Volanie po vyrovnanej bilancii

V súčasnosti sú vysoké všetky druhy úrokových mier, ktorými ja zaťažovaný sektor podnikov. Na výšku priemernej úrokovej miery vplývajú aj výdavky vlády na nákup tovarov a služieb. Preto pokladáme za nevyhnutné stanovovať celkovú výšku výdavkov vlády (G) tak, aby kvantifikoval ich vplyv na priemernú úrokovú mieru, a to pomocou simulačných modelov. Veľkosť výdavkov vlády vplýva aj na saldo rozpočtu vlády (štátneho rozpočtu), a preto ju treba určiť aj vzhľadom na cieľ, ktorý má dosiahnuť saldo rozpočtu, napríklad cyklicky vyrovnaný rozpočet. Pretože ekonomika SR vykazuje obchodný deficit a deficit platobnej bilancie, vláda musí presadzovať, aby veľkosť výdavkov bola určená v najbližšom období tak, aby sa podporila vyrovnaná obchodná bilancia a vyrovnaná platobná bilancia. Pokrok v experimentálnej oblasti v ekonomických vedách znamenal nahromadenie množstva informácií o fiškálnej politike, ktoré sú bežnej praktickej skúsenosti vládnej administratívy veľmi vzdialené, a preto ich ani nemôže implementovať. Veľkosť výdavkov vlád ako významného nástroja hospodárskej politiky, spĺňajúca spomenuté aspekty ekonomiky SR, nie je možné stanoviť a v NR SR schváliť bez dôkladnej analýzy a bez vedecky stanovenej výšky, zohľadňujúcej aj potrebu zníženia deficitu vlády, deficit obchodnej a platobnej bilancie. Zásadné zmeny vyžaduje tento nástroj hospodárskej politiky aj z hľadiska klasifikácie výdavkov. V súčasnosti sa všetky výdavky vlády členia podľa kapitol na dve hlavné skupiny: bežné a kapitálové. Treba ich členiť aj na výdavky vlády vplývajúce na HDP (G) a transferové platby vlády (príspevky v nezamestnanosti, materské príspevky atď.). Na dobrú realizáciu hospodárskej politiky vlády a splnenie cieľov je nevyhnutné deliť celkové výdavky vlády aj na tieto dve skupiny: výdavky zo zákona a ostatné výdavky. Odhad možných vplyvov tohto nástroja na ciele politiky (rast HDP, nezamestnanosť, saldo platobnej bilancie atď.) je možné získať iba pomocou počítačov a simulačných modelov. Vedecky stanovené variantné riešenia ekonomických problémov môžu byť základom na rozhodnutia vlády (parlamentu). Dobová schéma konštrukcie rozpočtu nevyhovuje, nespĺňa potreby ovplyvňovania správania sa hospodárstva. Splnenie cieľov ekonomického programu vlády vyžaduje aj zásadné zmeny v ďalšom nástroji vo fiškálnej politike, a to v príjmoch vlády. Novú koncepciu si vyžadujú predovšetkým daňové príjmy. Daňový systém sa vyvinul do hybridu, ktorý má prvky zdaňovania spotreby a zdaňovania príjmov. Pri reforme daňového systému musí vláda vychádzať z týchto troch kritérií: spravodlivosť, ekonomická efektívnosť, príjmová adekvátnosť a jednoduchosť. Spravodlivosť musí vláda chápať ako spravodlivosť horizontálnu a vertikálnu. Horizontálna spravodlivosť znamená podobné zaobchádzanie s podobne situovanými platiteľmi daní. Ekonómi chápu platiteľov daní ako podobne situovaných, ak majú podobné schopnosti a podobnú úroveň finančného bohatstva. Ekonómi sa nezhodujú v tom, aká má byť úľava na daniach, aby odrazila okolnosti platiteľa (zdravotný stav atď.). Komponenty daňového systému, ktoré nespĺňajú bázické štandardy horizontálnej spravodlivosti, treba pokladať za nespravodlivé. Vertikálna spravodlivosť sa spája s progresívnosťou daňového systému. Progresívnosť sa týka príjmov jednotlivcov, aj podnikov. Vláda musí pokladať za nevyhnutné riešiť problém progresívnosti. Horizontálna a vertikálna spravodlivosť daňového systému je kľúčovým prvkom toho, aby bol daňový systém verejnosťou akceptovaný. Konkurenčné ceny
