Určujúce trendy vo vývoji bankovníctva za podmienok globalizácie

Je účelné ako prvý uviesť trend, ktorý spočíva na rastúcej zložitosti a sprostredkovanosti spojenia medzi pohybom peňazí a sférou reálnej ekonomiky a relatívnom zväčšovaní a osamostatňovaní peňažnej sféry vo vzťahu k reálnym hospodárskym procesom. Vo fungovaní peňazí ako všeobecného ekvivalentu sa popri pasívnom plnení funkcie sprostredkovateľa výmeny a uspokojovania transakčných potrieb výrazne rozširuje ich aktívna úloha, v ktorej sa odpútavajú z bezprostredného vplyvu „sveta reálnych tovarov“ a zákonov jeho obehu a orientujú sa čoraz viac na dosahovanie dodatočnej hodnoty – na realizáciu zisku. Peňažná sféra sa pritom javí akoby zdanlivo sebestačná, lebo jej väzba na reálnu ekonomiku je zastretá zložito sprostredkovaným vzťahom peňažného a produktívneho kapitálu. Peniaze sa tak stávajú samy sebe cieľom, keď ako peňažné aktíva sú vyňaté z obehu a tak naakumulované, akoby samy osebe prinášali zisk len zo svojej podstaty. Tento proces výdatne podporuje a živí globalizačná liberalizácia. Jeho nebývalý rozsah presvedčivo ilustruje expanzia finančných trhov, ktorá v rastúcich násobkoch predstihuje dynamiku svetového obchodu. Výrazne sa to začalo prejavovať už v prvej polovici 80. rokov, keď v roku 1984 objem svetového obchodu (exportu) tvoril asi 2 bilióny USD a obrat svetového finančného trhu sa odhadoval na 20 – 30 biliónov USD, teda 10- až 15-násobok. Za rok 1986 odhadla Bayerische Vereinsbank objem svetových devízovo-finančných operácií na 90 biliónov USD, čo predstavovalo rádovo 40-násobok svetového exportu. Odvtedy sa tento rozdiel ešte zvýraznil, keď v roku 1996 dosiahol objem svetového obchodu (exportu) 5,2 bilióna USD, no objem transakcií na svetových finančných trhoch už predstavoval rádovo 300 biliónov USD, teda bol takmer až 58-krát väčší.2 2 World Economic Outlook, October 1997; Košták, V., Karpová, E.: Základní trendy světového obchodu, úroků a kurzů v roku 1997, Finance a úvěr č. 7/1997; Financie, banky, TASR, 17. 12. 1997 a vlastný prepočet na základe odhadu WTO, ktorá odhaduje denný objem finančných služieb nad 1,2 bilióna USD.

Ešte dôležitejší ako sám objem je však charakter jeho štruktúry. V súvislosti s prípravou Dohody o odstránení prekážok vo sfére finančných služieb USA odhadujú, že v roku 1996 predstavovala úhrnná hodnota reálnych ekonomických objektov a procesov, ktoré boli predmetom transakcií na svetových trhoch finančných služieb, okolo 61 biliónov USD. Z toho pripadalo 95 % na vklady, úvery, poistenie a cenné papiere v hodnote 58 biliónov USD.3 3 Dohoda WTO vzbudila veľké očakávania, Financie, banky, TASR, 17. 12. 1997. Ak by sme brali do úvahy ešte svetový export a import a priame zahraničné investície, aj tak z celkového objemu transakcií na svetových finančných trhoch až 3/4 pripadajú na finančné operácie, ktoré sú viac-menej „odtrhnuté“ od reálnych ekonomických procesov, žijú akoby „vlastným životom“, no na reálny ekonomický vývoj pritom majú obrovský vplyv s ďalekosiahlymi dôsledkami. Ide prevažne o špekulačné transakcie orientované na vývoj i aktívne ovplyvňovanie menových kurzov, úrokových mier, kurzov účastín a ďalších cenných papierov. Obrovská koncentrácia zdrojov v rukách najväčších finančných skupín a špekulantov podväzuje racionálne fungovanie finančných trhov pri zabezpečovaní efektívnej alokácie peňazí a kapitálu. Ich monopolné, resp. oligopolné postavenie a moc im umožňujú vnucovať trhu svoje partikulárne záujmy, účelovo vyvolávať pre nich výhodné očakávania a podľa zámerov „nechať trhu“, aby ich splnil. Pre fungovanie modernej ekonomiky je charakteristické, že popri už opísaných vzťahoch medzi použitím peňazí ako transakčného prostriedku a ich využívaním ako prostriedku kapitálového vybavenia spoločnosti zároveň možno pozorovať trend, ktorý spočíva na rozvíjaní zameniteľnosti funkcií peňazí raz obsluhujúcich obeh tovarov a raz zasa v širokej palete alternatívnych peňažných a finančných aktív,4 4 Na tento trend upozorňuje H. G. Johnson, Monetary Economics, London 1969, s. 34.

teda ako pôžičkového a peňažného kapitálu. Pod vplyvom tejto zameniteľnosti sa rozdiely medzi oboma funkciami do istej miery stierajú či prelínajú tak, ako sa ponuka a dopyt po peniazoch, resp. peňažných prostriedkoch na jeden i druhý účel, fakticky koncentrujú a anonymizujú na peňažnom a kapitálovom trhu a vyúsťuje do úroku ako „ceny peňazí“. Prepojenie peňažného a kapitálového trhu prostredníctvom termínovej štruktúry úrokových mier, odzrkadľujúcich rozdielnu mieru dlhodobosti viazania peňažných prostriedkov, okrem iného vyjadruje väzbu peňažných aktív na reálne aktíva, ktoré svojou povahou si vyžadujú dlhodobejšie zálohovanie peňažných prostriedkov. Prepojenie ponuky peňažných a kapitálových prostriedkov a dopytu po nich zabezpečujú rôzne formy príslušných trhov a s nimi spojených inštitúcií. Tam sa formujú diverzifikované a zároveň vzájomne previazané formy súčasného i budúceho vývoja peňažného a kapitálového trhu. V dôsledku toho sa popri bankách, ako základných či „klasických“ subjektoch trhovo motivovaného prerozdeľovania disponibilných prostriedkov, objavujú ďalšie nové subjekty. Tie oslabujú pôvodne dominantné postavenie bánk a v závislosti od ich konkrétneho charakteru spôsobujú stratifikáciu, alebo naopak globalizáciu doterajších a vytváranie nových trhov. Z tohto procesu sa odvíjajú niektoré ďalšie trendy, relevantné pre stvárňovanie novej podoby bankového sektora. K nim patrí predovšetkým sekuritizačný trend, t. j. narastanie podielu finančných prostriedkov alokovaných prostredníctvom trhu cenných papierov na úkor poskytovania bankových úverov. Je istým paradoxom, že do procesu priameho obstarávania kapitálu nebankovými inštitúciami formou emisie cenných papierov, teda sekuritizáciou, ktorá znižuje podiel bánk na alokácii kapitálu formou tradičných úverových zmlúv, sa aktívne zapájajú aj samy banky. A nielen to. Skúsenosti z USA ukazujú, že banky sú často priekopníkmi v zavádzaní a inovácii sekuritizačných produktov. Názory a prístupy k sekuritizačným procesom nie sú napriek ich rýchlo rastúcemu podielu a vplyvu jednoznačné. V Japonsku sú k nim značne zdržanliví, no v USA sa tešia podpore ako inovačný rozvoj trhov. V OECD panuje rozdielnosť