Západoeurópska výzva štátom východnej Európy po roku 1989, týkajúca sa demokracie, slobody a životnej úrovne, je nielen výzvou priemyselnou a finančnou, ale predovšetkým pre intelekt a schopnosť premeniť podnety, rozumné návrhy, myšlienky do reálnej podoby. Faktom je, že vyspelá Európa žije v inom svete a pokiaľ sa jej nepriblížime v technike, vo vede a v modernej produktivite, budeme od nej nedosiahnuteľne vzdialení. Je to nepríjemné konštatovanie, ale na druhej strane my sami máme v rukách svoj osud. Podľa doterajšieho vývoja hospodárstva SR a prístupu vlád SR k spôsobu riešenia produktivity a konkurencieschopnosti sa zdá, že sme dostatočne nepochopili výzvu vyspelého sveta. Nepochopili sme význam štruktúry mikrosféry, kde sa rozhoduje o budúcom vývoji. Otvorili sme síce trh, ale nevytvorili sme produktívne hospodárstvo. Expanzia zahraničnej konkurencie a tempo nárastu zahraničných záujmov sú rýchlejšie ako reštrukturalizácia priemyslu. Navyše, národné hospodárstvo v súčasnom období nie je schopné zabezpečiť výrobu zodpovedajúcu potrebám. Vzhľadom na to, že tento stav trvá už príliš dlho, je nanajvýš aktuálne vážne sa zamyslieť, čo je jeho príčinou, a rozhodnúť o reálnej stratégii. Pokračovať v doterajšom smerovaní teda ustupovaní znamená totiž úpadok. Stali by sme sa tak trvalým producentom surovín, polotovarov a priemyselných výrobkov vyrábaných tradičnou technikou. Perspektívna stratégia však spočíva na špecifikovaní oblastí, ktoré sú pre Slovensko výhodnejšie s využitím zahraničných licencií a priamych zahraničných investícií. Táto stratégia by sa opierala o vysoký stupeň technologického vývoja. Vyžaduje poskytnúť podnikom silnú ekonomickú podporu, ako aj systematické posilňovanie tých podnikov, ktoré sú v dlhodobom horizonte schopné konkurencie a ktoré budú mať najvýznamnejší vplyv na rozvoj slovenskej ekonomiky. Na Slovensku sa udomácnil ťaživý pocit nemohúcnosti pred úlohou, ktorá sa má vykonať. Nemohúcnosť sa prejavuje v strate záujmu o novátorstvo a v presvedčení, že sme odstavení a nemáme prostriedky, aby sme sa aktívne podieľali na tom, čo je pre priaznivý rozvoj republiky dôležité. Doterajší vývoj prebieha pasívne. Neexistuje efektívna riadiaca moc, ktorá by ho premenila do aktívnej podoby. Napokon, je to ťažké riešenie. Aj preto vláda musí viac spolupracovať s priemyslom a vedeckovýskumnou základňou na formulovaní národných cieľov v hospodárskej sfére. Ekonómi prisudzujú čoraz väčší význam ľudskému činiteľu: kvalite vedúcich pracovníkov, schopnosti zamestnancov osvojiť si novú techniku a technológiu, súhlas odborov ako zástupcov zamestnancov s pravidlami priemyselnej hry. Vláda, ktorá systémovo nebdie nad adaptáciou ľudí a štruktúrou, je zlým vedúcim. Úspešným predpokladom je preto zapojenie zamestnancov do systému založeného na raste. Politickí a riadiaci pracovníci štátnej správy a vedúci hospodárski pracovníci musia pochopiť, že sociálna spravodlivosť v ekonomike je podmienkou výrobnej dynamiky. Zamestnanci nemajú dôvod podriadiť sa akejkoľvek disciplíne v odmeňovaní, pokiaľ sa ich životná úroveň a pracovné podmienky nezlepšia. Jednou z najlepších investícií je preto nepretržité vzdelávanie. Veď žriedlo sily krajiny je aj v duševných kvalitách. Slovensko musí na výzvu vyspelej Európy odpovedať. Inú voľbu nemá. Peter Gajdoš viceprezident KOZ SR
