Hospodársky denník
USD43,873 Sk
EUR46,714 Sk
CHF29,151 Sk
CZK1,231 Sk
  Piatok  21.Mája 1999
Archív - Tiráž - Prílohy
Vyhľadávanie
 
Titulná strana
Z domova
Podnikové spektrum
Zahranicie
Podnikateľ a štýl
Veda/Kultúra
Digitálny svet
Finančné komentáre
Šport
Poradenstvo/Servis
Inzercia
ASS
Veľtrhy a výstavy 2004
Spotrebiteľské ceny
Hospodársky klub
Zdravotníctvo













Hľadanie vlastnej identity


Žiť so slávnym menom nie je ľahké
Klavirista a skladateľ Petr Malásek je synom známeho klavírneho virtuóza a skladateľa Jiřího Maláska. O to ťažšie je presadiť sa a nájsť vlastnú identitu v tej istej oblasti tvorivého pôsobenia. Petr sa už zmieril s tým, že jeho meno sa bude vo vlastnej životnej umeleckej dráhe vždy spájať s otcovým. Pochopil, že len systematickou prácou a usilovnosťou presvedčí okolie o vlastnej kreativite, talente a jemu daných schopnostiach – začal pracovať a tvoriť oveľa viac ako ostatní. Po 10 rokoch intenzívnej činorodosti má pocit, že usilovnosť nebola zbytočná, naopak. Ako mladý a ambiciózny skladateľ, narodený v znamení Blížencov v roku 1964, má za sebou desiatky úspešných scénických realizácií, ako klavirista s vlastnou hudobnou skupinou koncertuje s takými osobnosťami ako šansoniérka Hana Hegerová, speváčka Marta Kubišová či huslista Jaroslav Svěcený. Hovorí o sebe, že je veselý, že dozrieva a možno okolo sedemdesiatky to už začne byť v živote zaujímavé... Hoci nie je workoholik, práca ho nesmierne baví. Nielen preto, že nič iné nevie, ale preto, že hudba je fenomén, ktorý ho ovláda. Má radosť z výletov do rôznych žánrov, má rád život spojený s koncertovaním a muzicírovaním. Má radosť, že sa v tomto čarovnom tvorivom svete môže pohybovať a že v ňom niečo znamená. Znamená preto, že je vo svojej profesii jednoducho – dobrý. A určite nie pre to, že ako nositeľ priezviska svojho otca pokračuje v jeho slávnych šľapajach... Aké boli prvé kontakty s hudbou tohto vysokého mladého muža, na ktorom dominuje kučeravá hriva vlasov padajúcich na ramená, ktorý vyrovnaným, pokojným hlasom hovorí o svete, ľuďoch, hudbe, o všetkom, čo tvorí súčasť jeho života? Vyrastal som s hudbou odmalička a piano v našom byte som považoval za samozrejmosť. Tak isto prirodzene som si na ňom i brnkal. Môj otec bol chytrý človek, do hudby ma nikdy nasilu netlačil. Mamička zasa bola schopná presedieť so mnou pri piane celé hodiny. Otec bol akýsi šedý muž v pozadí, vedel jemne zasiahnuť formou priateľských rád, aby som nemal pocit znechutenia. Bez problémov som vyhrával rôzne klavírne súťaže aj napriek tomu, že som veľa necvičil a viac som behal po uličkách Prahy s kamarátmi a hral futbal. Na úspechy mi vtedy asi stačil vrodený talent. Pre konzervatórium som sa rozhodol, mysliac si, že ako muzikant to budem mať ľahšie. Som totiž od prírody pohodlný človek. Tam však, aby som obstál v silnej konkurencii svojich kolegov, musel som denne niekoľko hodín cvičiť. Na Akadémii múzických umení som síce robil skúšky na odbor piano, ale nakoniec som si vybral skladbu. V roku 1990 som absolvoval u prof. Jiřího Pauera a odvtedy sa mi postupne kryštalizujú vlastné aktivity. Je zvláštne, že brat Filip je veľmi hudobne