Nová Vyšehradská štvorka - šance, ilúzie i nebezpečné karty Premiéri štyroch krajín Vyšehradskej skupiny (V4) - Slovenska, Česka, Poľska a Maďarska - zaradili v piatok prvý stupeň oživenia tohto regionálneho zoskupenia. V priebehu jedného dňa podpísali na bratislavskom summite V4 Mikuláš Dzurinda, Miloš Zeman, Jerzy Buzek a Viktor Orbán hneď 40 konkrétnych bodov programu spolupráce a vyjadrili vôľu na ich rozširovanie. Či pocítime skutočné efekty oprášenej V4, alebo ide len o peknú ilúziu s vágnym efektom, ukáže čas. Štvorka sa však zrejme opäť potrebuje. Holí Stredoeurópania možno konečne pochopili, že absolútne individuálne sa do Bruselu ísť nedá. Krajiny totiž majú podobné korene ekonomicko-sociálnych problémov, pričom bruselské pokyny, resp. návrhy na riešenia často neodrážajú dlhodobé potreby kandidáta, ale hlavne záujmy EÚ. Navyše, kandidáti prvej skupiny boli vlani schladení novou opatrnou európskou rétorikou a otvoreným harmonogramom rozširovania. Kolektívny hlas na bruselskej pôde neznamená záujem aj vstúpiť do únie spoločne. Potrebujeme len spoločne absolvovať kľúčové fázy prípravy procesu, ktorý bude aj pre toho najrýchlejšieho trvať možno sedem-osem rokov. Štvorhlasné požiadavky, návrhy a pripomienky (možno päťhlasné so Slovinskom) sa už v pätnásťvokálovom zbore nestratia tak ľahko, ako iba sólové pišťanie. Že sa pritom ráta so Slovenskom, vychádza z očakávaní prizvania SR za rokovací stôl na zimnom summite EÚ v Helsinkách. Premiér Dzurinda preto celkom zbytočne ďakoval partnerom za to, že stolička pre SR bola vysunutá (pre koho štvrtého by ju už len držali), vyšehradský stôl bol tak či tak niekoľko rokov neobsadený. Nielen pre slovenskú politickú osobitosť, ale aj vďaka českej a maďarskej sólovej ceste do Európy. Pôvodný cieľ vyšehradskej spolupráce spred ôsmich rokov - rozbiť jednostranné väzby na ZSSR prostredníctvom likvidácie RVHP a Varšavskej zmluvy (možno nešťastne) a zintenzívniť orientáciu na EÚ, sa vydaril. Spálenie mostov s bývalými partnermi východného bloku sa však začalo rýchlo prejavovať v jednostrannej obchodnej odkázanosti na EÚ. Koncom roku 1992 preto vzniká Stredoeurópska dohoda o voľnom obchode (CEFTA), ale to bol aj doterajší vrchol aktivít V4. Dnes spolupráca v rámci CEFTA, osobitne vďaka Slovensku, už presahuje hranice V4 a rastúci obchod medzi členmi zoskupenia dáva len tušiť, kde stredná Európa mohla byť, keby sme začiatkom desaťročia konali trochu rozvážnejšie. Premiérom treba poďakovať, že nechcú V4 inštitucionalizovať a nevznikne ďalší byrokratický element, bezodne hladný po verejných financiách, a s nemerateľnou efektívnosťou ich vynaloženia. Návrh zriadiť diplomatickú akadémiu, realizovať programy rozvoja infraštruktúry, diverzifikácie energetických zdrojom či podpory rozvoja euroregiónov, môže skutočne pomôcť rýchlejšiemu a kvalitatívne pripravenejšiemu vstupu do EÚ. Nad vyšehradskou spoluprácou však visí tieň maďarskej karty, ktorá sa prakticky vyťahuje po celú dekádu, odkedy sa vtedajší premiér Antal nešťastne vyhlásil za premiéra všetkých Maďarov. Budapešť by mohla esá vyťahovať podľa potreby, či už v súvislosti s podporou SR v integrácii do NATO, EÚ alebo OECD. Hoci Orbán vyjadril v Bratislave spokojnosť s tým, čo v menšinovej otázke v poslednom čase ukázala slovenská vláda, minority ešte prídu na pretras vrátane (zrejme skresaných) vízií maďarských politikov o autonómii Maďarov v SR. Nie je teda vylúčené, že Budapešť už podporou myšlienke Vyšehradu i slovenským integračným ambíciám práve ťahá svoju tromfovú kartu. Bratislavské výpovede premiéra Orbána o stabilite vlád v celej V4 a o stabilných, expandujúcich hospodárstvach celej V4, sa totiž javili ako mastenie pupka slovenskej strane. Juraj Janoška
