|
|
||||||||||||||||
| Utorok 18.Mája 1999 | |||||||||||||||||
|
 |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Krajina, ktorú kríza a voľby uvrhli do pogromovIndonézia na ceste ekonomického výpredaja a sociálnej degradácie Pasák kráv Wahdí sa práve vracal z predvolebného mítingu v obci Selasari v západnej Jave. Bol daždivý večer a Wahdího prepadla skupinka zamaskovaných banditov, ktorí ho obvinili, že je dukun santet, zlý čarodejník. Hodili mu slučku okolo hrdla a pomaly ho uškrtili. Pred očami dedinčanov. Potom mu mačetou rozpárali brucho, vyvrhli zlé črevá a prinútili dedinčanov, aby ho na mieste zahrabali. Wahdí mal 70 rokov. Nebol to muž zlých čiar, lež bedár a dobrý moslim, hovoria v Selasari. V Indonézii vypukli po 32 rokoch vlády generála Suharta a po vyše roku moci jeho politického dediča prezidenta Habibího významné parlamentné voľby, ktoré sa odohrajú 7. júna. Ku krvavým etnickým a náboženským zrážkam na Jave, na Borneu, na ostrove Ambon a inde, k bojom o nezávislosť Východného Timoru sa priradila aj svojrázna predvolebná zastrašujúca kampaň na mnohých miestach štvrtej najľudnatejšej krajiny sveta. Drvivú väčšinu z 210 miliónov obyvateľov zráža na kolená nielen surová finančná a ekonomická kríza, ale aj teror paramilitárnych skupín, ktorý má nahradiť chýbajúci chlieb a zásadne ovplyvniť volebné výsledky v prospech vládnucej strany Golkar. Ľudia sa majú potiť od hrôzy, keď budú prekračovať prah volebnej miestnosti, sledovaní výhražnými pohľadmi miestnych banditov, ktorých poznajú. V husto zaľudnenom západojavanskom kraji Cimis sa volebný teror začal v januári. Miestny gangster zorganizoval za 8-tisíc rupií (1 USD) na osobu skupinu, ktorá zajala dvoch čarodejníkov. Za denného svetla ich so slučkou okolo krku viedli ulicami mesta a volaním nebojte sa, za nami je armáda vyzývali ľudí, aby sa pripojili. Potom obidvoch dukunov z jedného mosta obesili a vylúpali im oči. Ďalšími obeťami boli dve staršie ženy, jedna z nich bola pôrodná babica. Obidve ukameňovali, a potom obesili. Iného dukuna pribili na hrubý kríž a vozili po obci na pikape, napokon ho zhodili do priepasti. Indonézske úrady sa tvária, že s tým nemajú nič spoločné, tu a tam aj zatknú nejakého teroristu, polícia a armáda však majú vždy plné ruky inej práce, než aby zasiahli. Od začiatku roka tak fakticky umožnili politickým banditom len v kraji Ciamis, v ktorej leží aj lasari, zniesť z povrchu zeme 150 ľudí, ktorých zavraždili, alebo záhadne zmizli. Ľudia majú strach. Islamská opozičná strana sa domnieva, že stará politická garnitúra, ktorá musela odísť s prezidentom Suhartom, chce aj pri nastávajúcich voľbách kontrolovať ľudí, tak, ako to robila 33 rokov. Suhartov deň Exprezident Suharto žije bohumilý život v jakartskej diplomatickej štvrti, ponorenej do príjemnej zelene. Prístup k jeho supervile strážia drôtené bariéry a ozbrojené vojenské hliadky. Generál, ktorý sa pred tromi desiatkami rokov dostal k veslu neuveriteľnými masakrami státisícok politických oponentov, aby potom našiel pochopenie i účinnú spoluprácu západných veľmocí, vstáva každý deň už na úsvite a pokloní sa pri tichej modlitbe smerom k Mekke. Na raňajky si zaje ryžovú kašu, zapíja pomarančovým džúsom a čajom. Potom si v tropickej klíme dožičí dedinskú sprchu z odstátej vody z betónovej