názorov, pričom sa rozlišuje bilančná a mimobilančná sekuritizácia. To je dôležité z toho hľadiska, že rozšírenie mimobilančnej sekuritizácie do značnej miery stiera hranice medzi bankovými a kapitálovými trhmi na základe transformácie „úrokového“ obchodu na obchod sprostredkovateľský. Individuálne aktíva a pasíva spojené s depozitno-úverovými vzťahmi banky sa pritom premieňajú na finančné inštrumenty obchodovateľné na trhu. Presun aktív do mimobilančnej pozície umožňuje bankám obchádzať prísne pravidlá obozretného podnikania, ktoré vyžadujú presne definované minimálne krytie úverov vlastným kapitálom, čo ich znevýhodňuje v porovnaní s ostatnými peňažnými sprostredkovateľmi. Sekuritizácia je preto pre banky tým výhodnejšia, čím prísnejšie sú regulované ako poskytovatelia úverov. Na jednej strane si banka sekuritizáciou môže znižovať refinančné náklady, na druhej strane jej to umožňuje príjmami z poplatkov a provízií kompenzovať úbytok zisku podmienený znižovaním úrokovej marže. Rastúci význam tohto trendu potvrdzujú štatistické údaje o raste neúrokových príjmov a ich podielu na celkových príjmoch amerických komerčných bánk. Ak v rokoch 1960 – 1980 predstavoval tento podiel v priemere 19 %, tak v roku 1994 už dosiahli neúrokové príjmy 35 % ich celkových príjmov.5

5 Prehľad, „International Banking“, The Economist, April 27th 1996. Za veľmi perspektívnu, aj keď zároveň kontroverznú sféru nových ziskových príležitostí pre banky sa považuje obchodovanie s derivátmi. Ide o burzové i mimoburzové nástroje typu opcií, financial futures, swapov ap., ktoré sa používajú na zabezpečenie a kontrolu rizika. Predstavujú lacný a efektívny mechanizmus presunu rizika od subjektov, ktoré nechcú pracovať s rizikom, k tým, ktoré chcú. Pozitívne účinky tohto mechanizmu sa odvodzujú z toho, že „ak riziko prejde do rúk tých, čo vedia, čo si s ním počať, systém sa v dôsledku toho stane silnejším“.6 6Dangerous detiving? In: International Banking, The Economist, April 27th 1996. Problém je v tom, že deriváty zároveň aj poskytujú široký priestor špekulatívnym obchodom, ktoré sa niekedy končia „derivátovým kolapsom“, ako napr. v nemeckej firme Metallgeselschaft, v anglickej banke Barings atď. Faktom však je, že tak v USA, ako aj v Japonsku a Európe obchodovanie s derivátmi vykazuje od konca 80. rokov silný rast a do budúcna sa považuje za najziskovejšiu aktivitu bánk. So sekuritizáciou súvisí ďalší významný trend – dezintermediácia, ktorá tkvie v tom, že banky ako klasickí sprostredkovatelia ponúkaných a požadovaných finančných prostriedkov sú obchádzané a čoraz viac vytláčané inštitucionálnymi investormi. Na expandujúcich kapitálových trhoch váha týchto inštitucionálnych investorov čoraz väčšmi rastie a zároveň sa zvyšuje ich podiel a význam v procesoch finančného sprostredkovania. Prejavuje sa to napríklad v tom, že dlhodobé majetkové investície sa dnes orientujú nie ako vklady do bánk, ale na životné poisťovne, kde nachádzajú výhodnejšie umiestnenie, navyše ešte zvýraznené daňovým zvýhodnením. Poisťovne tiež aktívne vstupujú do hypotekárneho bankovníctva. Veľké priemyselné firmy sa vo vzťahu k bankám často emancipovali do tej miery, že si už samostatne vyhľadávajú na zahraničných trhoch možnosti financovania svojho rastu. Silné nebankové subjekty dnes účinkujú aj na burzách, ktoré bývali doménou bankárov a maklérov a samy si vyhľadávajú svojich kontrahentov. V dôsledku toho, že inštitucionálni investori, ako sú penzijné fondy, investičné fondy, tzv. vzájomné fondy, poisťovne a pod., spravujú vo vyspelých ekonomikách podstatnú časť finančného majetku a získavajú dominantné postavenie na finančných trhoch, sa tento proces inštitucionalizácie označuje aj za samostatný trend. V súvislosti s trendom dezintermediácie treba poukázať ešte na jednu oblasť bankovej činnosti, z ktorej sú sprostredkovateľské služby bánk vytláčané. Ide o tradičný platobný styk, ktorý bol doteraz viazaný na banky na základe ich monopolu hospodárenia s hotovými peniazmi a ktorý zo všetkých strán vytláčajú rozličné bezhotovostné systémy vyvíjané napr. veľkými nebankovými spoločnosťami úzko spojenými so spotrebným trhom. V dôsledku toho sa čoraz väčšia časť peňažných tokov spojených s vyrovnávaním platieb odkláňa od bánk a prebieha mimo nich. Závažnosť dôsledkov dezintermediácie sa odzrkadľuje aj v prognostických úvahách odborníkov o tom, že ak by mimobankové sprostredkovateľstvo expandovalo súčasným tempom do roku 2010, tak by z klasického bankovníctva veľa nezostalo. Mimoriadne významným trendom je širokospektrálne prenikanie a rýchla inovácia informačných a telekomunikačných technológií (ITT) vo sfére bankovníctva a finančníctva. Priamo či nepriamo podporuje charakterizované trendy a zároveň predstavuje materiálny základ mnohých ďalších nových trendov vo vývoji charakteru bankových inštitúcií, ich vnútornej štruktúry, prevratných zmien v distribučných kanáloch a poskytovaných produktoch a službách, ale aj v charaktere konkurencie, zamestnanosti, nových problémov a rizík atď. Prenikanie ITT do sféry bankových služieb sa začalo v USA v roku 1976 projektom elektronického transferu služieb, ktorý na prelome 70. a 80. rokov začal prakticky fungovať. V roku 1977 začala činnosť Spoločnosť pre svetovú medzibankovú finančnú komunikáciu (SWIFT), ktorá dnes už sprostredkúva vyše 2 miliónov platobných a zúčtovacích operácií denne. Zároveň sa objavujú ďalšie platobné siete, ako je napr. Inter-Bank-On-line (IBOS) alebo Relay. Na potreby EMÚ sa už testuje a v roku 1999 začne „naživo“ fungovať systém TARGET, ktorý bude obsluhovať pohyb eura medzi členskými štátmi. Organickou súčasťou nástupu a prevratného vplyvu ITT do sféry bankovníctva sa stalo masové zavádzanie a rýchla inovácia vnútrobankových informačných systémov (BIS) a v nadväznosti na to rýchle postupujúca elektronizácia distribučných kanálov bankových produktov a služieb pre klientov. Pravda, racionalizačné účinky BIS na fungovanie banky sa nedostavujú automaticky. Ich dosiahnutie si vyžaduje adekvátne zvládnutie 5 systémovo-integračných rovín či vrstiev. Prvou je technologická integrácia, ktorou sa musí funkčne spájať hardvér, softvér, dáta, používateľské ciele a bankové procesy. Ďalšou je to, čo sa dnes označuje ako business proces reengineering, teda