|
|
||||||||||||||||
| Piatok 9.Apríla 1999 | |||||||||||||||||
|
 |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Dramatik (takmer) v zabudnutíAby sme začali rozmýšľať, kto sme a kam ideme, a potom komunikovali Popri Karvašovi a Bukovčanovi patrí k našim najpoprednejším dramatikom. Len málokto nevidel aspoň jedno jeho divadelné predstavenie alebo televíznu hru Straty a nálezy, Peter a Pavol, Meridián, Dobrí ľudia ešte žijú, Žobrácke dobrodružstvo a mnohé ďalšie. Áno, hovoríme o Jánovi Solovičovi, ktorý sa pred niekoľkými dňami dožil svojich 65. narodenín. Zaujímalo nás, ako žije známy spisovateľ, a stretli sme sa v útulnej bratislavskej kaviarničke v samom strede rušného centra so zaujímavým výhľadom na Suché Mýto a okolie. Posedenie pri šálke voňavého ovocného čaju sa Solovičovi stalo už tradičným úvodom do nového dňa. Majú tu aj veľa denníkov, ktoré si pri raňajkách vždy preštudujem. Dnes si len málokto môže dovoliť pravidelne kupovať viaceré noviny. Ján Solovič sa narodil 8. marca 1934 v Pliešovciach, v rodine železničiara. Po maturite na zvolenskom gymnáziu študoval dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Potom sa stal dramaturgom a neskôr umeleckým šéfom Čs. rozhlasu v Bratislave. V rokoch 1971 1973 bol vedúcim tajomníkom a od roku 1983 až do decembra 1989 predsedom Zväzu slovenských spisovateľov. Na VŠMU v Bratislave prednášal televíznu a filmovú dramaturgiu. Pohľad z okienka kaviarne evokuje síce spomienky na minulosť veď Suché Mýto vo svojej podobe už dávno neexistuje , ale my sme sa rozhodli, že dnešný rozhovor venujeme súčasnosti. Poznáme sa už desiatky rokov a vy nestarnete. Ako teda žije mladý spisovateľ na dôchodku? Teraz už pomerne v pohode, napriek tomu, že som pred tromi mesiacmi prekonal ťažký úraz. Dosť ma to trápilo, lebo som bol prvýkrát v živote dlhší čas pripútaný na lôžko. Ale už som sa z toho vystrábil, takže znovu pokračujem vo svojom ustálenom rytme. Myslíte pracovnom? No, ja som dobrovoľne odišiel zo všetkých funkcií do totálneho súkromia. Nie som angažovaný v žiadnej politickej strane, ani hnutí. A od roku 1994 som odišiel do predčasného dôchodku. Vtedy som si povedal, že skončím aj s literatúrou. Bolo to pre mňa zvláštne, lebo tridsať rokov som bol zvyknutý rok čo rok napísať niečo pre rozhlas, televíziu alebo divadlo a naraz ma obklopilo veľké ticho a prázdno. Takto som vydržal takmer päť rokov, ale potom mi to nedalo a začal som znovu skúšať pero a papier. Pretože historické témy a postavy boli vždy mojou veľkou láskou, bola to vlastne druhá línia celej mojej dramatiky, lebo popri tej pôvodnej, tzv. angažovanej publicistickej tvorbe som sa venoval veľkým postavám našich národných dejín. Moja veľká túžba bola venovať sa Štefánikovi. Tak som ešte v roku 1989 začal o ňom zbierať materiál. Pri jeho štúdiu som sa rozhodol, že keď raz táto téma vo mne dozrie, napíšem trilógiu. Prvá časť aj vyšla v roku 1995 pod názvom Bližšie k slnku v časopise Javisko. To množstvo historického materiálu ma však potom tak začalo gniaviť, takže som mal pocit, že namiesto dramatika sa zo mňa stáva archivár či historik. Preto som od zámeru urobiť trilógiu odstúpil a po zrelej úvahe som teraz, k