nádrže. Poteší svoje srdce krátkym pozorovaním zlatých vtáčikov v klietke. Jeden z nich prejavil nezvyčajnú inteligenciu; naučil sa zapískať národnú hymnu, ktorého výkon je dodnes odopretý exprezidentovi, lebo nemá hudobný sluch. Potom sa 77-ročný Suharto pustí do práce. Tá sa už mesiace skladá z neúnavných porád s právnikmi, členmi svojej rodiny a s dlhoročnými obchodnými priateľmi. Cieľom je zachrániť multimiliardový rodinný majetok, nahrabaný Suhartovou rodinou a spriaznenými obchodnými klanmi nezákonnou cestou. Napriek zamatovej ohľaduplnosti postsuhartovskej vlády k exprezidentovi, musel pod tlakom opozície a demonštrácií prezident Habibí súhlasiť s vládnou komisiou, prešetrujúcou korupciu, nepotizmus, favoritizmus a ďalšie kriminálne javy počas Suhartovej vlády. V stávke sú miliardy dolárov. Suhartov milovaný najmladší syn Hutomo Mandala Putra, zvaný Tommy, musel už na začiatku mája vypovedať pred súdom o tom, ako pripravil vládu vlastne o bagateľ - 13 mil. USD. Ak ho však usvedčia, mal by ísť na 20 rokov za mreže. Suharto by chcel kauzu uzavrieť ešte do volieb, po nich za predpokladu, že nebudú zmanipulované by sa mohli dostať k moci Suhartom perzekvovaní ľudia z opozície. Potom by zamatové rukavičky vlády stratili kúzelnú moc. Kto je v pozadí? Po dlhočiznej autokratickej vláde Suharta aj dnes málokto v Indonézii pochybuje, že za politickým terorizmom stoja jeho ľudia. Nemusia od neho prijímať pokyny, ich niekdajšia nadvláda a spoluzodpovednosť za korupciu, nepotizmus a násilie im automaticky vtláčajú do ruky zbraň i v minulosti osvedčené metódy. Tisícky suhartistov desaťročia profitovali z klientskeho režimu, tesného prepojenia vládnej moci a biznisu. Tento zväzok politiky a peňazí, ktorý spočiatku celkom úspešne fungoval, privodil napokon známu neefektívnosť použitia zahraničného horúceho kapitálu, vytunelovanie bánk a podnikov a vytvoril ideálnu citlivosť indonézskej ekonomiky na úder špekulatívnych investičných fondov. Ten, ako vieme, prišiel v druhej polovici roku 1997. Kapitálový trh sa zrútil, pád rupie sa zastavil až na štvrtine pôvodnej hodnoty. Inflácia katapultovala ceny do astronomických rozmerov. Kopa firiem skrachovala, nezamestnanosť už nik neráta. Veľa z tých, ktorým zostala práca, sú radi, že môžu ako otroci robiť len za stravu a cestovné do zamestnania. Napríklad v starom jakartskom prístave, kde robotníci vykladajú vzácne drevo z indonézskych ostrovov tak ako v stredoveku; na neuveriteľne mozoľnatom pleci nosia rezivo, balansujúc na dlhočiznej fošni, prehodenej z lodi na breh. Pre týchto ľudí máločo znamenajú ekonomické analýzy Medzinárodného menového fondu a fond zasa nezaujímajú ich osudy, keď sucho konštatuje, že priemerná reálna mzda, ktorá nikdy nebola bohvieaká, sa v krízovej Indonézii znížila o tretinu. Suhartovi sa nevytýka, že umožnil sociálne zdevastovať masy ľudí, ale že pri tom nebol dostatočne ústretový proti zahraničnému kapitálu. Najmä vo chvíli, keď špekulatívne fondy ako na povel v Ázii udreli, aby vytvorili podmienky na lacný prevod národných ekonomík do zahraničných rúk. Preto musel vlani politicky opotrebovaný generál odísť z prezidentského paláca a zobrať nedobrovoľne vinu na seba. Teraz on i jeho ľudia bojujú o to, čo im zostalo. A nie je toho málo. Záchranný pás pre banky