nové riešenia podnikových, v tomto prípade bankových procesov a ich spojenie s BIS. Treťou rovinou je integrácia bankového topmanažmentu v zmysle zjednotenia v chápaní miesta a úlohy BIS a jeho účelného koordinovaného využívania. Integrácia banky s okolím predstavuje štvrtú kľúčovú vrstvu, ktorá spočíva na tom, aby banka čo najvhodnejšie využívala BIS ako ideálny nástroj jej začleňovania sa do globálneho prostredia formou efektívneho prepojenia tak na klientov, ako aj na iné banky. Napokon završujúcou vrstvou je metodická integrácia v zmysle myšlienkového nástroja, ktorým sa adekvátne prepájajú všetky vrstvy. Sférou, kde možno najnázornejšie pozorovať dramatické premeny bankovníctva podmienené prenikaním ITT, sú distribučné kanály. Z tohto hľadiska je účelné rozlíšiť tri typy poskytovania bankových produktov a služieb. Prvý typ je charakteristický osobným kontaktom a patrí sem poskytovanie bankových produktov a služieb v pobočke a prostredníctvom agentov, ktorí navštevujú exkluzívnu klientelu. Tento spôsob je vysoko náročný na investičné a prevádzkové náklady. Druhý typ sa vyznačuje vzdialeným osobným kontaktom a ako distribučný kanál slúži telefón. Telebanking umožňuje klientovi realizovať bankové transakcie aj zo vzdialených miest a veľmi rýchlo. Banke znižuje náklady tým, že teleservisnú centrálu môže umiestniť tam, kde sú investičné a prevádzkové náklady najnižšie, môže do nej sústrediť vysokokvalifikovaný personál a nemusí budovať nákladnú sieť pobočiek, čo vytvára predpoklady na rádové zníženie nákladov na jednu Tretí typ sa už realizuje bez osobného kontaktu. Sem patria bankomaty a samoobslužné transakčné terminály, rôzne formy platobných kariet, už čoraz inteligentnejších, elektronických peňaženiek a postupne sa rozširujúci homebanking, pri ktorom je klient svojím počítačom pripojený prostredníctvom telefónu, prípadne dátovej siete na BIS svojej banky. Najexplozívnejší trend súčasnej informatizácie spoločnosti – internet – začína prenikať do bankovníctva a vtláčať mu virtuálne črty. Rodiaci sa internetbankig odkrýva možnosť vykonávať bankové transakcie z ktoréhokoľvek miesta na ktoromkoľvek inom mieste na Zemi, ktoré budú pripojené na obrovskú celosvetovú sieť počítačových sietí. V roku 1997 sa len v Európe odhadovala činnosť 400 internetových Rovnaký alebo analogicky revolucionizujúci vplyv ako na banky majú ITT aj na inštitúcie a subjekty finančného sektora, čím sa vytvárajú materiálne i ekonomické predpoklady na ich vzájomnú konkurenčnú substitúciu a vzájomné prelínanie ich činnosti. Prevratnému vplyvu ITT neodolali ani také inštitúcie ako burzy, na ktorých sa postupne, no nezadržateľne tiež zanecháva klasický spôsob organizácie obchodov a prechádza sa na elektronické obchodovacie a klíringové systémy. Hoci najznámejšie burzy najmä z historických dôvodov ešte zotrvávajú na obchodovaní na parkete, je len otázkou času, kedy ich konkurencia donúti k tomu, aby halu nahradili obchodníci operujúci zo svojich maklérskych stolov napojených na centrálny počítač burzy. Svedčí o tom príklad Burzy cenných papierov v Toronte, ktorá je siedmou najväčšou svojho druhu na svete a najväčšou v Severnej Amerike. Ešte v polovici 80. rokov na jej parkete pôsobilo 400 obchodníkov. Pred zatvorením haly v apríli 1997 ich však zostal už len neveľký počet. Uzavretím haly s rozlohou 300 000 m2 burza ročne ušetrí na nákladoch takmer 3 mil. USD a jej riaditeľ R. Fleming považuje tento krok „za začiatok novej éry pre burzu a pre Kanadu”. Klasické burzové systémy sa menia na elektronické, čoraz viac sa centralizujú a obchodovanie na nich sa globalizuje. Ďalším trendom, ktorý navodzuje mimoriadne nároky na adaptáciu bankového sektora, je nebývalé vystupňovanie globálnej interdependencie a konkurencie na národných, regionálnych a svetových trhoch. Ich aktéri sa čoraz tesnejšími a bezprostrednejšími interakciami a väzbami vzájomne prepájajú a integrujú do globálneho peňažného a finančného trhu. V ňom sú banky a finančné inštitúcie zapojené do sietí spájajúcich on-line krajiny a svetadiely a prostredníctvom elektronických impulzov môžu byť v reálnom čase aktívnymi účastníkmi globalizujúcich sa finančných operácií a procesov. Tým sa vytvára väčšia a silnejšia vzájomná závislosť a vzájomné ovplyvňovanie aktérov i diania v jednotlivých prvkoch a segmentoch svetového peňažného a finančného systému. Túto rýchlo sa zväčšujúcu interdependenciu zároveň sprevádza extrémne stupňovanie celosvetovej konkurencie. Na jednej strane z hľadiska jednotlivej banky sa jej sprístupňuje neporovnateľne širší – globálny operačný priestor, v ktorom môže ponúkať svoje produkty a služby, no na druhej strane to zároveň znamená, že aj ona je donútená otvoriť sféru svojej doterajšej pôsobnosti nielen ostatným bankám, ale, ako sme si už ukázali, čoraz viac aj ostatným finančným sprostredkovateľom. V dôsledku toho sa veľmi intenzívne zostruje globálny konkurenčný boj o prerozdeľovanie existujúcich trhov a obsadzovanie pozícií na novovznikajúcich trhoch. V tomto zmysle sa nie náhodou na označenie kvalitatívne nového charakteru tejto globálnej konkurencie používajú termíny mega-, hyper- či superkonkurencia. Jej ostrosť má v bankovom sektore niektoré špecifické príčiny, ktoré môžeme súhrnne nazvať asymetrický pôsobením konkurencie.7 7 Jílek, J.: Perspektivy bankovnictví 21. století, Bankovnictví 19/1997. To znamená, že vstup do bankovníctva je ľahší ako vstup do nefinančných sektorov. Napríklad obchodné domy ponúkajú široký sortiment finančných služieb vrátane úverov. Volvo a Renault internacionalizovali niektoré svoje finančné činnosti, General Electric Company a Ford Motor sú najväčšími veriteľmi v USA, niektoré automobilky majú vlastné banky na poskytovanie úverov pre svojich klientov atď. Prenikanie bánk do iných sektorov je však omnoho zriedkavejšie. Najväčšie konkurenčné tlaky na banky vznikajú mimo bankovníctva, alebo nové konkurenčné subjekty majú spravidla odlišnú nákladovú štruktúru, nepotrebujú napr. pobočkovú sieť, majú nižšie fixné náklady a nesledujú tradičné praktiky bankovníctva. Dôležitým smerom prenikania nebankových subjektov do bankovníctva sa stáva proces dekompozície vertikálne integrovanej činnosti tradičnej banky. Ide tu vlastne o také prehĺbenie deľby práce, pri ktorom