pripravené na ďalšiu eskaláciu vojenského násilia, je načase, aby svet zakročil. Buď sa rozhodneme, že rozhodnutie o použití násilia môže urobiť iba OSN, alebo sa každá krajina znovu vyzbrojí tak, aby sa nikomu nevyplatilo ju napadnúť. Európska únia a NATO nie je to isté. Ak EÚ chce mať nejakú budúcnosť, musí otázka európskej bezpečnosti byť jednou z jej centrálnych otázok. Ísť cez OSN Podľa mňa sú iba dve cesty. Buď pôjdeme cestou kolektívnej bezpečnosti v OSN, kde právo použitia násilia je v rukách Bezpečnostnej rady alebo pôjdeme cestou, kde každý štát môže zvážiť, či jeho predstavy o ľudských právach boli porušené v inom štáte a na základe takejto úvahy môže použiť násilie voči inému štátu. Spojené národy ako organizácia majú ďaleko k perfekcii. Model je však ako tak funkčným kompromisom, ktorý môže garantovať mier. Nástupom samozvaných ochranárov ľudských práv sa vraciam do obdobia studenej vojny. NATO urobilo právny prešľap a z nelegitímneho útoku sa stala prestížna záležitosť. Aj keď história ukáže, kto bol iniciátorom útoku, dôležité je pochopiť rozporuplnosť medzi vojenským a politickým cieľom útoku. Vojenským cieľom nie je porážka Juhoslávie, ale minimalizácia vlastných strát. To naznačuje, že politický cieľ je ešte komplikovanejší alebo, že vôbec neexistuje. NATO sa dá porovnať s verným psom, ktorý nerozumie svojmu pánovi, ale chce ho za každú cenu potešiť. Uhryznutím najbližšieho, ktorého jeho pán nemá rád, pes problém nerieši, ale zhoršuje. Bezpochyby bude NATO musieť riešiť otázku utečencov a z Albánska sa konečne stane krajina, ktorá si zvykne na cudzincov. Nebezpečné je, že NATO a jeho členovia sa dostávajú do situácie s ktorou nerátali. Ani cestou amatérskej propagandy, kde útok na Juhosláviu si v skutočnosti predstavujú ako útok proti diktátorovi, ktorý túto krajinu vedie, neukazuje cestu ako riešiť problém albánskej minority. Presunutím vojenských jednotiek do Tirany NATO potvrdilo, že jednostranne zastáva názor jednej strany v tomto konflikte a ráta s tým, že ľudské obete na zemi môžu podstúpiť Albánci. Treba ich však dobre vyzbrojiť. Čo ma prekvapuje, je pasivita slovenskej vlády. Buď je za svojvoľný prepad Juhoslávie alebo proti. Ako nezávislý štát máme povinnosť vyjadriť názor a konať tak, aby pasivita dnes nebola tlmočená ako slabosť v budúcnosti. Ak vláda nemá odvahu, tak môžeme konať ako podniky a ako konzumenti. Nič nám nebráni v tom, aby sme ako prejav nesúhlasu prestali kupovať tovar z krajín, ktoré sa zúčastňujú vojenskej intervencie voči JZR. Každý názor má predsa svoju cenu. Alexander F. Zvrškovec |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