Predaj najlepších porcií národných ekonomík do zahraničia je dnes v rezerváciách ázijských tigrov v plnom prúde. Matematika je nemilosrdná. Zahraničné dlžoby napr. 171 indonézskych bánk sú denominované v USD, za každý dolár však treba teraz zaplatiť trojnásobným množstvom rupií ako v predkrízovom čase, keď sa pôžičky brali (dnes 1 USD/8000 rupií, vtedy 2500 rupií). Na to nijaká banka, nijaký podnik nemajú. Firmy cajú dlžoby bankám, ani banky zahraničným veriteľom a úroky utešene narastajú. Tri štvrtiny úverov, poskytnutých indonézskymi bankami, sa tisnú v priečinku klasifikovaných úverov. MMF nalieha, hoci vie, že súdy sú bezmocné a veľa peňažných ústavov leží v kóme. V marci musela vláda zatvoriť prvých 38 insolventných bánk, z toho tri vlastnila Suhartova rodina. Prv, kým sa zahraničný kapitál dostane k bankám, musí ich vláda ozdraviť, a to aj peniazmi daňových poplatníkov. MMF na tento prípad má viacero elegantných predlôh a množstvo rád. Indonézska vláda ponúkne bankám štátne dlhopisy za oveľa nižšie percentá od 10 do 15 percent - ako je terajšia základná úroková miera 35 percent, vyrubovaná na peniaze centrálnou bankou. Malo by to obnoviť pozitívnu maržu medzi bankovými depozitmi a úvermi, ktorá je teraz v zápornej pozícii. Navyše, získané prostriedky za štátne dlhopisy budú banky do štátneho rozpočtu uhrádzať rozložene v dlhom časovom období. Bondy tak na určitý čas posilnia bankové aktíva. Zo strany štátu tak pôjde o injekciu 300 biliónov rupií (37,5 mld. USD), podľa odhadu odborníkov skôr však o 500 biliónov. Má to predstavovať 80 percent rekapitalizačnej sumy na bankovú resurekciu. Dvadsať percent majú zohnať súkromní vlastníci bánk. Program sa týka 9 komerčných bánk, 7 veľkých štátnych bánk, 11 znárodnených komerčných bánk (po ich krachu) a 14 regionálnych bánk. Zatiaľ čo dnes záväzky indonézskych bánk prekračujú ich aktíva o takmer 200 biliónov rupií (o 28 percent), mali by ich na budúci rok aktíva už predstihnúť o 4 percentá. Indonézska agentúra pre reštrukturalizáciu bánk (IBRA) súčasne prevzala klasifikované úvery od štátnych a od skrachovaných bánk, klasifikované úvery súkromných bánk preberá štátny Útvar pre manažment aktív. Nie je vylúčené, že nevratnými úvermi takto zaplatia banky za štátne bondy. Banková reštrukturalizácia je trampolínou na postupný predaj peňažných ústavov do zahraničia. Britská Standard Chartered na konci apríla kúpila kontrolný balík v tretej najväčšej komerčnej banke Bank Bali, austrálska ANZ Panin Bank zasa prevzala za 4,7 mil. USD od jednej z lokálnych bánk biznis s kreditnými kartami. IBRA ponúka do zahraničia dlhý rad zadlžených podnikov. Je medzi nimi veľa vytunelovaných firiem Suhartových priateľov petrochemické závody, pneumatikárne, krabie farmy. MMF však nie je spokojný. Ako podmienku úveru 43 mld. USD žiada, aby Indonézia do konca marca 2000 získala predajom desiatich štátnych koncernov 1,5 mld. USD, t. j. strojnásobila privatizačné úsilie. Spokojnosť MMF vyvolal najmä aprílový predaj takmer desaťpercentného podielu na Telekomunikasi Indonesia za 404 mil. USD skupine 80 investorov z USA, Európy a Ázie; pre predstavu - Telkom tvorí 15 percent kapitalizácie jakartskej burzy. Reštrukturalizácia bánk vrátane ich sfúzovania, ako aj privatizácia do zahraničia sa javí ako východisko