sa poskytované služby rozdelili na komponenty, ktoré môžu vykonávať špecializovane aj nebankové subjekty (firmy, inštitúcie), podľa toho, v ktorých komponentoch procesu majú komparatívne výhody. Napríklad spoločnosti kreditných kariet majú kontrakty s vonkajšími organizáciami, ktoré im zabezpečujú administráciu procesu. Podobne monitorovanie dlžníkov môžu robiť ratingové agentúry a nemusí to byť súčasť úverového procesu ako v prípade tradičných bankových úverov. Proces dekompozície znižuje vstupné bariéry a generuje nových konkurentov bánk, obchodné domy, firmy, ktoré sa ujímajú rôznych komponentov bankového procesu, resp. jednotlivých produktov a služieb na báze nových informačných technológií atď. Pre bankový sektor je teda v súčasnosti charakteristický trend rýchlejšieho znižovania vstupných bariér v porovnaní s odbúravaním výstupných bariér. To vedie k relatívnemu narastaniu nadmernej kapacity bankového sektora, ktorá sa prejavuje nadmerným kapitálom, veľký množstvom bánk, predimenzovanou infraštruktúrou a nadmernou technologickou kapacitou. Vo vyspelých krajinách sa čoraz zjavnejšie prejavuje existencia prebytočného kapitálu v bankovníctve, lebo je nepravdepodobné, že sa požadovaný výnos kapitálu podarí dlhodobo udržať. Pre súčasný objem kapitálu v bankovníctve nie je trh už dostatočne veľký. Nadmernosť objemu kapitálu je spôsobovaná presunom tradičných bankových operácií na nebankové subjekty. Konkurencia a jej asymetrické pôsobenie spôsobujú, že udržať, prípadne zvyšovať výnosnosť kapitálu a výnosnosť aktív je čoraz ťažšie. Pozíciu tradičných bánk nepríjemne sťažuje to, že do bankovníctva napriek jeho nadmernej kapacite vstupujú nové subjekty, ktoré majú v jednotlivých komponentoch bankových procesov, produktov a operácií často výraznú konkurenčnú výhodu. Ukazuje sa, že v bankovníctve vyspelých krajín môže byť prebytkový kapitál, aj keď väčšina bánk má dojem nedostatku kapitálu, lebo každá jednotlivá banka sa snaží zvýšiť svoj podiel na zužujúcom sa trhu. Na agregátnej úrovni však majú banky príliš mnoho kapitálu na bankovú činnosť. Analyzované prevratné zmeny vo vývoji bankovníctva navodili ďalší významný trend, ktorého obsahom je hlboká reštrukturalizácia bánk a konsolidácia bankového sektora ako celku. Rozhodujúcou hybnou silou tohto trendu je dosiahnutie nevyhnutnej ekonomickej výkonnosti (výnosovosti, ziskovosti), na základe ktorej by bolo možné obstáť v čoraz tvrdšej konkurencii nielen vo vlastnej národnej ekonomike medzi domácimi bankami a domácimi nebankovými subjektmi, ale aj medzi domácimi a zahraničnými bankami a nebankovými inštitúciami na globalizujúcich sa peňažných a finančných trhoch. Prakticky sa reštrukturalizácia realizuje v širokom spektre adaptačných procesov a opatrení. Ich rozbor je účelné začať tými, ktoré sú zamerané na riešenie nadmernej kapacity bankového sektora, označovanej niekedy aj ako „prebankovanie“. Je to problém príliš veľkého počtu, a to príliš malých bánk, ktorý sa čoraz výraznejšie prejavuje v USA,8 ale aj v Európe a Japonsku. Riešením je „prirodzená úmrtnosť“ bánk, ktoré zbankrotovali, keď neobstáli v zostrujúcej sa konkurencii, no najmä akcelerujúci proces fúzií a akvizícií, teda zlučovania a preberania bánk navzájom s cieľom vytvárať silnejšie a konkurenčne schopnejšie finančné ústavy. Ak v roku 1980 zaznamenal bankový sektor spolu 200 fúzií s výškou aktív okolo 10 mld. USD, tak v roku 1987 to už bolo 650 fúzií s aktívami v hodnote 125 mld. USD. K istému zlomu došlo v roku 1989, keď klesol počet fúzií na 350 a znížila sa hodnota aktív na 43 mld. USD, aby v 90. rokoch mohutná vlna fúzií a akvizícií nadobudla kvalitatívne nové črty. Pod vplyvom vystupňovanej globálnej konkurencie sa začali intenzívne adaptovať najmä veľké a najväčšie banky. Šesť najväčších bánk na svete sa zlúčilo do troch obrích inštitúcií. Spojením Mitsubishi Bank a Bank of Tokyo vznikla najväčšia banka na svete s aktívami vo výške 700 mld. USD. Druhé dve sa uskutočnili v Amerike spojením Chemical Bank a Chase Manhattan Bank v New Yorku a akvizíciou banky First Interstate bankou Wells Fargo. Hodnota aktív jednotlivých fúzií a akvizícií veľkých a najväčších bánk v 90. rokoch je často násobkovo väčšia, ako bol úhrn aktív všetkých fúzií za jednotlivé roky predchádzajúcej dekády. Napríklad Nations Bank Corporation kúpou Barnett Banks dosiahla aktíva okolo 290 mld. USD. Die Erste Österreichische Sparkasse a Giro Credit Bank AC dosiahli fúziou bilančnú sumu okolo 670 mld. ATS. Celkový obraz o rozsahu a charaktere koncentrácie v bankovom sektore, ktorý dokresľuje aj ďalej uvedený prehľad, treba doplniť aspoň stručným objasnením najdôležitejších tendencií, ktoré proces fúzií a akvizícií sprevádzajú. Prehľad najväčších bankových fúzií a akvizícií za posledné roky Európa
UBS + SBV (1997)
ING BBL (1997)
Credit Suisse + Winterthur (1997)
Bayerische Vereinsbank + Bayer. Hypotheken ud Wechsel Bank (1997) Bankgesellschaft Barlin + Norddeutsche Landesbank (1997)
Bank Austria + Creditanstalt (1997)
Die Erste + GiroCredit (1997)
Rabobank + 50 percent Robeco (1996)
Credit Agricole + IndoSuez (1996)
Societe Generale + Credit du Nord (1996)
ING + Barings
Deutsche + Morgan Grenfell
Dresdner + Kleinwort Benson
SBC + Warburg
SBC Warburg + Dillon Read
Almanij (Kredietbank) + Boerenbond (Cera)
Santander + Banesto
Banques Populaires + Natexis
Credit Agricole + Sofinco
Credit Mutuel + Credit Industriel et Commercial
Credito Italiano – Unicredito

First Union + CoreState (1997)
NationsBank + Bamet (1997)
Wells Fargo + First Interstate Bancorp (1996)
Chemical + Chase (1995)
NationsBank + Boatman's Bankshare (1996)
First Bank Systems + US Bancorp (1997)
National City + First of America Bank (1995)
First Union + First Fidelity (1995)
First Chicago + NBD Bancorp (1995)
Bank One + First Comerce (1997)
Travelers + salomon Bros (1997)
Citicorp + Travelers (1998)
NationsBank + Bank of America (1998)
Bank One + First Chicago (1998)