talentovaný a hádam preto, že to má dané od Boha, nevenuje sa hudbe, ale filmárstvu. Petr Malásek sa považuje skôr za skladateľa. Je podpísaný pod osem desiatok hudobných divadelných a filmových realizácií. Balety sa mu stali osudom. Má za sebou 6 realizácií pre balet Národného divadla v Prahe: baletný dvojvečer Malý pán Friedemann-Psycho, réžia J. Bednárik, choreografia L. Vaculík, Niekto to rád... réžia V. Harapes, choreografia L. Vaculík, Čajkovský, Coppélia, Isadora Duncanová, všetko v Bednárikovej réžii a Vaculíkovej choreografii, kde kostýmovú výpravu vytvoril ďalší slovenský výtvarník Petr Čanecký. Pre plzenské divadlo komponoval hudbu k baletnej rozprávke o čertoch Čertoviny. Na tomto projekte spolupracoval i s manželkou Danou, ktorá vytvorila libreto a choreografiu, v réžii skúseného Zdeňka Trošku. Predstavenie má obrovský úspech, je vypredané na niekoľko mesiacov vopred. Vďačnou muzikantskou témou bola realizácia januárovej premiéry postmoderného predstavenia Rómeo a Júlia pre ostravský balet. Realizoval hudbu k „art magicalu“ Kráska a zviera, zahŕňajúceho prvky baletu, laterny magiky, činohry a muzikálu. V súčasnosti pracuje na novembrovej premiére baletu Traja mušketieri s choreografom L. Vaculíkom. Spolupodieľal sa na tvorbe viacerých CD. K divadlu som nikdy veľmi neinklinoval. Môj otec mi totiž dal radu: „Chlapče, vystríhaj sa Esmerald!“, čo znamenalo mať sa na pozore pred všetkými herečkami, speváčkami, tanečnicami. Zobral som si túto radu k srdcu a všetky moje „holky“ boli herečky, speváčky a tanečnice. Cez jednu „lásku“ som sa dostal k divadelnej práci, začal som pre divadlo písať a mne samému sa nechce veriť, že som podpísaný doteraz pod 80 titulov scénickej hudby. Ďalšou zakázanou oblasťou boli baletné tanečnice. A keďže všetko na svete je súhrou náhod, v roku 1992 som sa náhodu dostal i k práci v balete. Prostredníctvom Hanky Zagorovej, pre ktorú som v tom čase niečo robil, a Vlastimila Harapesa, ktorý je šéfom baletu Národného divadla v Prahe, som sa dostal k hudobnej práci na avantgardnom projekte Čajkovského v Bednáridkovej réžii. Z tejto spolupráce vznikol divácky veľmi úspešný baletný dvojvečer poviedok Psycho Alfreda Hitchcocka a Malý pán Friedemann podľa Thomasa Manna. Tak vznikla dlhodobejšia spolupráca trojice Libor Vaculík, Jožko Bednárik a ja, ktorá ma veľmi teší, a byť v tíme s týmito pánmi považujem za určitú poctu. Vedia, čo chcú. Pre muzikanta je to dôležité, pretože má daný jasný charakter, pozná náladu, ktorú by mala hudba navodiť. Prostriedky, ktorými sa cieľ dosiahne, záležia celkom na mne, mám úplnú voľnosť tvorby. Jozef Bednárik je veľmi inšpiratívny človek. V krátkom rozhovore navodí človeka na potrebnú strunu. Má presnú predstavu, je veľmi vzdelaný, vierohodný a komunikatívny. Už teraz sa teším na ďalšiu spoločnú krásnu prácu – balet Vincent van Gogh v ND, ktorý by sa mal realizovať v roku 2001. Bude výtvarne poňatý a baletný zbor – jednoliato farebne zladený – bude vytvárať obrazy. Petr Malásek pracuje úspešne i v reklame. O tejto sfére umelci neradi hovoria, hoci aj v nej je kus tvorivej autorskej práce. Nie je jednoduché povedať všetko hudbou na ploche 30 sekúnd. Dôležité je každé okno presne synchronizované s hudbou. Castingy na jej získanie sú čoraz náročnejšie a vždy ma poteší, keď obstojím. Nielen z finančného hľadiska, ale aj muzikantsky. Je to tvorba akéhosi minifilmu a aj v tomto druhu aktivít sa dá nájsť zaľúbenie. Už desať rokov koncertuje s pani Hanou Hegerovou.
