Tendencie v konkurenčnej schopnosti vyspelých ekonomík

Nadväzujeme na náš predchádzajúci príspevok, v ktorom sme uviedli základné východiská pre budúci ekonomický vývoj a možný rast konkurencieschopnosti u „triády“ (EÚ, USA a Japonsko) pre začiatok budúceho tisícročia. V súčasných tendenciách v týchto krajinách výrazne prevládajú snahy o zvýšenie svojej konkurencieschopnosti, ktorá bude rozhodujúcim faktorom ekonomického rastu v budúcnosti. Zdá sa, že v rozhodujúcich vyspelých teritóriách sveta sa vyčerpali extenzívne zdroje ekonomického rastu, z čoho možno usúdiť, že tieto krajiny budú jednoznačne preferovať rast technickej úrovne, zvyšovanie rozsahu aplikácie vedeckých poznatkov, rast produktivity práce, efektívnosť vynakladaných nákladov a pod.

Súčasnú situáciu v oblasti produktivity práce ako faktora konkurenčnej schopnosti v týchto krajinách charakterizuje nižší rast produktivity práce v spracovateľskom priemysle EÚ oproti USA. Táto tendencia je ešte zrejmejšia v oblasti priemyselnej produkcie, na čom sa viac-menej „podpisuje“ štrukturálna skladba vývozu priemyselných výrobkov.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že kým vývoz priemyselných výrobkov EÚ je pomerne orientovaný, no pomaly sa rozvíjajúce regióny, ako je stredná a východná Európa a Afrika, americký a japonský vývoz smeruje viac na latinskoamerické a ázijské trhy, ktoré až do roku 1997 do vzniku finančnej a hospodárskej krízy pomerne rýchlo expandovali.

Na druhej strane je potrebné poukázať na to, že vývoz EÚ je výrazne špecializovaný na odvetvia, pri ktorých je zrejmé, že rast dopytu v nich bude rásť pomalšie ako rastie celkový agregátny dopyt. Pri japonskom vývoze je situácia opačná a u USA sa nedá jednoznačne hovoriť ani o jednej z uvedených tendencií.

Z globálneho hľadiska možno považovať ukazovatele priamych zahraničných investícií (PZI) za významný faktor možného rastu konkurenčnej schopnosti. V tejto súvislosti nedávna štúdia EK uvádza, že medzi začiatkom 80. a 90. rokov sa „zásoba“ PZI zvyšovala vo svetovom meradle asi štyrikrát rýchlejšie ako svetovo vytvorený hrubý domáci produkt (HDP) a trikrát rýchlejšie ako objem svetového obchodu. Hlavným zdrojom tokov PZI sú predovšetkým multinacionálne spoločnosti (MS), ktorých počet sa za posledných 30 rokov zvýšil zo 7-tisíc na 41-tisíc. Podľa niektorých odhadov predstavujú súčasné tržby zahraničných zastúpení MS viac ako dvojnásobok hodnoty svetového vývozu.

V období rokov 1984 - 1990 sa prílev PZI do EÚ zvýšil približne sedemnásobne a ich váha na svetových tokoch týchto zdrojov výrazne vzrástla. V porovnaní s USA krajiny EÚ výrazne viac viazali PZI, nehovoriac o Japonsku, ktoré v tomto smere má bezvýznamnú účasť. V rokoch 1991 - 1993 bolo v teritóriu EÚ alokovaných 44,4 % celkových PZI vo svete, USA viazali 10,2 % PZI a Japonsko len 0,9 %.

Úspech v tomto smere kontrastuje s dlhodobými úspešnými skúsenosťami USA, ktorých podiel klesol, ale ešte výraznejšie Japonska, ktorého váha v tomto agregáte ostáva prakticky zanedbateľná. Podľa viacerých názorov úspech EÚ možno do veľkej miery pripísať procesom vytvárania jednotného trhu a integračným procesom v tomto regióne.

V rámci EÚ výrazne dominovala Veľká Británia, kde prílev PZI z nečlenských štátov EÚ, najmä z USA a Japonska, bol značný, v rokoch 1990 - 1993 predstavoval 37 % z celkom prijatých externých PZI alokovaných v EÚ. Do Francúzska smerovalo z mimoeurópskeho priestoru 16 % PZI, do Španielska 9 %, do Holandska 10 %, do Nemecka 5 %, do Talianska 7 % a do Írska 4 %. PZI smerované z priestoru EÚ do jej jednotlivých krajín boli nasledovné: V. Británia 14 %, Francúzsko 15 %, Belgicko 17 %, Španielsko 14 %, Holandsko 12 %, Nemecko 11 %, Taliansko 5 % a Írsko 7 %.

Presnejší, ale najmä objektívnejší obraz o kvalite a kvantite prílevu PZI v jednotlivých ekonomikách členských krajín EÚ ukazuje podiel PZI na vytvorenom HDP. V období rokov 1990 dosahovala úroveň tohto ukazovateľa v priemere za EÚ 1,2 %, hoci medzi jednotlivými krajinami boli výrazné rozdiely. Vysoko nadpriemernú hodnotu dosiahlo Írsko (9,4 %), Belgicko - Luxembursko (4,7 %), ale i Holandsko (2,7 %) a Portugalsko (2,6 %), ktorým sekundovala V. Británia a Španielsko (po 1,8 %). Naproti tomu v ostatných ekonomikách sa tento podiel pohyboval medzi 0,9 % (Francúzsko a Dánsko) a 0,4 % (Nemecko a Taliansko).

Z celkového prílevu PZI do EÚ smerovalo v období rokov 1984 - 1993 približne 63 % do služieb a 31 % do spracovateľského priemyslu. Prevaha služieb odzrkadľuje významný podiel tohto sektora na tvorbe HDP a tiež i to, že patrí k horšie obchodovateľným aktivitám ako priemyselné výrobky.

Zdá sa, že relatívne pozitívne výsledky v smerovaní PZI do európskeho regiónu vytvorili dlhodobejšie pozitívne prostredie pre akceleráciu ekonomík EÚ. Ukazuje sa, že integračné procesy a z toho prameniace postavenie ekonomiky európskeho regiónu môžu potvrdiť tvrdenia ekonómov, že

„zmohutnenie ekonomickej sily“ vytvorí pre Európu lepšie konkurenčné postavenie na prvé roky budúceho tisícročia. V tejto súvislosti najmä v radoch ekonómov krajín strednej a východnej Európy sa výraznejšie nevyskytujú jednoznačné názory na tieto procesy a keď, tak skôr ako nekriticky prijímaná ochota čo najrýchlejšieho vstupu do týchto európskych štruktúr. Tento problém by si však vyžiadal hlbšiu analýzu.

Proces hospodárskeho zjednocovania členských krajín EÚ dosiahol v súčasnosti už pomerne vysokú úroveň, čo umožňuje tento priestor hodnotiť nielen jednotlivo, ale aj ako jeden celok. S ohľadom na rast významnosti európskeho regiónu nielen pre svetovú ekonomiku, ale najmä pre krajiny strednej a východnej Európy bude vhodné objasniť podrobnejšie súčasné hospodársko-ekonomické procesy v tomto regióne s osobitným zreteľom na alternatívy budúcich vývojových trendov a ich dosahov na okolité hospodárske prostredie.

J. A. Oberhauser