|
|
||||||||||||||||
| Piatok 30.Apríla 1999 | |||||||||||||||||
|
 |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
A osud trvá večne ...Ako len treba milovať život tu na zemi, krehký, zázračný. Aj toto naše storočie - nech si ho obviňujú z čohokoľvek ... (Andreé Chedidová) Magdaléna Kuciaňová je desaťnásobnou víťazkou Vansovej Lomničky. Úspešne prešla mnohými prehliadkami armádnej súťaže umeleckej tvorivosti, národnými súťažami Hviezdoslavov Kubín a Wolkrův Prostějov. Ich vyvrcholením bola celoštátna súťaž v umeleckom prednese poézie a prózy vo Valašskom Meziříčí, kde v roku 1983 obsadila siedme miesto medzi špičkovými recitátormi je to jej najväčší osobný triumf. Pôsobivé umelecké slovo Magdalény Kuciaňovej dlhé roky oživuje program mnohých kultúrnych podujatí, prihovárala sa mladomanželom na svadobných obradoch či pozostalým na posledných rozlúčkach. Prednesu sa venuje od svojich detských rokov. Tak to už zariadil osud, často neprajný. A hoci ten jej nebol jednoduchý, nepoddala sa mu. Našla si divadlo, neskôr poéziu. Práve cez ňu cíti potrebu osloviť ľudí. Ako druháčku učnicu ju nevýslovne zaujal a výraznú stopu v nej nechal Exupéryho Malý princ. Vidieť možno len srdcom ... Jeden z jej najsubjektívnejších prednesov zaznel v roku 1990 na Vansovej Lomničke. Recitovala Hviezdoslavove biblické motívy Kain. Bratovraždu orientovala na široké problémy súčasného sveta. Decentne gradujúc text, všetky pocity sústredila na mimiku, hlas, tempo, pauzu ... Je húževnatá ctižiadostivá, zanietená pre všetko, čím sa zaoberá. Popri rodine, poézii a zamestnaní vyštudovala právo na UK v Bratislave. Sú chvíle, keď si poviem, do čerta so životom. Túžim sa povzniesť, zabudnúť na všetky reálne problémy, utiecť. Vtedy siahnem po veršoch. Po tých, ktoré sú mi najbližšie. Sú akousi mojou záchrannou sieťou. A potom si vždy uvedomím tú neskutočnú moc slova, moc citov, váhu vzťahov. A zasa je všetko dobré, urovnané, bolesť Siaham po Miroslavovi Válkovi. Bol to veľký básnik, bol a zostane pre mňa vždy pojmom. Milujem jeho poéziu, tak hlboko filozofickú, zádumčivú. Pri čítaní jeho poézie takmer vždy dôjde k súzvuku v mojej duši a srdci s obsahom tej-ktorej básne. Môjmu naturelu vyhovuje i Ján Stacho, hoci jeho poézia je veľmi ťažká na prečítanie, na pochopenie i sám prednes. Napríklad príprava básne Slučka nad zemou na Vansovej Lomničku vyžadovala denne dve hodiny práce s textom. Mám rada i Voznesenského. Prečo? Aj preto, že ho prekladal Miroslav Válek, čiže opäť väzba. Z klasiky je to jednoznačne P. O. Hviezdoslav. Maša Haľamová ma oslovila iba nedávno. Ako sedemnásťročnej mi zomrela mamička. Mala som to šťastie, že som si našla vzťah k svojej triednej učiteľke. Tá žena bola pre mňa druhou mamou. Nedávno som sa s ňou stretla po viac ako dvadsiatich rokoch. Povedala len mnohovýznamné Magda a vložila mi do ruky útly balíček. Bola to zbierka básní Maše Haľamovej Komu dám svoju nehu, s venovaním: Magda = poézia, tak ste zapísaná do môjho srdca. A ja som prvýkrát, už z úcty k učiteľke, čoby mojej mame, začala tie verše lúskať a zistila som, že mi majú čo povedať, že majú čo žensky povedať s pribúdajúcimi rokmi, ktoré často boli pre mňa neľahké. Napísať literami hviezd Len slovo v oblohy oko! Napísať mocne, vysoko, Aby ho nikto nemohol zniesť. Aby večne bolo čisté, Nepadlo v priepasti blata - Napísať literou zlata V diaľavy, výšky striebristé: Milujem! Láska! Keď som videla mladých ľudí, často sa tváriacich ľahostajne až otrávene, mrazilo ma. Neuvedomovali si váhu slova láska. Lásku treba vedieť žiť a prežiť. Našťastie, je len málo tých, ktorým by slovo láska bolo cudzie, najcudzejšie na svete. Ak predo mnou stál mladý pár precítený láskou, napätím a s trochou trémy, akoby to všetko prešlo aj na mňa. Opäť a znova som prežívala ten nádherný okamih lásky a v kútiku srdca som verila, že sú to práve tí, ktorí vedia prekonať rôzne životné peripetie. Skôr ako predstúpim s básnikovým posolstvom pred publikum, uplynie veľa času hľadania a stotožnenia sa a akýmkoľvek textom. Musí zarezonovať v mojej duši a chcem s ním osloviť poslucháča. Publikum vníma veľmi pozorne dokonca si v ňom vyhľadám spriaznenú dušu, cez ktorú odovzdávam autorovo posolstvo aj ostatným. Či sa mi to podarilo, alebo nie, spoznám cez oči. Tie nikdy neklamú... Mávam pravidelne i trému. Tá je mojím meradlom zodpovednosti. Ak ma táto čarodejka navštívi, nemám dobrý pocit zo svojho výsledku. To neplatí len pre poéziu a recitáciu. Pocit zodpovednosti ma sprevádza i v každodennej profesionálnej praxi. Pre temperamentnú, citlivú a vtipnú prešovskú rodáčku, roky žijúcu v Piešťanoch, sa poézia stala neodmysliteľnou súčasťou života. K životu stačí pár: tráva, klavír a Ty, ktorá nikdy nepochopíš, že niekto tu chce zabíjať a len raz sa narodíš ako človek. ... a osud trvá večne. (Tomáš Murajda) ... a ja som osudu a životu nesmierne vďačná za to, že ma obdarili schopnosťou iným odovzdávať básnikovo posolstvo, ktoré je precedené cez moje srdce a dušu. Text a foto Zora Petrášová |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
