Pochybná minulosť tribunálu pre bývalú Juhosláviu Slobodan Miloševič je historicky prvým riadne zvoleným prezidentom vo funkcii, ktorého medzinárodný súd obvinil zo spáchania vojnových zločinov. Myšlienku súdneho stíhania osôb podozrivých zo zločinov proti ľudskosti bez ohľadu na ich spoločenské postavenie treba podporiť. V ideálnom prípade by si vďaka tomuto rozhodnutiu hlavu nemuseli lámať britskí lordi. Ak je možné na lavicu obžalovaných postaviť súčasnú juhoslovanskú hlavu štátu, čo stojí v ceste procesu s bývalým čílskym diktátorom Pinochetom? Navyše, prehodnotiť svoju silovú politiku by v obavách o vlastnú kožu museli mnohí špičkoví politici na celom svete. Uľavilo by sa tak Kurdom, chiapaským Indiánom či vojnou vystresovaným Etiópčanom a Eritrejčanom. Ibaže precedens s Miloševičom má jeden háčik. Je nim Medzinárodný vojenský tribunál OSN pre zločiny v bývalej Juhoslávii (ICTY). Súd síce vznikol rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN číslo 827 z mája roku 1993, no jeho kompetencie sa vzťahujú len na územie bývalej Juhoslávie a časovo sú obmedzené na obdobie po roku 1991. Takže, štátnici so zlým svedomím na našej planéte môžu zatiaľ žiť v pokoji. Hovorím zatiaľ, lebo Medzinárodný trestný tribunál OSN so všeobecnou platnosťou je vo fáze konštituovania, no na jeho prvé rozsudky zrejme budeme ešte dlho čakať. Formovanie súdu totiž blokujú aj veľmoci ako USA a Čína. Pravda, v teoretickej rovine je tu možnosť, že ICTY obviní Clintona, Blaira, Solanu a spol. Prvý bod tretieho článku štatútu tribunálu zaraďuje medzi zločiny podliehajúce kompetenciám tribunálu aj použitie zbraní, ktoré spôsobujú zbytočné utrpenie. Kazetové bomby, ktorými NATO útočí na srbské mestá zasahujú rozsiahlu plochu, takže pri ich použití je prakticky nemožné vyhnúť sa civilným stratám. Druhý a tretí bod rovnakého článku zasa hovoria o zákaze deštrukcie miest a dedín, ktorá sa nedá zdôvodniť vojenskou nevyhnutnosťou, ako aj o neakceptovateľnom bombardovaní nebránených budov miest a dedín. Do tejto kategórie by okrem iného mohla patriť srbská televízia, ktorú aliancia označila za legitímny cieľ. No pravdepodobnosť, že tribunál sa bude zaoberať týmito prípadmi je minimálna. Ako argument stačí citovať šéfku americkej diplomacie M. Albrightovú: USA poskytujú Medzinárodnému tribunálu OSN pre bývalú Juhosláviu veľkú finančnú podporu. Je veľmi dôležité, aby mohol pokračovať v práci a dospel k právnemu záveru. Kritici haagskeho tribunálu mu ešte v časoch bosnianskej vojny vyčítali, že je skôr nástrojom mocenských záujmov ako spravodlivosti. Obvinenia a zatykače, ktoré vydával vtedajší žalobca Goldstone, často prichádzali v čase, keď bolo treba vyvinúť politický nátlak na bosnianskych Srbov, respektíve Chorvátov, alebo vyburcovať verejnú mienku a zdôvodniť tak nie vždy úspešné medzinárodné angažovanie sa v Načasovanie obvinenia Miloševiča a jeho štyroch spolupracovníkov tiež stojí za zamyslenie sa. Odborníci sa zhodujú v tom, že juhoslovanský prezident sa tak rýchlo pred súd nedostane, keďže Juhoslávia odmieta spoluprácu s ICTY. S obvinením sa teda pokojne mohlo počkať a už vôbec nebolo potrebné zverejňovať ho tesne po tom, čo čiernohorský prezident Djukanovič hovoril o signáloch z Belehradu, že je ochotný prijať mierový plán skupiny G8. Obvinenie mierový proces zablokovalo. Kriminalizovaný Miloševič nemôže byť partnerom v mierových rokovaniach a v Juhoslávii v súčasnosti niet politika, ktorý by ho nahradil. Naopak hrozba súdneho procesu a izolácie môže len posilniť jeho neochotu k ústupkom. Vo Washingtone to musia vedieť. Keď k tomu prirátame správy o úvahách prezidenta Clintona vyslať do oblasti 90-tisíc amerických vojakov, ak do troch týždňov nedôjde k podpísaniu mierovej dohody, pozemná intervencia sa zdá byť reálnejšia ako kedykoľvek predtým. Je pravda, že podpora americkej verejnosti vojenskej intervencii na Balkáne klesá. No, práve médiami prezentovaná vidina procesu s Miloševičom ako zlatého klinca vojny by túto tendenciu mohla zmeniť. Natíska sa teda otázka, či kriminalizáciou Miloševiča sa nemá nahradiť diplomatické riešenie konfliktu, ktoré napríklad vplyvný americký politológ Zbygniew Brzezinski považuje za prehru NATO. Jaroslav Brabec, Rastislav Boldocký
