|
|
||||||||||||||||
| Piatok 23.Apríla 1999 | |||||||||||||||||
Hospodárska politika a myAby boli kompetentní, musia vedieť, čo sa deje a ako na to Pomaly, ale isto sa majorita slovenských výrobných podnikov, ktoré nie sú v rukách zahraničných firiem, dostáva do situácie, kde vlastníci vzhľadom na nízku rentabilitu musia rozhodnúť o skončení výroby. Že tento neutešený stav mohol existovať tak dlho, je výsledkom niekoľkých faktorov, o ktorých existencii ekonomické teórie nemali dodnes ani tušenie. V trhovej ekonomike je každý podnik existenčne závislý od svojej schopnosti vyprodukovať tým, ktorí v ňom vlastnia akcie, väčšiu hodnotu. Ako keby si títo tzv. investori uložili peniaze v banke. Keď sa tak nestane, je v podstate budúcnosť podniku spečatená. Bez schopnosti produkovať značný zisk nielen pre investorov, ale aj pre potrebu vlastnej obnovy sa podnik stáva neatraktívny a jeho možnosť zabezpečiť potrebný kapitál na obnovu a ďalšiu existenciu sa minimalizuje. Doteraz existovali dve teórie a praktické skúsenosti s ich aplikáciou ukazujú, že obe môžu byť použité pri riešení situácie, keď podnik prestane byť atraktívnym pre investorov. Slon v porceláne Prvá teória je, že čím menej štát vstupuje do rekonštrukcie podnikov, tým menej škody urobí. Táto teória sa dá aplikovať v štátoch, kde má súkromné podnikanie dlhú tradíciu a každý pozná pravidlá hry. Takisto sa vyžaduje, aby pri použití tohto modelu neexistovala tradícia socialistických politikov v krajine. Podľa mňa sú iba dve oblasti na svete, kde sa tento model dá uplatniť - Severná Amerika a Japonsko. Druhá teória je, že okrem kalkulácie tzv. privátnej perspektívy investičnej návratnosti existuje aj spoločenský pohľad na podnikanie. Niečo, čo by sa dalo nazvať spoločenskou morálkou. Táto teória hovorí, že nie je nič mimoriadne v tom, že podnik nevykazuje patričný zisk pre investorov, alebo, že je čiastočne stratový. Pokiaľ podnik spĺňa určité spoločenské predpoklady, ako napríklad tvorbu veľkého množstva pracovných príležitostí. Štát je ochotný takýto podnik udržať pri živote v nádeji, že podnik časom nadobudne aj schopnosť uspokojiť svojich akcionárov. Tento pohľad je vlastný všetkým európskym ekonomikám a je jadrom aktívnej hospodárskej politiky každého moderného štátu. Tí, ktorí v týchto moderných ekonomikách nielen zastávajú, ale aj konajú v zmysle tohto názoru však vedia, že každý podnik, ktorý sa do takejto situácie dostane má iba krátky čas na to, aby sa z nej dostal. Takisto je pravdou, že vlastníci podnikov, ktoré neprodukujú zisk buď nie sú ochotní ďalej investovať, alebo jednoducho nemajú dosť prostriedkov. V takejto situácii je rozhodujúce, či štát má, alebo nemá schopnosť konať. Reči a skutky Úspešné rekonštrukcie podnikov v Európe majú tú charakteristiku, že štát zobral na seba rolu iniciátora rekonštrukcie podnikov. Nie to, že štát prebral podnik, ale to, že štát konal tak, aby veritelia podniku, jeho vlastníci a zamestnanci podstúpili takú obeť, ktorá umožňuje a motivuje novú budúcnosť pre všetkých. Napriek tomu, že všetci tento model poznáme a môžeme menovať nespočetné množstvo jeho úspešných aplikácií, na Slovensku ho nepoužívame. Dôvod je veľmi jednoduchý. Naši politici nemajú schopnosť definovať cieľ hospodárskej politiky a zodpovedné štátne orgány nemajú prostriedky a kompetenciu na takýto program. Možno je tu aj iné vysvetlenie, ktoré vychádza z mojich osobných skúseností z podnikania na Slovensku. Každý zodpovedný reční a nekoná. Zodpovednosť nie je prakticky merateľná a umožňuje akumuláciu neúspešných jednotlivcov v dôležitých spoločenských funkciách. Nekonkrétne a nemerateľné ciele pasujú politickému životu a sú zároveň neprekonateľnou prekážkou pri styku politikov so zástupcami či už podnikateľov alebo odborov. Pol roka po voľbách môžem pokojne skonštatovať, že ako priemyselník som totálne sklamaný monumentálnou neschopnosťou vlády podniknúť niečo nové a konkrétne. Nechcem hovoriť o tom, že neexistujú výnimky v podobe jednotlivcov, ktorí napriek tomu, čo je, konajú v záujme štátu. To tu však už bolo aj predtým. Napriek tomu, že sa Mečiarovi nikdy nepodarilo postaviť kompetentnú vládu, alebo zvládnuť verejnú správu, boli v jeho vláde aspoň náznaky prejavu zodpovednosti za hospodársku politiku. Neúspech jedného mohol byť poučením pre iných. Ružový sen Dnešná politika je politikou pštrosov. Čo nevidím, to nie je. Skupinové záujmy koaličných strán ukazujú, ako ťažko sa vieme dohodnúť na obsadení miest vo verejnej správe. V situácii, keď slová iniciatíva a spolupráca by mali dominovať nad textom a činom, sme v záujme jednotlivcov a skupín ochotní rozbiť aj to, čo ešte funguje. Napriek tomu, že naši politici s veľkou pravdepodobnosťou nevedia, čo sa deje a ako na to, bude veľa záležať na konaní zamestnávateľských a odborových organizácií. Je na čase, aby tieto organizácie prestali snívať o tripartite a začali chrániť záujmy tých, ktorí ich založili. Hrať divadlo spoločného ružového sna o budúcnosti je zavádzaním a sebaklamom, ktoré môžu viesť k nepríjemným prekvapeniam pre všetkých. Politikom treba dať priestor, ale treba aj systematicky kontrolovať výsledok ročného použitia viac ako 200 mld. Sk štátneho rozpočtu, ktorý majú k dispozícii. Ak odbory a zamestnávatelia budú v jednej tripartitnej posteli s našimi politikmi, tak riskujeme, že tí, čo mali kontrolovať a verifikovať úspech hospodárskej politiky, budú zneužití na kamufláž (niečoho, čo smrdí). Alexander F. Zvrškovec prezident Dividend Group |
|
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | |