|
|
||||||||||||||||
| Streda 21.Apríla 1999 | |||||||||||||||||
|
 |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Ak nemáte peniaze, nemáte sloboduCelý môj život bol poznačený radikálnymi zmenami Poznáme ho nielen ako svojráznu hereckú osobnosť, neraz nazývanú enfant terrible, ale desať rokov už aj ako úspešného podnikateľa, majiteľa a riaditeľa populárneho Rádia Twist. Andrej Hryc. Jeho názory v nasledujúcom rozhovore sú nesporne pre mnohých z nás inšpiratívne a poučné. Ako sa s odstupom času dívate na svoje rozhodnutie zmeniť pomerne pokojnú a nesporne úspešnú hereckú kariéru za riskantnú a hektickú podnikateľskú činnosť? Zopakovali by ste to ešte raz? - Rozhodne áno. Najrozumnejšie, čo som v živote urobil, bolo práve to, že som z divadla odišiel. Prečo? - Jednoducho som vo svojom vývoji dospel do takého štádia, že som potreboval radikálnu zmenu. Vlastne, celý môj život bol poznačený radikálnymi zmenami. Z Bratislavy som odišiel do Košíc, odtiaľ na vrchole svojej kariéry som sa pobral naspäť do Bratislavy, a to bez toho, aby som mal čokoľvek zabezpečené. Žil som na voľnej nohe, potom som nastúpil na Novú scénu, kde som vydržal desať rokov. Aj odtiaľ som odišiel zo dňa na deň a začal som robiť niečo úplne iné. Pri týchto zmenách som vždy veľmi riskoval, ale, pánboh zaplať, vždy sa mi to oplatilo. Vyzerá to tak, že ste hazardér... - Áno, som hazardný hráč. Myslíte si, že nikomu by nezaškodilo trocha riskovať? - Riskovaním sa môže buď získať, alebo stratiť, tretej cesty niet. Ide o to, aká je percentuálna možnosť toho zisku alebo tej straty, a to musí uvážiť každý sám. Ja však v každom prípade  odporúčam riskovať, lebo len tak sa človek môže niekam prebiť. Normálnou cestou, evolučnou metódou, ide všetko veľmi ťažko a najmä zdĺhavo. Pokiaľ viem, vaše podnikateľské aktivity sa neobmedzujú iba na Rádio Twist... - Nie, mám aj galériu - kaviarničku pod Bratislavským hradom. V tých končinách som otvoril aj bar s reštauráciou. Volá sa Vydrica, ale tá už patrí mojej dcére. Podarilo sa nám získať aj najznámejšiu bratislavskú kaviareň Štefánka. Teraz pripravujeme jej rekonštrukciu na pôvodnú historickú podobu. Okrem klasickej kaviarne bude tam aj veľmi nóbl reštaurácia, v ktorej budú obsluhovať čašníci vo frakoch. Všetko by malo byť hotové do konca roka a otvorené na Silvestra. Ak pôjde všetko dobre, Štefánka už bude onedlho vyzerať tak, ako vyzerala niekedy v rokoch 1925 - 1930. Ktoré z vašich podnikateľských aktivít považujete za najvydarenejšie dieťa? - Jednoznačne Rádio Twist. Domnievate sa, teraz už ako skúsený podnikateľ, že sú u nás zo strany štátu vytvorené vhodné podnikateľské podmienky? - Absolútne nie! V tejto krajine je všetko možné, len nie vhodné podnikateľské prostredie. Je tu katastrofálny daňový systém, parlament namiesto toho, aby prijímal ekonomické zákony, zaoberá sa, mierne povedané, hlúposťami, nad ktorými sa človeku rozum zastavuje. Ako vôbec môžu volení zástupcovia tak nemilo Bohu za peniaze daňových poplatníkov strácať čas politikárčením, nezmyslami, ktoré národu nič neprinášajú, namiesto toho, aby tvorili vážny právny poriadok?! Ak sa skoro nespamätajú, budem mať vážne obavy o ďalší vývoj na Slovensku. Mám v zahraničí veľa priateľov a najmä moji americkí kamaráti tvrdia, že tu by nijaký normálny Američan nepodnikal, lebo na Slovensku sa jednoducho podnikať nedá. Čo ich na celej situácii zaráža najviac? - Bankovníctvo, úverové podmienky, niektoré nezmyselné sociálne zákony, materské dovolenky, dovolenky, rôzne odvody, fondy zamestnanosti a nezamestnanosti, sociálne dávky - všetko toto považujú za niečo neskutočné. My tu máme drvivú väčšinu nezamestnaných z povolania. Sú to ľudia, ktorí