Kategorickým imperatívom fúzií a akvizícií spravidla nie je len kvantitatívne zväčšenie rozmeru výsledného bankového subjektu, ale aj, a najmä, aby sa v rámci tohto zväčšeného priestoru vytvorili optimálne podmienky hĺbkovej kvalitatívnej reštrukturalizácie umožňujúcej zníženie nákladov, identifikáciu a využitie úspor a dosahovanie výnosov, ktoré zodpovedajú súčasným, no najmä budúcim parametrom čoraz ostrejšej globálnej konkurencie.9 K najvýraznejším smerom efektívnej štruktúrnej adaptácie patrí univerzalizácia bankovníctva na báze konvergencie a integrácie komerčného bankovníctva, investičného bankovníctva, poisťovníctva a ďalších finančných služieb. Ide o takú diverzifikáciu bankových činností, ktorá umožňuje racionálnu kombináciu širokého spektra bankových a finančných služieb z hľadiska komplexnej obsluhy klienta. Výsledkom je istý „finančný supermarket“. Prototypom finančného supermarketu je Citigroup, ktorý vznikol megafúziou Citycorp a Travelers Group. Výnimočný je nielen veľkosťou aktív v hodnote 700 mld. USD, ale aj tým že bude poskytovať prakticky všetky bankové a finančné služby približne 100 miliónom klientom na celom svete. Európskym príkladom budovania finančného supermarketu je Deutsche Bank. Finančný supermarket sa opiera najmä o nasledujúce výhody: – diverzifikácia rizika do širokej škály finančného podnikania; – dosahovanie úspor zo sortimentu pri vzájomne previazanej ponuke rôznych bankových a finančných produktov; – efekt komplexnej obsluhy klienta, databázového klientskeho marketingu a možnosti pružného reagovania na zmeny potrieb; – synergický efekt spojenia bánk, poisťovní a iných finančných inštitúcií. Pravda, vytváranie akýchkoľvek bankovo-finančných konglomerátov nemusí automaticky viesť k uvedeným efektom. Preto zaznievajú nielen hlasy varujúce pred samoúčelnou či formálnou gigantomániou, ale aj hlasy, ktoré naopak argumentujú, že budúcnosť bankovníctva a finančníctva je vo vysokej špecializácii ponuky kombinovanej s vynikajúcim zvládnutím informačných a telekomunikačných technológií (ITT). Myslí sa tým spojenie univerzálnych sietí, ako je internet, so špecializovanými sieťami, ktoré používajú finančné inštitúcie na prenos dát a transakcie. To znamená nielen prechod na tzv. direct banking (telephon banking, homebanking pomocou prepojených počítačov), ale aj na network banking, fungujúci prostredníctvom internetu a perspektívne i televízie a satelitov. V súvislosti s možnosťami elektronických sietí sa objavujú až extrémne názory, že by mohli prevziať úlohu bánk, a preto banky netreba reformovať, ale odstrániť.10 Účelné nasadzovanie moderných ITT však nesporne prináša nasledujúce výhody: – znižuje náklady vstupu na trh bankových a finančných služieb, najmä v maloobchodnom bankovníctve, kde odstraňuje potrebu veľkého počtu kamenných pobočiek; – znižuje objem kapitálu potrebný na krytie;
– umožňuje zrýchliť, spresniť a zlacniť marketing rizík.
Typickým predstaviteľom tejto koncepcie ďalšieho smerovania bankovníctva je A. Lévy-Lang, predseda predstavenstva Banque Paribas.11 Rozpor medzi univerzálnosťou a špecializáciou v smerovaní bankovníctva je však len zdanlivý. Racionálne možnosti oboch tendencií sú podmienené charakterom a vlastnosťami moderných informačných a telekomunikačných technológií (ITT). ITT prevratne menia efektívnostnú citlivosť tak na rozsah aktív,12 ako aj na racionalizáciu organizačných štruktúr a distribučných kanálov. V tradične štruktúrovaných bankách, ktoré sa zvyčajne vyznačujú suboptimálnou organizáciou, možno pozorovať nasledujúce tendencie: – náklady na jednotku výkonu často rastú súbežne s tým, čím sú banky väčšie; – s rastúcim počtom ponúkaných produktov sa väčšinou zvyšujú náklady na priemernú jednotku výkonu; – pri zvýšení počtu pobočiek nad istú hranicu dochádza k disproporčnému rastu nákladov na riadenie. ITT umožňujú eliminovať tieto obmedzenia tým, že organickou súčasťou ich kvalitnej implementácie je hlboký racionalizačný zásah do organizačnej, riadiacej a distribučnej štruktúry, ktorému sa vymedzujú úplne nové súradnice efektívnosti aj tých najväčších bánk či megabánk. Naproti tomu spojenie účelnej implementácie ITT so spomínanými procesmi dekompozície vertikálne integrovanej činnosti tradičnej banky poskytuje zasa široký priestor na efektívne rozvíjanie vysoko špecializovaných finančných služieb bankovými i nebankovými subjektmi. V univerzálnom i špecializovanom smerovaní bankových a finančných služieb bude hrať teda rozhodujúcu úlohu ich elektronizácia. V USA, ktoré majú predstih v tejto sfére, podiel elektronických bankových a finančných služieb na celkovom trhu týchto služieb v roku 1995 predstavoval 15 %, do roku 2000 sa má zvýšiť na 30 % a do roku 2005 sa predpokladá, že dosiahne až 75 13 Zhrňujúco môžeme povedať, že určujúcim základom reštrukturalizácie bánk je aktívne a efektívne využívanie obrovského efektívnostného potenciálu, ktorý prinášajú moderné ITT. Mohutný racionalizačný vplyv ITT je spojený aj s niektorými vážnymi problémami, ktoré sprevádzajú reštrukturalizáciu bánk. Reštrukturalizácia založená na masovom nasadzovaní a inovovaní ITT zrušila a ešte zruší státisíce pracovných miest v bankovníctve. Markantne sa to prejavilo v USA, kde v rokoch 1984 – 1994 bolo zrušených viac ako 300 000 pracovných miest. Prieskum, ktorý uskutočnila v roku 1994 firma Artur Andersen v európskych bankách, ukázal, že 80 % očakáva pokračovanie výrazného znižovania počtu zamestnancov. Správa z tohto prieskumu predpokladá, že do roku 2001 – 2003 sa v bankovom a finančnom sektore stratí okolo 250 000 pracovných miest.14 Relevantnosť tohto odhadu potvrdzujú výrazné „zoštíhľovacie“ účinky reštrukturalizácie spojenej s fúziou dvoch švajčiarskych bankových gigantov SBG a UBS. Z celkového počtu 55 000 zamestnancov oboch bánk sa „zoštíhlením“ zníži ich počet o 13 000, z toho o 7000 vo Švajčiarsku a o 6000 v zahraničí.15 Túto neúprosnú tendenciu vytláčania bankových zamestnancov čoraz modernejšími ITT drasticky vyjadril Bill Gates, zakladateľ a šéf Microsoftu, keď povedal: „Svet potrebuje bankovníctvo, no nie bankárov.