nadchádzajúcemu 80. výročiu Štefánikovej smrti, napísal svoju druhú hru o ňom, ktorú som nazval Bez čiernej skrinky. Je to snová kompozícia, niečo úplne odlišné od toho, čo som robil doteraz. Nechal som v nej Štefánika snívať, poslednú noc pred odletom domov, život, ktorý on už neprežil, ale ktorý by bol možno prežil, keby bol zostal žiť. Táto, povedal by som, skôr trochu šialená myšlienka, skrsla vo mne priamo na Bradle, keď som tam raz sedel zadumaný a zišlo mi na um čo keď tu neleží Štefánik, ale niekto iný, nejaký jeho dvojník a on žil? Lebo tých verzií jeho tragickej smrti je veľa, sám som sa dopátral pri štúdiách materiálov deviatich. Ani jeden z nich nepripisuje nejakú veľkú dôležitosť a myslím si a aj preto som túto hru napísal , že nie jeho tragická smrť, ktorá traumatizuje náš národ už 80 rokov by nás mala zaujímať, ale jeho skutočne heroický život, lebo je nepochybné, že Štefánik bol najväčšou postavou slovenských dejín tohto odchádzajúceho storočia. Tak ako Štúr v minulom, tak Štefánik v tomto storočí. Preto som napísal hru Bez čiernej skrinky. Už sám názov všeličo prezrádza, lebo ak lietadlo bez čiernej skrinky spadne, nikto nikdy nevyšetrí príčiny jeho pádu. Lenže vtedy čierne skrinky ešte neexistovali. Štefánik padol a my tu máme len verzie, trápime sa nad tým, rozdeľujeme sa na takých a onakých, vzrušujeme sa, slzíme, zatíname päste, ale to nie je správne. Napokon v samom závere hry aj preto som ju napísal som použil vetu, keď Štefánik hovorí svojmu pobočníkovi ako odkaz pre tých, ktorí raz prídu po nás: Svojich potomkov prosím o jedno: ak si raz na mňa spomenú, aby neplakali a nezatínali päste, ale venovali mi radšej krátku modlitbu za pokoj mojej duše. O tomto by sme mali rozmýšľať. Čerpáte inšpirácie aj z osobných návštev Štefánikovho rodiska? - Nedávno som zažil asi najkrajšiu nedeľu vo svojom živote. Bolo to na Kvetnú nedeľu a pod názvom Kvetná nedeľa vo Vrbovciach napíšem aj báseň. Pozvali ma totiž do tejto obce, ktorá je neďaleko od Košarísk a Bradlianskej mohyly. Štefánikovi krajania tam zorganizovali prekrásnu slávnostnú promóciu hry Bez čiernej skrinky. Bolo to čosi, čo sme s manželkou ešte nezažili, spontánne, už som ani neveril, že tento náš zdecimovaný, rozbitý, rozhašterený a znepriatelený čas, ktorý žijeme, niečo také môže človeku dopriať. Vo Vrbovciach vládla prekrásna atmosféra, kde spolu a to je tiež vzácne Obecný úrad a Evanjelický farský úrad spojili sily a zorganizovali jedno nádherné popoludnie, kde vystupovali všetci od maličkých detí, cez vysokoškolákov, ktorí študujú v okolitých mestách, ale dochádzajú do svojej rodnej obce. Vystupoval ženský aj mužský spevokol, dychovka a všade plno ľudí, ktorí prišli až z kopaníc, odkiaľ ich pozvážal autobus. Vzácne bolo, že prišli nielen tie rozkošné tetušky a deduškovia v krojoch, ale aj ich deti a vnúčence, ktoré im sedeli na kolenách a potom tancovali. Bolo to niečo, čo sa v Bratislave už jednoducho zorganizovať nedá. Tu tiež prebieha množstvo tzv. krstov, kde búcha šampanské, ale po jeho vypití sa všetko končí a začínajú sa rozhovory o biznise a nie o tom, čo sa krstilo. To je smutné, a preto sa na takýchto podujatiach v Bratislave