nechcú pracovať a od štátu za to dostávajú toľko finančných prostriedkov, aby sa mohli pohodlne povaľovať a oni sa aj povaľujú. Je tu nedostatočná kontrola, mnohí z nich pracujú načierno, teda parazitujú na spoločnosti a spoločnosť nemá absolútne nijaké kontrolné mechanizmy na to, aby týmto ľuďom mohla zabrániť kradnúť, lebo títo ľudia vlastne kradnú peniaze nás všetkých. Je sympatické, že veci nazývate pravými menami... - Prečo by som mal chodiť okolo horúcej kaše? Som už, chvalabohu desať rokov absolútne nezávislý a nikto mi nemôže prikázať, aby som nehovoril to, čo si myslím. Je mi úplne jedno, či sa to niekomu páči, alebo nie. Niet pochýb o tom, že Rádio Twist sa stalo veľmi rýchlo obľúbenou a počúvanou rozhlasovou stanicou. Rozporuplné sú však názory na jeho reláciu Čierna skrinka. Myslíte si, že myšlienky a názory ľudí, ktoré v nej odznievajú, sú výsledkom slobody a demokracie alebo iba akýmsi exhibicionizmom a dôkazom toho, že dnes sa všetko môže. Niektorí ľudia sa totiž domnievajú, že táto relácia dáva priestor aj takým, ktorí svojím vystúpením môžu ublížiť nevinným? - Čierna skrinka je hlas ľudu v tom najjednoduchšom slova zmysle. Pochopiteľne, robíme výber príspevkov, ktoré vysielame a nijako sa tým netajíme. Ak by sme totiž vysielali všetko, čo nám ľudia zatelefonujú, išli by sme z jedného súdneho procesu do druhého. Preto je prakticky nemožné, čo ste povedali. Iná vec je, že v relácii je dosť široký priestor na to, aby ľudia vyslovili svoj názor na konanie politikov. Politik z môjho pohľadu nie je obyčajný človek, má výnimočné postavenie, žije z našich peňazí, má rôzne imunity a výsady, ktoré radový občan nemá, a preto musí zniesť aj väčší podiel kritiky ako ostatní. Nestotožňujem sa ani s tým, že ak nejaký občan vyjadrí svoj názor na činy alebo výroky politikov, že ich tým dehonestuje. Politik sa väčšinou dehonestuje sám svojimi vyjadreniami. Vás nikdy nelákala aktívna politika tak ako viacerých vašich kolegov z umeleckej brandže? - Ja som predsa bol v aktívnej politike, keď sa menil režim a keď som bol aktivistom VPN. Chvíľu som si aj myslel, že v politike zotrvám naďalej, ale vzhľadom na to, že v nej zostalo veľa komunistov, čo mi boli odjakživa proti srsti a že sa do nej natlačila hromada nekompetentných, za ktorých sa hanbím a nerád by som sa s nimi porovnával, tak som sa rozhodol, že politiku opustím. Začal som hľadať zmysluplnejšiu náplň života a ,pánboh zaplať, veľmi skoro som ju našiel v Rádiu Twist. To je naozaj dnes zmyslom môjho života a napriek tomu, že sa stále cítim hercom - hrám v divadle, v dabingu, nakrúcam filmy - môžem si dovoliť ten luxus, ktorý je snom každého herca: robiť herectvo ako svojho koníčka. Preto, že z herectva nežijem, môžem spolupracovať iba s ľuďmi, ktorých mám rád, a na projektoch, ktoré sa mi páčia. Koľko percent svojho času venujete podnikateľskej činnosti a koľko hereckej? - To sa nedá vyjadriť percentuálne, isté je, že sa venujem mnohým činnostiam - okrem riaditeľovania v Twiste som aj kaviarnikom, hercom, ale aj honorárnym konzulom Seychellskej republiky, teda mám aj určité diplomatické povinnosti. Podľa toho, čo ste vymenovali, zdá sa, že aj vy ste už posilnili rady workholikov... - A viete, že hádam aj áno? Hrám pravidelne v Košickom divadle v muzikáli Oliver a okrem práce v dabingu sem-tam natočím aj nejaký film. Presnejšie: za posledných deväť rokov ich bolo sedem. Ten posledný Rivers of Babylon bol naozaj veľmi úspešný. Podstatné pre mňa je, že mám dostatok práce, že mám veľa ponúk, teraz som tiež jednu prijal. V Prahe som uzavrel zmluvu na účinkovanie v muzikáli Hamlet. Autorom tejto rockovej opery je Janek Ledecký. Teda budete aj