“6 Na záver našej analýzy globálnych trendov vývoja bankovníctva treba upozorniť ešte na jeden veľmi závažný trend, ktorý tkvie vo zvýšení miery rizika, resp. v nových rizikách spojených s bezpečnosťou bankových operácií a ochranou bankových informácií, s praním „špinavých“ peňazí a korupciou, finančnými špekuláciami, turbulenciami na globálnych finančných trhoch a finančnými krízami. Rýchly pokrok ITT na jednej strane prináša čoraz dokonalejšie prostriedky bezpečnosti a ochrany informácií (ako napr. diskety, resp. čipové karty s tajným kľúčom, ktorý je elektrickým podpisom, alebo tzv. kryptovací kľúč, ktorý sa generuje na začiatku spojenia a platí len pre toto spojenie a pod.), no zároveň sa nebývalým spôsobom profesionalizujú bankoví podvodníci a tzv. hackeri, špecializovaní na ilegálne prenikanie do informačných systémov a sietí. Globalizácia informačnej komunikácie medzi bankami a medzi bankami a klientmi im otvára doslova celoplanetárny priestor, čo spolu s ich špičkovým a ustavične inovovaným technickým vybavením predstavuje trvalé nebezpečenstvo zneužitia bankových informácií. Preto aj banky musia venovať trvalú pozornosť zdokonaľovaniu prostriedkov ochrany bezpečnosti bankových informácií. Skúsenosti z boja proti praniu „špinavých“ peňazí svedčia o tom, že identifikácia ich pôvodu je o to ťažšia, o čo väčší bol počet bánk a krajín, cez ktoré „špinavé“ peniaze prešli. V tomto zmysle rýchlosť prenosu a spracovania bankových informácií, ktoré v globálnom meradle umožňujú ITT, uľahčuje maskovanie a zastieranie pohybu „špinavých peňazí“, resp. tzv. hrubého kriminálneho produktu, ktorého objem sa odhaduje na 500 mld. USD. To je už veličina, ktorá môže ohrozovať nielen niektoré národné ekonomiky, ale aj medzinárodný finančný systém. Kvalitatívne nové prvky sa objavujú v rizikách spojených s finančnými špekuláciami, ktorým moderné ITT otvárajú nové a nebezpečnejšie možnosti v globálnom meradle. Paradoxne najväčšie riziká tohto druhu pramenia v tzv. hedgeových fondoch, hoci pôvodnou funkciou hedgingu bolo znižovanie rizík vo finančných operáciách. Eklatantným príkladom je činnosť a takmer krach exkluzívnej hedgeovej firmy LTCM v New Yorku, ktorej dôveryhodnosť sa opierala dokonca o troch nositeľov Nobelovej ceny za ekonómiu. Hedgeové fondy fungujú tak, že relatívne silný základný kapitál špekulanti najprv znásobia často až na 50-násobok. Podstatná časť tých obrovských súm potom postupuje do derivátových kontraktov. Vysoko sofistikovanými metódami monitorujú aj najmenšie odchýlky hodnôt tisícok účastín, dlžných cenných papierov, devízových kurzov či surovín. Špekulujú na ich kolísanie a vrhajú sa vždy tam, kde sa na trhu objaví nejaká nerovnováha. K ich typickým postupom patrí aj tzv. útok na menu. Nik nevie, koľko peňazí bánk, medzi nimi dokonca aj konzervatívnych, napr. nemeckých, sa nachádza vo vysoko riskantných hedgeových fondoch. V prípade LTCM, ktorý začínal s 2,3 mld. USD, dosiahli jeho záväzky 1,2 bilióna USD. Za jeho záchranu sa však z obavy o osud ďalších fondov tohto typu angažovali ďalšími pôžičkami aj banky, ktoré sa na činnosti LTCM nepodieľali, napr. Deutsche Bank s 500 mil. DEM. Hoci väčšina špekulantov sedí v New Yorku a Londýne, ich fondy sú registrované na Kajmanských ostrovoch alebo v Jersey. Tam sú totiž chránené nielen pred burzovým dohľadom, ale aj pred prípadnými zmenami zákonov, ktoré by nútili k vyššej transparentnosti. Poučné je konštatovanie úradov finančného dohľadu v Berlíne, ktoré v súvislosti s hroziacim krachom LTCM skúmali všetky dostupné údaje o hedgeových fondoch, aby odhalili riziká vyplývajúce pre nemecké banky, že „ako málo bánk si tieto vážne hrozby uvedomuje“.17 Isto nie je náhodné, že v čase moderných ITT, umožňujúcich prekonávať priestorovú a časovú ohraničenosť finančných transakcií, globálnej liberalizácie pohybu kapitálu s možnosťou bleskurýchleho špekulatívneho prelievania kapitálu z krajiny do krajiny, dochádza častejšie a k hlbším finančným turbulenciám a krízam. Situácia je o to zložitejšia, že oproti rýchlo sa globalizujúcim finančným trhom stoja prevažne národne, resp. štátne organizované, v globalizácii meškajúce, nedostatočne koordinované systémy regulácie a dohľadu. Lavínovité šírenie finančnej krízy z juhovýchodnej Ázie, cez Rusko do Latinskej Ameriky odhaľuje vážnosť tohto problému, ktorý spočiatku podceňoval aj MMF a SB, keď ázijskú krízu považovali len za dočasný a lokálny šok, ktorý nebude mať citeľnejší vplyv na svetovú ekonomiku. Čoraz „hmatateľnejšie“ dôsledky postupujúcej finančnej krízy prinútili MMF aj k podstatným korekciám prognózy rastu svetovej ekonomiky z vlaňajších 4,1 na 3,1 % v máji a na 2 % v októbri tohto roka, čo znamená krízový výpadok globálneho HDP vo výške 600 – 800 mld. USD. Vyhlásenie G7 o svetovej ekonomike naznačuje, že pod ťarchou čoraz nebezpečnejších dôsledkov finančnej krízy sa začína programovo nastoľovať akútna potreba vytvorenia novej architektúry medzinárodného finančného systému, v ktorej by globálnu liberalizáciu mal adekvátnejšie vyvažovať účinnejší národný, medzinárodne koordinovaný a medzinárodný dohľad a regulácia. Analyzované globálne trendy vývoja bankovníctva sa nepresadzujú rovnomerne vo všetkých častiach sveta. V adaptácii na tieto trendy majú značný predstih USA, kde procesy reštrukturalizácie vo viacerých smeroch pokročili najďalej. Vďaka tomu, že fúzie a akvizície amerických bánk prebiehajú už celé desaťročia, získali značný predstih v úsporách nákladov. Podiel nákladov na výnosoch vedeli znížiť zo 67 na 56 %, zatiaľ čo v nemeckých bankách sa tento podiel pohybuje v priemere na úrovni 65 % a vo francúzskych bankách na úrovni 70 %.18 Aj vďaka tomu zaznamenávajú americké banky rekordnú úroveň ziskov, ktoré v roku 1997 vzrástli o 13,1 % a dosiahli bezprecedentný objem 59,2 mld. USD.19 V tomto kontexte možno konštatovať, že existuje isté časové oneskorenie v prelievaní trendov vývoja bankového systému a finančných trhov z americkej oblasti do Európy a že príprava a vytvorenie Európskej menovej únie (EMÚ) má vytvoriť priestor a podmienky na reštrukturalizáciu bankovníctva v EÚ, zodpovedajúce nárokom globálnej konkurencieschopnosti. Vzhľadom na „gravitačnú“ silu, akou EÚ pôsobí na ekonomiku SR, môžeme povedať, že prostredníctvom vytvárania a fungovania EMÚ najbezprostrednejšie na náš bankový sektor pôsobia a budú pôsobiť globálne trendy vývoja svetového bankovníctva. Preto treba venovať mimoriadnu pozornosť aj analýze toho, ako vytvorenie EMÚ a zavedenie eura ovplyvní fungovanie bánk v SR, aké tým vzniknú pre ne nové možnosti a ohraničenia, a teda aké reštrukturalizačné nároky to bude klásť na ich adaptáciu. V tom zmysle považujeme za najdôležitejšie nasledujúce okruhy problémov. Pri zavádzaní spoločnej meny bude hrať kľúčovú úlohu bankový sektor, ktorý disponuje rozhodujúcou peňažnou masou. Prechod k euru si vyžiada nákladné technické a technologické zmeny v automatizovaných bankových systémoch.20 Už vo fáze paralelnej existencie spoločnej meny a národných mien v dôsledku neodvolateľnej fixácie kurzov k 1. 