|
|
||||||||||||||||
| Piatok 9.Apríla 1999 | |||||||||||||||||
|
 |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Obrázky dušeAkoby ani nebola z tohto sveta. Je krehká, láskavá a dobrá. Nadchne sa pre letnú páľavu rovnako ako pre mrazivý severák. Nadchne sa pre každé stretnutie s človekom, ale aj preto, že žije. Akoby ani nebola z tohto sveta. Pani Evička Štepánová. Chcela som písať o jej maľovaných obrázkoch. O romantike a poézii, ktorá z nich vyžaruje. Namiesto obrázkov v rámoch mi odkryla bohatý svet obrazov jej vnútra. Ukázala mi tie najkrajšie, najúprimnejšie obrázky duše. Mojím životným cieľom je radostne žiť. To nevie každý. Ľudia v každodennom zhone za pominuteľným hmotným dostatkom zabúdajú na skutočné hodnoty. Viete, čo je radosť a šťastie?, pýta sa ma a hneď i odpovedá. Je šťastím, že sme tu. Život je radosť. Zbožňujem tento svet a chcem si zaslúžiť, že žijem. Raz som počula jednu hinduistickú rozprávku, ktorá sa stala akýmsi mottom môjho života a rada sa s jej filozofiou podelím s každým, kto si uvedomí a prijme jej zmysel. Hovorí sa v nej: spím, snívam, že život je radosť. Prebudím sa a vidím, že život sú samé starosti a povinnosti. Po dlhej úvahe som prišiel na to, že splnenie povinností je vlastne radosťou. Aplikovala som tieto myšlienky na spôsob môjho života, a tak hocičo, čo urobím, je pre mňa radosťou. Človek musí považovať každý svoj čin za radosť. Pri tomto pomyslení sa nám možno budú niektoré práce robiť ľahšie. Pochádza z harmonického rodinného prostredia, v ktorom ju naučili láske i skromnosti. A hoci ako veľmi mladá stratila počas troch mesiacoch obidvoch rodičov a cez vojnu prišla o všetko, čo ju spájalo s milovaným domovom, nezatrpkla. Akoby ju tá bolesť urobila ešte silnejšou a krehkejšou zároveň. Naučila sa prijímať všetky dary i údely života vyrovnane, pokojne a zaslúžene. Nie je podstatné, odkiaľ som prišla, kto a čo boli moji rodičia. Oveľa dôležitejšie je, čo som ja, kto som v tejto veľkej rodine, dnešnej spoločnosti. Či dokážem toľko, aby som si zaslúžila dar života. Hoci všade naokolo vládne napätie a neistota, málokto si uvedomí, že vlastne žijeme jedinečné obdobie, lebo je to naše, moje obdobie. Náš, môj čas. Nie je podstatné, či som Slovák, Nemec alebo Angličan. Dôležité je, že sme súčasťou sveta, že sa nám dostalo práva žiť. Verí, že ľudstvo raz dosiahne chvíľu, keď bude hľadať to, čím by jeden druhého potešil a mal vzájomne rád. Som presvedčená, že každý má silu zmeniť svoju povahu. Veď každý deň nám ponúka špecifické podmienky na vlastné duševné formovanie. Keď má niekto problém alebo je slabší, je mojou povinnosťou jemne ho usmerniť na krajšiu, lepšiu cestu, pomôcť mu. A za zlé, čo je v ľuďoch, za zlé vo svete, sme zodpovední všetci. Dúfa, že do tretieho tisícročia vstúpime bez vojen a násilia, že bude už len priateľstvo a láska, ktorá vyrovná všetku nenávisť medzi ľuďmi. Ako talentovaná návrhárka mala možnosť ostať pracovať v Bratislave, Trenčíne, no rozhodla sa pre závod Tatrasvit, kde nesmierne šťastná pôsobila dva a pol roka. Prekrásna tatranská príroda v nej vyprovokovala a prebudila umelecké nadanie. Pamätala si tiež slová, s ktorými ju vyprevádzala učiteľka z trojmesačného kurzu - nikdy nechyť do rúk ihlu, len štetec... Celú prvú výplatu minula na olejové farby, ktoré si dala poslať na dobierku z Prahy. Tu, vo Svite, namaľovala svoj prvý obraz, prvýkrát vystavovala a zaznamenala úspech. Od roku 1950 žije v Piešťanoch. Dvadsaťšesť rokov pracovala ako návrhárka v Trikote Vrbové. Vďaka tejto práci mala možnosť cestovať a spoznať umenie západnej Európy, vyše dvoch rokov pôsobila v Ankare. Boli sme na akomsi zahraničnom veľtrhu, a tam sme videli a pochopili, že to, čo som ja v Trikote navrhla, bielizeň telovej farby s kvetinovou potlačou, má budúcnosť. Práve jej zásluhou sa začala na Slovensku vyrábať dámske spodná bielizeň telovej farby. Svoju vitalitu a telesnú kondíciu udržiavala pravidelným cvičením pohybom a vegetariánskou stravou. Príprava obeda mi trvá hodinu a ďalšiu hodinu si ho vychutnávam. Na stole má rozložené samé dobroty misku s ovocím, mlieko, uvarené strukoviny, ryžu a hlavne šalát, ktorý si pripraví zo zelených lístkov jahôd, šalvie, púpavy, petržlenu, to všetko nazbiera v záhradke, posype trochou orieškov, mandlí, eidamským syrom, pridá cesnak, cibuľu, sójovú omáčku a olej. Najväčším potešením pre ňu je maľovanie. Je to vášeň. Vyznáva sa zo svojej lásky, ktorej sa, ako mnohokrát ocenená neprofesionálna výtvarníčka, venuje nepretržite a precítene celý život. Rovnako rada portrétuje svojich blízkych, prenáša krásu živých kvetov na plátno, priamo v plenéri zaznamenáva prchavé okamihy prírodných motívov. S namaľovanými obrázkami sa len veľmi ťažko lúči. Každý z nich má svoj príbeh zrodu. O každom zanietene rozpráva. Sú to jej deti a sú súčasťou jej života. Kto chce vidieť krásu okolo seba, vidí krásu. Nie sú dôležité školy, ale cit a láska k umeniu. Každý národ spoznáte podľa jeho hudby, výtvarného prejavu, písaného slova. Dobré umenie vás osloví. Cítite ho v srdci. Som šťastná, že moje obrázky, ktoré maľujem s hlbokým duševným prežitím a celkom úprimne, lebo nik ma k tejto činnosti nenúti, oslovia toho, kto na ne pozerá. Nepoznám krajší pocit ako ten, keď vidím v očiach človeka radosť a viem, že tú radosť som spôsobila práve ja. Akoby ani nebola z tohto sveta. Vždy, keď ju stretnem, usmieva sa. A má šťastný deň. Závidím jej harmóniu, vyžarujúcu z jej tváre. Obdivujem je vyrovnanosť, sviežosť a optimizmus. O to viac, že táto krehká, láskavá a dobrá bytosť, duchom stále svieža a bezhranične optimistická pani Evička Štepánová, mala v januári tohto roku osemdesiatjeden rokov. Zora Margová |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