spievať? - Samozrejme, spievam tam šesť piesní. Muzikál má hviezdne obsadenie, lebo partnerkou mi bude Helena Vondráčková, Ivana Chýlková, Zdena Studénková. Ja budem hrať Claudia, Ledecký Hamleta, Polónia bude alternovať Josef Laufer s Pavlom Zedníčkom. Sabina Laurinová bude hrať Oféliu a režírovať bude Zdeněk Troška. Ako sa pozeráte na súčasnú situáciu v kultúre a najmä v divadle? Myslíte si, že renesancia kultúry je už za nami, alebo ešte len príde? - To je veľmi ťažká otázka. Aj ja som dostal dve zaujímavé ponuky. Raz byť riaditeľom Novej scény, čo som ešte v roku 1990 odmietol. S touto ponukou nešlo totiž právo na celkovú reorganizáciu divadla a ja som nechcel riadiť súbor, ktorý bol personálne postavený ešte vtedajším mestským tajomníkom KSS Gejzom Šlapkom. Druhýkrát mi naznačili, že ak sa do politiky vrátim, mohol by som sa za istých okolností stať ministrom kultúry. Povedal som, že áno, pôjdem do vlády, ale iba takej, ktorá bude mať v programovom vyhlásení zrušenie ministerstva kultúry. Ja si totiž myslím, že toto ministerstvo je absolútne zbytočná inštitúcia. Keďže takáto vláda ešte nenastúpila, nemôžem sa v tejto veci angažovať. Ale ako likvidačný minister by som sa dobre uplatnil. Verím však, že k tomuto poznaniu dospeje aj Milan Kňažko. Prečo ste proti tejto inštitúcii taký zaujatý? - To nie je zaujatosť, ale jednoducho fakt, že kultúra sa nedá riadiť, a ani nikde na svete sa neriadi. Kultúra je, alebo nie je. Samozrejme, povinnosťou štátu je kultúru financovať, lebo v nej ide o výchovu občanov. Na to však stačí skupina odborníkov, aby dotačné prostriedky zo štátneho rozpočtu na začiatku roka rozdelila medzi tvorivých umelcov a aby na konci roka tá istá skupina zhodnotila použitie týchto prostriedkov. Tí, ktorí s nimi naložili dobre, dostali by aj nabudúce a tí druhí by nedostali už nikdy nič. A toto je jediná funkcia, ktorú by mal mať štát v kultúrnej oblasti. Ostatné je v rukách samých umelcov, pričom dobrí by prosperovali a menej dobrí by sa museli rekvalifikovať tak, ako je to v iných odvetviach. Keď dnes vidím, ako sa búria rôzni ľudia pracujúci v rezorte kultúry - nechcem ich bližšie špecifikovať -, pýtam sa, kde berú tú odvahu klásť seba na nejaké výnimočné miesto v štruktúre spoločnosti? Média akoby dnes boli centrom záujmu spoločnosti. Nepripisuje sa im až prehnaný význam? To určite nie. Médiá sú dôležité všade na svete, formujú verejnú mienku, či sa to už politikom páči, alebo nie. V demokratickej spoločnosti sa tento proces nedá zastaviť. Samozrejme, médiá majú obrovskú zodpovednosť, lebo majú silu. Pokiaľ sú nezávislé a nepodliehajú rôznym politickým tlakom, tak ich existencia je oprávnená a veľmi užitočná, lebo prostredníctvom nich sa takpovediac čistí spoločnosť, čo je nevyhnutné. Preto musia mať absolútnu slobodu a nesmú byť pod nijakým ekonomickým, ani politickým tlakom, čo, žiaľ, v tejto krajine ešte je. Nezdá sa vám však, že u nás došlo k mediálnemu pretlaku? Stánky sú zaplavené novinami a časopismi, pribúdajú elektronické médiá... - Áno, trh je presýtený a skôr či neskôr dôjde k jeho samoregulácii. Denne čítam všetky noviny a oproti veľmi silne tendenčnej Slovenskej republike sa vo všetkých novinách píše takmer rovnako. Úplne by stačil jeden veľký silný denník, ktorý by bol totožný s vládnym názorom, jedny silné opozičné noviny a regionálne noviny by sa mohli zaoberať inými vecami. Takto je to aj v USA. Zhodli sme sa na tom, že existencia relácie Čierna skrinka je výsledkom demokratických a slobodných spoločenských pomerov. Čo si predstavujete pod pojmom vnútorná sloboda človeka? Môžu byť aj u nás všetci ľudia vnútorne slobodní? - Keď som vnútorne slobodný ja, prečo by nemohli byť aj iní? Je