1. 1999 prakticky zaniknú príslušné kurzové riziká a s výnimkou vzťahov k tretím krajinám stratia opodstatnenosť aj devízoví díleri. V tejto fáze bude však nevyhnutná dvojaká indikácia všetkých peňažných údajov v eure a v národných menách, čo si vyžiada potrebné technické opatrenia, zjednotenú metodiku medzi členskými štátmi, príslušný softvér atď. S rastúcim využívaním eura sa budú postupne prepájať rôzne národné medzibankové trhy s tendenciou perspektívneho splynutia, čo sa prejaví vo vývoji krátkodobých úrokových mier smerom k jednotnosti. Medzi doteraz značne rozdielnymi národne orientovanými platobnými systémami bude dochádzať k európskej homogenizácii, najmä v oblasti veľkoobjemových (wholesale) platieb, kde je už pripravený transeurópsky platobný systém TARGET. Retailové bankové transakcie, zahŕňajúce veľký počet malých platieb budú až do času definitívneho prechodu k euru obsluhovať existujúce národné automatické systémy. V dôsledku toho sa v tomto období bude musieť zachovať inštitút korešpondenčných bánk. Prechod na spoločnú menu umožní zníženie transakčných nákladov spojených jednak s konverziou mien a jednak s časovým trvaním platobných a zúčtovacích transakcií. Tieto úspory sa odhadujú na 20 – 25 mld. ECU, t. j. 0,3 – 0,4 % HDP účastníckych štátov. 21 Vytvorenie EMÚ a zavedenie spoločnej meny bude nevyhnutne viesť k prispôsobeniu štruktúry a operačných metód finančných trhov. Tým, že národné meny budú vystupovať ako takmer dokonalé vzájomné substitúty, budú aj finančné trhy vyrovnávať akékoľvek ziskové príležitosti, ktoré vzniknú v podobe rozdielov medzi jednotlivými národnými oblasťami, ich „prémiami na likviditu“, diferenciálu úverových rizík, daňovými predpismi atď. Ukazuje sa, že relatívne hladký a čo najmenej problémový rozbeh EMÚ si vyžaduje, aby sa čo najskôr dosiahlo „kritické množstvo“ operácií v spoločnej mene, ktoré potvrdí nezvratnosť celého procesu. Nástup menovej integrácie sa bude vyznačovať úsilím, aby prechodné obdobie k nej bolo čo najkratšie a počet subjektov, ktoré začnú používať spoločnú menu, čo najväčší. Vplyv menovej integrácie na jednotlivé trhy bude rozdielny. Najvýraznejší bude vo vzťahu k devízovému trhu, ktorý v rámci EMÚ zanikne. Eliminácia pohybov kurzov bude viesť ku konvergencii úrokových mier. Po odstránení kurzového rizika bude zostávajúce úrokové diferenciály odzrkadľovať len úverové riziko a prémiu za likviditu, ktorá sa zrejme zúži v dôsledku celkove vyššej likvidity na trhu eura. Investičné rozhodovanie bude závisieť len od úverového ratingu a likvidity vydaných cenných papierov. Týmto podmienkam sa bude musieť prispôsobiť tak celý debt manažment, ako aj portfólio manažment. Prestanú sa opierať o analýzy a ratingy jednotlivých členských krajín a sústredia sa viac na sektorovú, odborovú a pod. analýzu v rámci celej EÚ. Splynutie národných trhov do spoločného finančného trhu umožní odbúranie alebo zníženie doterajších operačných nákladov na devízové úhrady, hedging a pod., čo prispeje k rastu celkovej likvidity v rámci EÚ. Vznikom EMÚ sa dokompletizuje spoločný trh o spoločný trh peňazí a kapitálu, čo bude znamenať pre banky a ďalšie finančné inštitúcie sformovanie podstatne odlišných podmienok, ktoré na jednej strane otvoria nové možnosti, no na druhej strane viaceré doterajšie možnosti zrušia. Sformovanie spoločného bankového trhu bude znamenať, že vyrovnávacie a zrovnovážňujúce procesy i nadväzujúce platobné toky stratia pôvodný „nadštátny” a nadobudnú interný charakter v rámci veľkého, hranicami EMÚ vymedzeného priestoru. Zavedenie jednotnej meny a s tým spojené odstránenie rizík, najmä kurzového, zároveň znamená odstránenie možnosti realizovať výhody, resp. straty s ním spojené. Redukcia devízových operácií iba na transakcie s tretími krajinami zúži ich rozsah zhruba o 40 %, čo sa citeľne premietne do príslušných príjmov bánk a podľa odhadov expertov môže spôsobiť 8- až 10-percentné zníženie celkového objemu ich terajších ziskov. Vytvorenie homogénneho peňažného a finančného prostredia, v ktorom bude voľný prístup ku kapitálu, umožní, aby sa jeho alokácia optimalizovala v rámci celej EMÚ, čo bude mať nesporné pozitívne efekty tak z národohospodárskeho, ako aj bankového hľadiska. Nové podmienky generované vznikom a fungovaním EMÚ budú viesť aj k citeľnému zostreniu konkurencie na novosformovanom spoločnom bankovom trhu, ktorá si bude vynucovať zväčšenie veľkosti bánk a znižovanie ich počtu cestou zintenzívnenia procesu fúzií a akvizícií. Pri posudzovaní príčin a dôsledkov zostrenia konkurencie sa spravidla zužuje pohľad len dovnútra EMÚ. Prehliadajú sa dôležité vonkajšie, resp. globálne faktory. Azda najdôležitejšie miesto medzi nimi má ten, že v súčasnosti vo všetkých veľkých bankách na Wall Streete už beží na plné obrátky príprava na vznik nového kapitálového trhu v EMÚ, na ktorom sa chystajú zaujať čo najvýhodnejšie postavenie. Spolu s vedúcimi ratingovými agentúrami USA sa analytici na Wall Streete a v Londýne nemilosrdne zameriavajú na slabé stránky európskych bánk nielen v prispôsobovaní sa na ostrejšiu konkurenciu v rámci EMÚ, ale aj v ich celkovej konkurenčnej adaptácii na globálne trendy vývoja svetového bankovníctva. Východiskové prístupy k vypracovaniu stratégie adaptácie bankovníctva v SR Relatívne veľká pozornosť, ktorú sme venovali analýze globálnych trendov vývoja bankovníctva, nebola samoúčelná. Na základe jej záverov je možné a potrebné spresniť a jednoznačne vymedziť obsah dvoch zásadne rozdielnych, no v podmienkach transformácie vzájomne previazaných procesov – reštrukturalizácie a revitalizácie. Pod reštrukturalizáciou bánk i celého bankového sektora treba chápať adaptačné procesy, ktorými banky aktívne reagujú na určujúce globálne trendy súčasného vývoja peňažníctva a finančníctva, účelovo tieto trendy „absorbujú“ tak, aby si v rámci dostupných možností vytvárali čo najvýhodnejšiu pozíciu v globalizujúcej sa konkurencii. Takto ponímaná reštrukturalizácia reálne prebieha predovšetkým vo