na naštartovanie kapitálových tokov a oživenie ekonomiky, ktorá vlani tragickým poklesom o 13,7 percenta HDP smeruje ku dnu. Možno sa ho dotkne tohto roku, keď sa očakáva ešte štvorpercentný úpadok. Posilnenie burzy a určité upevnenie rupie sú skôr deťmi výpredaja podnikov a obmedzenia dovozov ako ekonomického oživenia. V každom prípade ani skončenie finančnej krízy v krajinách ázijských tigrov neznamená koniec sociálnej krízy. Ak sa nezvládnu sociálne problémy, varuje známy americký ekonóm Jeffrey Sachs, vytvorí to v budúcom roku silnú prekážku pre hospodársky rast. Čas pogromov Indonézia je toho tragickým obrazom. Prudká sociálna degradácia sa transponuje do náboženských, etnických a separatistických pogromov. Také vybitie nenávisti pauperizovaných ľudí je pre úrady oveľa pohodlnejšie, ako keby sa realizovalo v ideovopolitickej oblasti. Surovosť týchto protestov je, pravda, nebotyčná. Nahromadená nenávisť ešte z čias Suharta prepukla na Západnom Kalimantane. Proti prisťahovaným Madurčanom, ktorí sú moslimovia, tiahnu davy domorodých animistických Dajakov, zapaľujú ich domy a ich zoťaté hlavy nastokávajú na palice. Madurské mamy pchajú deťom do úst handry, aby neplakali a neprezradili úkryt. Od roku 1996 zavraždili Dajakovia niekoľko tisíc Madurčanov a desiatky tisíc ich pred lovcami lebiek z oblastí pogromov utieklo. Aj na východoindonézskom ostrove Ambon je ozajstná vojna. Línia frontu pretína trhovisko, ktoré je v ruinách. Horia domy, surovosť nepozná hraníc. Z moslimských dedín vyhnali kresťanov, z kresťanských moslimov. Na úteku je na Ambone 50-tisíc ľudí, 3600 domov zhorelo. Etnická čistka ako v Bosne, Chorvátsku a Kosove. Hlavné stany znepriatelených táborov sa rozložili vo vypálenom protestantskom chráme a v mešite Al-Fatah. Najväčšia páľava však sála na anektovanom Východnom Timore. Ten už pred nedávnou dohodou o augustovom referende o širokej autonómii či nezávislosti zažil krvavé nájazdy indonézskych milícií proti zástancom východotimorskej suverenity. Suharto uprostred sedemdesiatych rokov Východný Timor nielen obsadil, ale v rámci presídľovania populácie z preľudnenej Javy tam poslal značnú časť moslimov, ktorí potom zbohatli v obchode a v štátnej službe. Chcú sa v tejto pozícii udržať a zmariť odtrhnutie Východného Timoru. Za posledný mesiac pogromy nadobudli na zúrivosti. Milície, podporované armádou, napríklad vtrhli počas omše do katolíckeho chrámu a postrieľali tam viacerých stúpencov nezávislosti. V Dilli, metropole Východného Timoru, je bežné, že banditi tiahnu ulicami a masakrujú desiatky ľudí. Vojaci sa prizerajú, zdravia sa s teroristami a núkajú im cigarety a nápoje. Spoločnosť je natoľko rozdelená, že jej aj v prípade nezávislosti hrozí chaos a masakre. José Ramos Horta, nositeľ Nobelovej ceny z Indonézie, poukázal, že Severoatlantický pakt chce dostať pred trestný tribunál srbských vojnových zločincov, pritom však nepožaduje, aby pred súd postavili aj indonézskych vojenských predstaviteľov, sčasti vycvičených v štátoch NATO. Práve oni sú zodpovední za etnické čistky a masakre vo Východnom Timore. No interrest, povedal americký prezident Clinton na otázku, prečo Kosovo a prečo nie podobné situácie vo svete. Jaroslav Brabec Snímky autor a archív |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