Aby bol daňový systém ekonomicky efektívny, nemal by byť prekážkou ekonomického rastu a mal by obísť nadmerné bránenie súkromného ekonomického rozhodovania. Konkurenčné ceny by mali byť lepšími a spoľahlivejšími signálmi trhu, podporujúc efektívnu alokáciu zdrojov, a teda aj celkovú ekonomickú efektívnosť. Tretím prvkom daňového systému je jeho jednoduchosť. Jednoduchosť znamená, aby vyhovoval platiteľom daní a znamenal nízke náklady pre vládu. Hlavné nástroje monetárnej politiky pod tlakom zrýchleného rastu hospodárstva požadujú zmeny aj v tomto smere. Monetárne nástroje, a to agregát ponuky peňazí M2 a priemerná úroková miera podporujúce ekonomický rast, musia byť konzistentné a také, aby vznikla rovnováha tak na trhu tovarov a služieb, ako aj na trhu peňazí a aby reálne vplývali na dráhu outputu, HDP. Dopyt a ponuka peňazí (M2) zaručujúce rovnováhu úspor a investícií pozitívne ovplyvnia netto export a následne aj platobnú bilanciu, minimalizujúc jej negatívne saldo. Projektované hodnoty M2 a úrokovej miery, založené na simulácii, opretej o nahromadené poznatky teoretických a experimentálnych prác, sa musia stať konzistentné aj s projektovaným rastom HDP. Táto filozofia fungovania ekonomického systému a tvorby politiky vychádza z princípu koordinácie nástrojov fiškálnej a monetárnej politiky, ktorú zabezpečuje simultánny výpočet hodnôt nástrojov monetárnej politiky (M2, priemerná úroková miera). Koordinácia znamená, že nijaký nástroj nie je konštruovaný tak, aby sa splnil len jeden cieľ (uvažovaná inflácia, rast HDP, požadovaný podiel výdavkov obyvateľstva na HDP) a hodnota ktoréhokoľvek nástroja (výška výdavkov vlády, veľkosť M2 atď.) sa stanovuje simultánnou determináciou hodnôt všetkých nástrojov. Čakanie na zmeny
Veľký deficit obchodnej a následne aj platobnej bilancie ekonomiky SR nie je možné zlikvidovať nástrojmi obchodnej politiky – dovozná prirážka, limitovanie dovozu, podpora exportu. Ekonomický program vlády musí chápať vzniknuté hodnoty netto exportu ako problém rovnováhy hospodárstva vyjadrujúci vzťah medzi úsporami, investíciami a saldom exportu. Úspory závisia od daní a investície od úrokovej miery, a preto ekonomický program vlády musí vychádzať z takej kombinácie hodnôt nástrojov fiškálnej politiky (dane, výdavky vlády) a monetárnej politiky (M2, veľkosť úrokovej miery a výmenné kurzy), ktoré minimalizujú netto export a sú konzistentné s nástrojmi obchodnej politiky. Zmena sociálneho zabezpečenia obyvateľstva musí byť koncipovaná ako zdroj rozvoja ekonomiky. Treba, aby program vlády vychádzal aj z nevyhnutnosti skvalitnenia súčasného modelu sociálneho zabezpečenia. Napriek tomu, že zrážky u pracovníka na zdravotné poistenie, nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a fond zamestnanosti sú 12 % a u zamestnávateľa 38 %, negatívne problémy poistencov sú v súčasnosti príliš vypuklé. Súčasný systém treba zmeniť. Väčšina dnešných pracujúcich vo veku okolo 40 rokov sa o dvadsať rokov môže ocitnúť na prahu chudoby. Dĺžka života stúpa a priemerný počet pracovníkov podporujúcich jedného dôchodcu klesá. Dávky na dôchodkové zabezpečenie, ktoré sa strhávajú pri výplate, by sa mali prevádzať na individuálny penzijný účet príslušného pracovníka a investovať do profesionálne riadených fondov akcií a dlhopisov. Ak pracovník zmení zamestnanie, jeho účet pôjde s ním. Sme presvedčení, že uložené prostriedky podporia hospodársky rast, udržia krok s infláciou a dôchodcovia získajú oveľa vyššie príjmy ako doteraz. Prof. Ing. J. Husár, CSc.
Ekonomická univerzita
BratislavaAko na to?