vyspelých trhových ekonomikách, za podmienok relatívneho prebytku kapitálu v bankovom sektore a kde výkon vlastníckych práv tvrdo a nekompromisne presadzuje kritérium zhodnocovania vlastného i celkového používaného kapitálu. Pod revitalizáciou bánk, ktorá sa týka predovšetkým transformujúcich sa ekonomík, rozumieme „obnovu životných funkcií“ našich bánk, teda také adaptačné procesy, ktorými sa formálne trhové a fiktívne privatizované bankové subjekty, spôsobujúce skôr znehodnocovanie kapitálu, a preto aj čoraz väčšmi podkapitalizované, musia zmeniť na normálne, štandardne fungujúce banky. To znamená predovšetkým urýchlene a zladene zvládnuť dve úlohy. Na jednej strane očistiť úverové porfólio, a to za účasti štátu a NBS pri problémových úveroch zdedených z ŠBČS a pri ostatných problémových úveroch najmä pričinením vlastných účastinárov. Na druhej strane účelnou formou a mierou privatizácie vytvoriť podmienky na účinný výkon vlastníckych práv a na tomto základe sformovať zodpovedajúce organizačné a riadiace štruktúry, zloženie manažmentu a nájsť najvhodnejší spôsob kapitálového posilnenia. Analýzy ukazovateľov vypovedajúcich o výkonnosti bankového sektora22 ukázali, že ani jeden z nich sa neplní na štandardnej úrovni predovšetkým „zásluhou“ najväčších bánk, v dôsledku čoho nie je možné zvládnuť nevyhnutný rozsah dokapitalizácie z akumulácie vnútorných zdrojov bankového sektora. V tejto súvislosti sa zdôrazňuje hlavne potreba vstupu zahraničného kapitálu, čo má svoje opodstatnenie, no treba upozorniť na dva momenty. Prvý je ten, že v privatizácii prostredníctvom zahraničného kapitálu nie je ani tak dôležitá ponúkaná či požadovaná cena, ale aj, a najmä posúdenie zámerov možných investorov, do akých aktív chcú či nechcú ísť, aké „mantinely“ im dá či nedá doterajší štátny vlastník (či vláda), prečo sa zaujímajú o tú- ktorú konkrétnu banku, ako bude repatriovať vložený kapitál, aký devízový dosah bude mať jeho kapitálový vstup v budúcich rokoch na našu ekonomiku atď. Prvoradý nemôže byť jednoducho prílev devíz z predaja banky, ale predovšetkým reálne sfunkčnenie banky v súlade s národohospodárskymi prioritami. Druhý moment vyplýva z toho, že nedostatočná akumulačné schopnosť bankového sektora má okrem vnútorných príčin aj závažné príčiny v stave v doterajšom fungovaní podnikovej sféry, s ktorou je previazaný silnými vzájomnými väzbami. Ak na konci roka 1997 predstavoval objem úverov poskytnutých podnikovej sfére 342,3 mld. Sk, z ktorých 31,38 % boli stratové, a ak, medzipodniková zadlženosť v roku 1998 už dosiahla 350 mld. Sk, tak je evidentné, že to priamo i nepriamo podstatne podväzuje akumulačný potenciál bánk. Preto nevyhnutnou podmienkou procesu dokapitalizácie bánk je aj paralelné rozvinutie dostatočne účinnej revitalizácie podnikovej sféry a ozdravenie finančných tokov. Aj keď má bankový sektor istú špecifickú funkciu v generovaní náročného proefektívneho podnikateľského prostredia, jeho skutočná revitalizácia je možná len v tesnej interakcii s revitalizáciou podnikovej sféry. Z charakteru revitalizácie vyplýva, že bez jej dostatočného zvládnutia by banky jednoducho neboli schopné nielen adekvátnej adaptácie na globálne trendy reštrukturalizácie, ale by ich pravdepodobne ani v potrebnej miere neidentifikovali, resp. neboli nútené identifikovať. Dôraz na potrebu obsahového rozlíšenia reštrukturalizácie a revitalizácie neznamená, že sa tieto procesy majú chápať izolovane, že by sa mali realizovať akoby vedľa seba či za sebou. Taký prístup by viedol k tomu, že by jeden druhému oslabovali až znehodnocovali žiaduce účinky. Ich rozlíšením možno lepšie pochopiť špecifiká, ktorými revitalizácia podmieňuje možnosti reštrukturalizácie a akými nárokmi reštrukturalizácia pôsobí na spôsob revitalizácie. Úspech môže teda priniesť len premyslené skĺbenie oboch procesov. Ďalším dôležitým východiskom stratégie adaptácie bankového sektora je dvojrozmernosť či dvojúrovňovosť tohto procesu. Vzhľadom na to, že určujúcim determinantom vytvárania EMÚ sú nové globálne trendy vývoja svetového bankovníctva, nebolo by vždy racionálne prispôsobovať reštrukturalizáciu nášho bankovníctva až následne tomu, čo sa stane v procese formovania EMÚ. Je to podmienené tým, že naše bankovníctvo má rozvojovú medzeru nielen oproti európskemu, ale európske má tiež isté časové oneskorenie za americkým, prípadne japonským. Zásadný význam má preto skúmanie globálnych trendov aj z toho hľadiska, v čom máme a v čom ešte nemáme možnosti ústretového „preberania trendov“. Je zrejmé, že napr. v oblasti kapitálového trhu na to ešte zďaleka nemáme, no v oblasti využívania najmodernejších ITT tieto možnosť existujú. Potvrdzuje to napokon aj doterajšia prax implementácie ITT v našom bankovníctve, kde napriek mnohým chybám a problémom sme nemuseli opakovať všetky vývinové etapy, ktorými prešlo zavádzanie ITT vo vyspelých ekonomikách. Ide teda o to, aby sme na základe dôkladného sledovania a vyhodnocovania globálnych trendov identifikovali tie oblasti, kde je možné a účelné, aby sme reagovali s istým „predstihom“ v porovnaní so situáciou, že by to bolo ponechané samovývoju. Tento rozmer adaptácie teda vonkoncom neznamená podcenenie rozsahom i konkrétnym obsahom rozhodujúcej úrovne adaptácie, ktorou je pre slovenské bankovníctvo jeho reštrukturalizácia zodpovedajúca nárokom a podmienkam formovania EMÚ. Ide skôr o to, aby sme na jednej strane pri hľadaní ciest a prostriedkov, ako čeliť zostrenej konkurencii vyvolanej prechodom k EMÚ, ktorá sa bude prelievať aj do ešte nečlenských krajín, a na druhej strane pri čo najúplnejšom využívaní asymetrických podmienok predvstupového procesu primerane zohľadňovali a do reštrukturalizačnej adaptácie účelne absorbovali smerovanie globálnych trendov svetového bankovníctva. Poznatky z komparatívnych analýz adaptačných procesov vo vyspelých ekonomikách ukazujú, že jednou z rozhodujúcich podmienok ich úspešnosti je správne rozlíšenie krátko-, stredno- a dlhodobých adaptačných procesov a adekvátne vymedzenie ich obsahu v súlade s prirodzeným trvaním procesov, ktorých sa adaptácia týka. Uplatnenie tohto prístupu považujeme preto tiež za nezastupiteľný predpoklad vypracovania a postupnej aktualizácie stratégie revitalizácie a reštrukturalizácie bankového sektora SR.