nezúčastňujem. Ešte nedávno boli takéto stretnutia často povinné, dávali sa do štatistík, no napriek tomu ľuďom predsa len niečo dali. Dnes sú skôr výnimočné. Ako sa na ne dívate vy? Ja si myslím, že keď na ne ľudia prídu dobrovoľne, sú nesmierne užitočné. To nedeľné popoludnie vo mne dokonca vzbudzuje novú nádej. Ľudia tam priniesli rôzne dobroty, pod ktorými sa stoly prehýbali. Napiekli, podonášali a chodili medzi ľudí ponúkajúc: nech sa páči, ochutnajte, ako to my urobíme! Taký som bol z tej srdečnej atmosféry dojatý, že som jednu chvíľu redaktorovi z rozhlasu nevedel ani hovoriť do mikrofónu. Každý mi chcel podať ruku, prehodiť slovko-dve a podľa stisku ruky ste videli, že aj im to stretnutie niečo dáva. Keď som im čítal úryvky z tej útlej knižky Bez čiernej skrinky, videl som, ako sústredene počúvajú a cítil som, že Štefánika majú hlboko v srdci. V minulom režime vás označovali za autora poplatného dobe. Ale vaše diela majú i dnes čo povedať. Objavujú sa vôbec v súčasných repertoároch našich divadiel? Neobjavujú. Divadlá so mnou prestali komunikovať. Posledná, 110. Repríza hry Peter a Pavol bola v júni 1990 na scéne Divadla P. O. Hviezdoslava v Bratislave a napriek veľkému záujmu divákov ju stiahli. Odvtedy moje meno zmizlo z plagátov a stratilo sa z repertoárov. Ochotníci, ktorým nikto nemôže prikázať, akých autorov majú hrať, tí ma ešte sem-tam uvádzajú. V Stropkove som mal pred štyrmi rokmi svetovú premiéru rozprávkovej hry, nedávno som sa zasa dočítal, že jednu z mojich najpopulárnejších komédií Žobrácke dobrodružstvo hrali ochotníci v Novej Bani. To znamená, že moje hry na vidieku sú ešte v povedomí, aj keď sa nevydávajú. Záujemcovia si ich však nájdu v knižniciach. Takže spojenie s ochotníkmi mi ešte zostáva, udržiavam si ho a je pre mňa cennou devízou. Vráťme sa ešte k profesionálnej orientácii našej divadelnej kultúry, ktorá je dnes, nepochybne, niekde inde, ako bola v minulosti. Pôvodná tvorba sa kdesi vytratila, ale ja dúfam, že trpezlivosť naozaj niekedy aj ruže prinesie. Neupadám preto do nejakého defetizmu, aj keď som si už v tom tichu, v ktorom žijem, zvykol. Nie je mi v ňom zle. Napriek tomu, tieto nové kontakty, najmä na slovenský vidiek, začali vo mne vzbudzovať aj nové nádeje. To, že profesionálna orientácia slovenského divadla je taká, aká je, to je vec dlhšej diskusie. Chcelo by to dlhší rozbor, prečo sa uvádza najmä inonárodná tvorba, že sa sem transplantuje všeličo, čo by sa nemuselo. Možno musíme touto dobou prejsť, aj keď trvá už pridlho desať rokov. Dnes chodia aj do divadiel celkom iní ľudia, ako kedysi. Nechcem to povedať tak kruto, ale duchovný rozmer sa už kdesi vytratil. Ako vnímate celkovú súčasnú spoločenskú situáciu? No nech je už akákoľvek, dáva množstvo inšpirácií, podnetov na tvorbu. Je však len málo tých, ktorí z tejto situácie ťažia. Sú tzv. alternatívne divadlá, menšie divadielka, ktoré sú dnes v centre pozornosti divadelnej kritiky. Neviem, akú majú návštevnosť, ale fakt je, že došlo ku generačnému preskupeniu. Mnohí z našich radov už definitívne odišli a tí mladí to majú podstatne ťažšie, než sme to mali my. Prečo myslíte? Napísať dnes odvážnu hru, ktorá by ľuďom otvárala