Hospodársky denník
USD41,967 Sk
EUR44,8 Sk
CHF27,957 Sk
CZK1,185 Sk
  Pondelok  19.Apríla 1999
Archív - Tiráž - Prílohy
Vyhľadávanie
 
Titulná strana
Z domova
Podnikové spektrum
Zahranicie
Podnikateľ a štýl
Veda/Kultúra
Digitálny svet
Finančné komentáre
Šport
Poradenstvo/Servis
Inzercia
ASS
Veľtrhy a výstavy 2004
Spotrebiteľské ceny
Hospodársky klub
Zdravotníctvo













USA - samy proti všetkým?


Samuel Huntington o nebezpečenstve monopolárneho sveta
Americký politológ Samuel Huntington, predseda Harvardskej akadémie pre medzinárodné štúdie, je vo svete politológie veličinou, o ktorej sa hovorí s rešpektom. Mnohých šokovali jeho vízie o vojne civilizácií a nemenej šokujúce, najmä pre Američanov, sú aj jeho úvahy o tom, že USA sa snažia dokázať monopolaritu sveta. Ako uviedol v časopise Foreign Affairs, Američania sa monopolárnosť sveta snažia dokázať tým, že poukazujú akými nenahraditeľnými sa pre svet stali. Teóriu o nenahraditeľnosti po útokoch NATO na JZR zopakovala aj ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová. To však nie je správne, podčiarkuje Huntington, lebo používaním takejto teórie Biely dom akoby naznačoval, že existujú nahraditeľné národy. Najmä nie vtedy, keď USA potrebujú spojencov a partnerov na spoluprácu, aby sa im darilo riešiť krízy konca 20. storočia. Huntington pripomína, že na konci studenej vojny, keď na smetisko dejín odišla Varšavská zmluva, USA dostali unikátnu možnosť dostať sa pred iné národy, čo ale ešte neznamená, že medzinárodná scéna sa stala monopolárnou. Sankcie a intervencie
Hlavnými nástrojmi nátlaku USA sú ekonomické sankcie a vojenské intervencie. Avšak sankcie sú účinné len vtedy, ak sa k nim pridajú aj iné štáty. Ak je ekonomické embargo uplatňované jednostranne hrozí, že sa raz obráti nielen proti ekonomickým záujmom svojho autora - USA -, ale aj proti jeho spojencom, členským štátom NATO a stane sa prejavom americkej krátkozrakosti. Stačí, keď spomenieme Helms-Burtonov zákon zakazujúci zahraničným firmám investovať na Kube, alebo D´Amatov zákon týkajúci sa obchodných reštrikcií proti Iránu - opatrenia, ktoré rozhádali USA nielen s Latinskou Amerikou, ale aj s vlastnými spojencami z krajín EÚ. Američania môžu už pri relatívne nižších nákladoch (kde netreba špeciálny rozpočet) uskutočniť letecké nálety proti svojim nepriateľom. Vždy je tu však riziko dlhodobého a ťažkého konfliktu s neistotou úspešného zakončenia operácie. Príkladov by sa našlo viac ako dosť. Pre uskutočnenie „serióznej“ vojenskej intervencie, ktorá sa rovná regulárnej vojne, podľa Huntingtona USA musia splniť tri požiadavky: dostať mandát BR OSN, kde môžu očakávať veto Ruska, Číny, ale aj hlavného európskeho rivala Francúzska, dostať súhlas ostatných členov NATO a zabezpečiť, aby neboli obete z radov amerických jednotiek. Slepá politika