Je to krásna práca, koncertovať s „paňou“. Uplynulý rok, opäť osudovou náhodou po nešťastnej a náhlej smrti Rudolfa Rokla, vznikla spolupráca s pani Martou Kubišovou v divadle Ungelt s recitálom Nechcem byť tá druhá. Baví ma spolupráca s huslistom Jaroslavom Svěceným, s ktorým robíme klasický koncertný program s hudbou na hraniciach žánrov. Hráme Bacha, starých talianskych majstrov na jednej strane, Bernsteina, Gershwina, Beatles na druhej, ale vo virtuóznych koncertných úpravách. U publika sa stretáva naša hudba s veľkým ohlasom, preto sú tieto koncerty pre nás akýmsi sviatkom. Každý je z iného hudobného cesta, a tak čiastočne improvizujeme a každý koncert je iný. Toto muzikantské iskrenie sa prenáša aj na publikum. Okrem toho hrávam aj s našou džezovou kapelou. Keď tieto aktivity zhrniem, mesačne to vydá toľko koncertných večerov, že sa niekedy program dá len ťažko zladiť. Ako teda v každodennom kolobehu funguje zladenie koncertov, tvorivé komponovanie so súkromným životom? Niekedy je to náročné. Sú situácie, keď mám termínovanú úlohu, alebo mám chuť písať a vidím, že môj ročný syn Petr chce byť so mnou. Vtedy všetko odložím a venujem sa len jemu. Potom to, samozrejme, musím dohnať. Ale času je málo. Preto mám občas pocit, že som pred zrútením, vtedy sa hnevám sám na seba a prisahám si, že už si nikdy toľko záväzkov nevezmem. Ale potom príde ďalšia výzva, ktorú rád prijímam a som v tom kolotoči opäť... V živote hudobníka sa len ťažko oddeľuje profesia od súkromia. Skladba človeka totiž úplne pohltí. Myslí na ňu a žije s ňou stále, je to rovnaké ako s dieťatkom. Čo znamená pre Petra Maláska partnerstvo?
Partnerstvo v súkromí i v profesijnom živote má spoločného menovateľa. Obidva druhy partnerstva treba zalievať, chrániť, oživovať. V profesijnom partnerstve stačí dobrou muzikou, v životnom partnerstve netreba nechať vyhasnúť existujúci plamienok. Robím citlivú hudbu a je nevyhnutné, aby sa ľudia, ktorí ju prezentujú, mali radi. Opak by našu spoluprácu vylúčil. Samozrejme, je to iný druh, iná modifikácia lásky, ako k žene. Rešpekt a úcta sú hodnoty, ktoré nemôžu v partnerskom vzťahu absentovať. Ja si túto skutočnosť uvedomujem a mám šťastie, že si to uvedomuje aj moja manželka Dana a navzájom si to občas a veľmi radi pripomíname. Zora Petrášová

Amsterdampolojasno20
Atényprehánky24
Belehradoblačno20
Berlíndážď16
Bratislavaoblačno19
Bruselpolojasno19
Budapešťoblačno19
Bukurešťoblačno20
Frankfurtdážď15
Helsinkipolojasno18
Istanbulpolojasno20
Kodaňpolojasno17
Kyjevpolooblačno21
Lisabonslnečno18
Londýnoblačno20
Madridoblačno20
Milánoprehánky18
Moskvaslnečno12
Oslopolojasno21
Parížprehánky17
Prahadážď15
Rímpolojasno21
Sofiaprehánky16
Štokholmpolojasno20
Varšavaprehánky20
Viedeňprehánky18
Záhrebprehánky10
Ženevadážď14

 

Webmaster: webmaster@maxo.sk
Design: MAXO s.r.o.