oči, je riskantné. A títo mladí ľudia, tridsiatnici, čo je najzrelší vek pre dramatikov, majú dnes sťaženú situáciu nielen tým, že divadlá pred nimi privreli dvere, ale aj preto, že musia živiť svoje rodiny. Pravda, žiť sa dá z reklamy či z písania seriálov, o ktorých úrovni radšej pomlčím. A byť spisovateľom na voľnej nohe bolo na Slovensku vždy ťažké, dnes dvojnásobne. Možno preto sa zjavuje tak málo titulov. Zaujímavé však je, že aj tie, ktoré sa zjavia, ostávajú zväčšia nepovšimnuté. Neviem, čím to je. Žeby sa naozaj vytrácala túžba národa po kultúre? Žeby dnešnej mládeži stačilo naozaj len to, čo ponúka televízna obrazovka, rockové koncerty, nanajvýš muzikály? Čo vyrastie z našich detí, ak ich nebudú priťahovať knihy? Chvíľami, keď som sa pristavoval pri pouličných knižných stánkoch, som i ja upadal do skepsy. Veď tam ponúkajú ten najväčší brak, ktorý už na Západe nik nekupuje, pričom tam vždy bola i je aj dobrá literatúra. Ale mám informácie, že už klesá vlna nadšencov, ktorí tak dychtivo siahali po zlatých obálkach autoriek, ktoré ponúkajú sladkobôľne milostné príbehy. Samozrejme, na knižnom pulte plnom takéhoto braku, potom 1015 slovenských titulov, zastrčených niekde v kúte, nemalo šancu dostať sa k čitateľovi. Ale trh sa už, našťastie, presýtil týmto slaboduchým a prázdnym tovarom a zdá sa, že ľudia začali rozmýšľať. Poznám mnoho ľudí, ktorí si povedali: dosť! V televízii pozeráme už len spravodajstvo a potom si zapíname hudbu, ale prejdeme na rozhlasovú stanicu Devín, kde našťastie zostali ešte aj kvalitné programy. To je tiež dobrý signál. Ale ja verím, že dobrá literatúra prežije. Dôležité bude, kto bude jej vydávanie podporovať, lebo kdeže sú tie časy, keď slovenskí autori vychádzali v nákladoch 30- až 50-tisíc, ako napríklad Jarošova Tisícročná včela či Ballekove Agáty. Vtedy boli slovenské romány hitmi, a nie ako dnes, keď sa náklady pohybujú okolo 10001500 exemplárov. Ale ja mám stále taký pocit, že bude musieť byť aj lepšie. Človek znovu siahne po magickej černi Guttenbergovej tlače, ktorá aj po poltisícročí nestratila svoju príťažlivosť. Verím, že jej sláva nezhasne, ale sa obrodí. Situácia sa obrátila. Nemožno popierať, že pred rokom 1989 vynakladal štát na kultúru veľké prostriedky. Knihy boli lacné a každý k nim mal prístup. Samozrejme, sloboda tvorby nebola taká, aká je dnes. Dnes síce možno písať (takmer) o všetkom, ale autor si svoju knihu musí vydať sám, pokiaľ nenájde sponzora. Pri slove sponzor mi naskakujú zimomriavky. Priznám sa vám, že keď som sa rozhodol, či vydám túto svoju útlu knižočku, tiež mi vraveli: neboj sa, nebude to také drahé, veď nájdeme sponzorov. Desilo ma pri predstave, že pri hre o Štefánikovi by na obálke musela byť reklama na kozmetiku alebo dámsku bielizeň. Povedal som si, že to nikdy. Mal som však šťastie. Čas ukázal, že niektoré moje diela nestratili na trvácnosti. Pred dvoma rokmi nemecká televízia znovu zakúpila vysielacie práva na môj seriál Straty a nálezy. Napriek tomu, že ho už voľakedy v bývalej NDR vysielali, kúpili ho znovu, opäť ho predabovali a pomerne slušne mi zato zaplatili. Preto som si teda mohol dovoliť ten prepych a vydať knižne v počte 200 kusov