Avšak aj pri splnení týchto troch požiadaviek existuje séria ďalších rizík, z ktorých najdôležitejšia je reakcia verejnej mienky. Americkí lídri akoby boli slepí, konštatuje Huntington pripomínajúc, že veľakrát silové prostriedky dosiahnu opačný efekt, ako je ten želaný. Vojenský zásah namierený proti zahraničnému lídrovi len posilní jeho popularitu a moc a súper získava sympatie dokonca aj v zahraničí len preto, že sa odvážil postaviť proti najsilnejšej veľmoci na svete. Dva príklady - iracký vodca Saddám Husajn a juhoslovanský prezident Slobodan Miloševič. Ani jedného z nich nedokázali USA so svojou „kozmickou“ a "chirurgicky presnou" vojenskou technológiou a monopolom na informácie pokoriť a odstrániť. V tejto súvislosti Huntington poukazuje na to, že ani Clintonova vláda, ani americký Kongres a ani verejná mienka USA nie sú pripravené akceptovať vysoké riziká šéfovania monopolárnemu svetu. Radového Američana, aj keď od malička vychovávaného v duchu patriotizmu a amerikanizmu, nezaujíma svetová hegemónia USA, ale koľko ho to bude vlastne stáť. Aké medzinárodné spoločenstvo?
Tváriac sa, ako keby naozaj patrili do monopolárneho sveta, sa USA dostali do pozície osamelého bojovníka. Aj napriek tomu, že americkí lídri vždy hovoria v mene medzinárodného spoločenstva. Kto však patrí do tohto svetového združenia, pýta sa Huntington a s ním aj všetci triezvo uvažujúci pozorovatelia. Patrí tam Rusko? Čína? Alebo India, Pakistan, Irán, arabský svet? Francúzsko? Žeby krajiny Latinskej Ameriky či africké štáty? Poskytli tieto krajiny USA právo hovoriť v ich mene? Podľa amerického politológa by sa pojem medzinárodné spoločenstvo v americkom podaní mal obmedziť na anglosaský svet - Veľká Británia, Kanada, Austrália a Nový Zéland, spolu s Nemeckom a niektorými západoeurópskymi štátmi a Japonskom pri podpore v OSN. Sú to významné a silné štáty, ale nikto nemá právo tvrdiť, že práve ony reprezentujú medzinárodné spoločenstvo. Celý svet. Mnohokrát sa USA vo svetových konfliktoch a krízach ocitli samy alebo skoro samy. Týka sa to Medzinárodného tribunálu pre vojnové zločiny, blízkovýchodného mieru, požitie sily proti Iraku a Belehradu ako aj ekonomické sankcie proti Kube, Líbyi a Iránu. Podľa Huntingtona počet vlád, ktoré majú tie isté záujmy ako USA, sa znižuje. A to v čase, keď Biely dom pomenúva niektoré krajiny ako klamárske, neuvedomujúc si, že sa v očiach veľkej časti sveta práve USA stali takou krajinou. Hrozba jedinečnosti
Podľa niektorých prieskumov špecializovaných inštitútov až dve tretiny štátov sveta vnímajú USA ako potenciálnu vonkajšiu hrozbu. Pritom USA sú vnímané nie ako vojenská hrozba (aj napriek intervenciám), ale skôr ako hrozba pre integritu a slobodu konania. Takýto postoj vláda USA nemôže nechápať. Aspoň nie dovtedy, kým americkí lídri považujú záležitosti sveta za svoje vlastné záležitosti. Pred niekoľkými rokmi to priliehavo vystihol juhoafrický prezident Nelson Mandela slovami: „Nemôže byť akceptovateľná arogancia jednej krajiny, ktorá tvrdí, že môže vyberať priateľov suverénnemu štátu.“ V bipolárnom svete, píše Huntington, boli štáty, ktoré podporovali snahy USA aby sa etablovali v úlohe ochrancu proti inej superveľmoci. Ale v aktuálnom medzinárodnom kontexte existencia jedinej superveľmoci je automaticky hrozbou pre ostatné veľmoci. USA by sa mali prestať považovať za „svetového policajta“ a v záujme udržania stability na svete by mali otvorene, partnersky a účinne spolupracovať s ostatnými veľmocami. Iaromír Novák

 

Webmaster: webmaster@maxo.sk
Design: MAXO s.r.o.