to iba otázka rozhodnutia, sily a občianskej odvahy toho-ktorého jednotlivca, aby pripustil a niesol so sebou to riziko, že s jeho názormi alebo konaním nebudú súhlasiť všetci. Lebo moja sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda iného. Nemyslím si, že je to zložité, lebo dnes máme už chvalabohu priestor na voľné šírenie akýchkoľvek názorov. Čierna skrinka je toho dôkazom. Nerozpakujeme sa vysielať veci, ktoré kritizujú túto vládu, dokonca vysielame príspevky, ktoré kritizujú nás samých. Ľudia majú rôzne názory a ja si myslím, že práve Čierna skrinka je jediným miestom v tejto krajine, kde aj obyčajný človek môže povedať to, čo si myslí, bez toho, aby mal pocit, že niečo riskuje. Navyše, povie to anonymne, takže sa domnievam, že je to veľmi príjemná služba Stotožňujete sa s názorom, že peniaze prinášajú človeku slobodu? - Absolútne! Keď nemáte peniaze, naozaj nemáte ani slobodu, lebo nemôžete zjesť to, čo chcete, nemôžete si obliecť, ani kúpiť to, čo sa vám páči, lebo na to nemáte. U nás sme za minulého režimu o peniazoch vôbec nemohli hovoriť, bolo to akési tabu či hanba. Peniaze sú však veľmi príjemná vec a ja sa vôbec netajím tým, že ich mám rád. Nešťastie je iba v tom, že každý ich nevie zarobiť. Nemôžu k nim prísť ani ľudia, ktorých dnes hromadne prepúšťajú z tovární na celom Slovensku a z ktorých väčšina žije v malých mestách či na vidieku, kde iných pracovných príležitostí niet. - Všade na svete sa za prácou cestuje. To iba u nás si väčšina absolventov škôl myslí, že musí pracovať jedine v Bratislave. Za minulého režimu sa to dalo ešte pochopiť, lebo, povedzme, vtedy boli banány naozaj len v Bratislave, ale dnes sú všade, všade je dostatok tovaru a taká úroveň života, akú si ľudia vytvoria. Samozrejme, štát má pomáhať ľuďom, ktorí sú existenčne ohrození, ale iba chvíľku. Nie je predsa možné, aby si niekto založil svoju existenciu na tom, že štát mu bude dlhodobo či stále vyplácať peniaze. Tie sú predsa ohodnotením nejakej pracovnej činnosti, sú odmenou. Štát si nemôže dovoliť dávať peniaze niekomu len za holú existenciu. Ľudia by sa mali viac snažiť. Čítal som nedávno, aká je v Maďarsku nízka nezamestnanosť, ale tam už roky, najmä v Budapešti, majú ľudia niekoľko zamestnaní. Dobre, to je Budapešť alebo, povedzme, Bratislava, kde je ešte dostatok pracovných príležitostí. Čo však ľudia na Orave, na Kysuciach? - Dovolím si povedať, že ľudia málo rozmýšľajú. Často chodievam po slovenskom vidieku a som zhrozený, prepáčte za výraz - ľudskou zadubenosťou. Ľudia berú štátnu podporu, ktorá im stačí na to, aby presedeli v krčmách celé dni, mesiace, od dávky po dávku. O tom, čo by mohli urobiť pre svoj lepší život, nerozmýšľajú. Bol som nedávno v jednej stredoslovenskej dedinke s nádhernou prírodou, ktorá má všetky predpoklady na to, aby sa stala celoročne vyhľadávaným turistickým strediskom. Ale nikto tu nepohne rozumom, aby vybudoval služby, staral sa o turistov, maznal ich, aby sa sem znova vracali, a preto im vymýšľal rôzne programy. Zastavil som sa tam večer v krčme. Okrem iných v nej sedeli dvaja podnapití tridsiatnici, očividne nezamestnaní, ktorí si rozprávali o tom, ako tým zasratým nemeckým turistom poprepichovali včera popoludní pneumatiky. Čo na to povedať? Je to vizitka našej duchovnej biedy, nízkej kultúrnej a vzdelanostnej úrovne. Ľudí, ktorých by si mali vážiť a z ktorých by mohli pohodlne žiť, odháňajú, ničia im majetok. Nebude to dobré u nás dovtedy, kým si každý jeden neuvedomí, že obdobie socializmu a rovnostárstva je už konečne definitívne za nami a každý sa bude mať len tak, ako sa sám bude snažiť. Marcela Zábojníková
|
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