hru Bez čiernej skrinky. Takto staršie, odrastené dieťa Straty a nálezy zarobilo na novorodeniatko. Všetci však takéto šťastie nemajú. Kultúra dnes stojí na úplnom okraji záujmu spoločnosti, na pokraji zrútenia. Hovorí sa len o podpore zdravotníctva, školstva, prípadne poľnohospodárstva, čo sú nesporne strategické odvetvia, ale ... Viete, bol som 19 rokov poslancom, a keď sa dnes dívam na zasadnutia nášho najvyššieho zákonodarného zboru ale už sa radšej ani nedívam , tak mám pocit, že prežívam zlý sen. Ale stále myslím, že aj tu dôjde k postupnému obratu a ľudia pocítia, že tak ako chlieb, bude na život potrebná aj tá duchovná potrava. Šťastie Slovenska je, že na vidieku ešte ľudia nažívajú a komunikujú spolu, že náš vidiek sa za posledné roky veľmi scivilizoval a ľudí, ktorí tu žijú, neslobodno ani najmenej podceňovať. Kým v mestách sa život točí viac okolo biznisu a vecí, ktoré s kultúrnym životom nemajú nič spoločné, na dedinách je to, našťastie, ináč. Vždy je dôležité, aby sa našiel jeden, ktorý zapáli ostatných a bude dávať príklad. V spomínaných Vrbovciach je to mladý, 33-ročný vzdelaný a inteligentný evanjelický farár Miroslav Hvožďara, ktorý dokázal vo svoje obci zjednotiť mládež i dospelých. Spoločne sa stretávajú, uvažujú nad vecami a udalosťami, a najmä si nie sú ľahostajní. Napriek rozdielnym názorom sa vždy zhodujú v tom, že ľudia by mali mať svoj veľký duchovný rozmer. Žiť treba spolu preto, aby nám bolo lepšie. Oni si dokonca naozaj vzájomne pomáhajú, a to je dnes nesmierne vzácne. Dedinskí ľudia sú mestskému človeku vzorom aj v udržiavaní tradícií, ktoré jednoducho nemožno pretrhnúť, lebo ak by sme tak urobili, je s nami koniec. Veľa sa diskutuje o tom, či národný či občiansky rozmer spoločnosti, a ja si myslím, že aj ten, aj onen. Je priam smiešne, aké sa dnes vytvorili dva protichodné tábory. Ak niekto len trocha vlasteneckejšie myslí, hneď je označovaný za nacionalistu a naopak, kto má rád moderné duchovné prúdy, ktoré k nám prichádzajú zvonka, je hneď označovaný za kozmopolitu, pričom to nemusí byť pravda. Aj jeden, aj druhý môže mať svoju pravdu, len si treba sadnúť k jednému stolíku a medzi sebou sa porozprávať. Lebo najväčšia chyba je v tom, že ľudia prestávajú komunikovať, a nielen v spoločenstve, ale aj v rodinách, čo je najstrašnejšie. Myslíte si, že táto doba nedoceňovania kultúry a duchovna vôbec sa prejavuje aj za hranicami Slovenska? Domnievam sa, že to nie je len naše špecifikum, ale celosvetový jav, lenže väčšie národy sa zrejme vedia intenzívnejšie a prenikavejšie brániť. Zoberme si len francúzsky príklad, kde robia všetko pre to, aby svoju kultúru nenechali padnúť. Aj tam boli obrovské amerikanizačné tlaky a predsa robia všetko pre to, aby francúzska kultúra zostala francúzskou. A to nehovorím o tom, akými vlastencami vedia byť Poliaci alebo Maďari, a nikto im to nevyčíta. Takže si myslím, že najdôležitejšie je, aby si už konečne ľudia v tom obrovskom zmätku, v akom žijeme, našli denne čo i len pár minút na to, aby začali v tichosti rozmýšľať a uvažovať nad tým kto som, kam idem a potom spolu komunikovali. Marcela Zábojníková |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
