|
|
||||||||||||||||
| Utorok 4.Mája 1999 | |||||||||||||||||
|
 |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Strach z Arafatovho štátu?alebo, prečo k vyhláseniu nezávislosti nedošloPodstatné je, že sme palestínskemu národu zabezpečili miesto na mape Blízkeho východu. Nezabúdajte na to, že ešte pred pár rokmi izraelskí premiéri popierali, že palestínsky národ vôbec existuje. To, čo som podpísal vo Washingtone, je rovnocenné rodnému listu štátu Palestína. Optimista Arafat veril, že podľa podpísanej Deklarácie o zásadách palestínskej autonómie z 13. 10. 1993 si vydobyje pre svoj národ štát. Most medzi Európou, Áziou a Afrikou je však stále ohniskom napätia a jediný možný spôsob jeho riešenia sú mierové dohody. Lenže aj tu, ako tvrdí izraelský spisovateľ Amos Oze, ide o konflikt práva proti právu. Vyše 60 % Izraelčanov je presvedčených, že vyhlásenie štátu je nezvratné. Bývalý premiér Šimon Peres, uhladený a študovaný politik, je tiež realista. Pokúša sa (Netanjahu) zastaviť čosi, čo sa za rozumnú cenu zastaviť nedá, totiž vyhlásenie palestínskej štátnosti. Je nepochybné, že Netanjahu môže ešte dlho hrať o čas. Lenže svetové spoločenstvo dotlačilo Arafata, aby odložil vyhlásenie štátnosti 4. mája aj preto, aby nenarušilo Netanjahuovi prípravy na voľby, v ktorých mu po krku šliape populárny opozičník Barak. Odklad samostatnosti je ochranným dáždnikom aj pred tými ortodoxnými židmi, ktorí pri vavrínmi voňajúcej aktivite premiéra zatrasú jeho stoličkou tak, že z toho vytriezvieva najmenej týždeň prostredníctvom palestínskych protivýpadov. Dáme si repete? V roku 1947 rozsekla OSN rezolúciou č. 141 za asistencie Veľkej Británie jej mandátne územie na židovskú a arabskú časť, čo arabské krajiny odmietli. 14. mája 1948 prekročili hranice nového štátu Izrael. Ten však v nasledujúcej vojne svoje územie dokonca rozšíril z 56 na 77 % celkovej plochy Palestíny. Pásmo Gazy si zobral pod kontrolu Egypt a zvyšok si anektovalo Jordánsko (Západný breh Jordánu a východný Jeruzalem), no už po šesťdňovej vojne v roku 1967, keď Izrael Západný breh Jordánu dobyl, sa ho vzdalo v prospech budúceho palestínskeho štátu. Komplikovaná bola aj formulácia rezolúcie č. 242 z novembra 1967, ktorou medzi princípy nastolenia mieru v oblasti musí patriť aj stiahnutie sa z oblastí obsadených počas najnovšieho konfliktu (anglická verzia), či stiahnutie sa z obsadených území (španielska a francúzska verzia). Podobnú dikciu mala aj rezolúcia BR OSN č. 388, ktorú BR prijala po tzv. jomkipurovej vojne v roku 1973. Aj tieto vojny pomohli pribrať Izraelu do šírky - zovrel Západný breh Jordánu, pásmo Gazy, východný Jeruzalem, Golanské výšiny či Sinajský polostrov. Tu je aj komplikácia vyriešenia vzťahov medzi Sýriou a Izraelom. Golandské výšiny sú sýrskou arabskou pôdou. Bude tomu tak aj napriek tomu, že naši nepriatelia to nechcú, povedal H. Asad. Voda steká z Golán do Jordánu, lenže Asad si praje, aby nová hranica prebiehala po línii, ktorá existovala pri založení izraelského štátu - po južnom svahu Golán blízko Jordánu. Izrael by tak musel odísť z podstatnej časti Golán, ak nie z celých. Hoci OOP v roku 1988 akceptovala rezolúciu č. 242 (a teda formálne právo Izraela na existenciu) pre ďalšie rokovania (k zrušeniu protiizraelsky ladených článkov v Charte prijatej v roku 1964 však došlo až minulú jeseň), ďalšie roky len zradikalizovali extrémistov z oboch táborov. Pre Hamas a Islamský džihád bola výsmechom málo razantná a nepresvedčivá politika OOP, takže terorizovali židovské obyvateľstvo. Tento spôsob zasa nahrával izraelským radikálnym skupinám, ktoré dodnes podpichujú kabinet na ďalšiu anexiu okupovaných území a vyhnanie Arabov z nich. Podpis na izraelsko-palestínskej historickej dohode z roku 1993 sa nestihol ani vysušiť a už extrémistický šialenec Kach Baruch Goldstein predviedol v hebronskej mešite krvavé jatky 29 modliacich sa Palestínčanov. V novembri 1995 zase na svoj podpis pod mierovú dohodu doplatil izraelský premiér a nositeľ Nobelovej ceny za mier Jicchak Rabin. Keep talking... Dlhoročná okupácia palestínskych území Izraelom a separácia tých, ktorí boli na týchto územiach od tých, ktorí živorili v diaspóre strachu, vytvorila abnormálnu spoločnosť. OOP, hoci jej začiatočný boj nebolo možné nazvať primeraným (najmä začiatky intifády), sa najviac zaslúžila o udržanie palestínskej entity v časti Gazy a Západného brehu Jordánu. A suplovala aj národné vládne štruktúry. Od 13. septembra 1993 plne zodpovedala za začínajúce päťročné obdobie palestínskej autonómie v Gaze a Jerichu (ako prvej fáze). 10. mája nasledujúceho roku boli položené základy bezpečnostného aparátu a ministerského kabinetu. 1. júla už Arafat ako prezident prekročil (po 25 rokoch) hranice Rafahu a vstúpil do Gazy. Oslo II, ako Palestínčania nazývajú dohodu podpísanú s Izraelčanmi 29. septembra 1995, malo dať základ pre druhú etapu odsunu izraelských vojsk (najmä z miest Ramallah, Betlehem, Nábulus a Jenin). Palestínska národná rada tak kontrolovala 4 % Západného brehu Jordánu (200 km2) s limitovanou administratívnou právomocou nad 98 % obyvateľstva. V Gaze kontrolovala 52 % pôdy. Hoci od roku 1996 funguje 88-členná PNR a funkcia prezidenta, politika Tel Avivu sa po víťazstve pravicového Likudu vo voľbách zmenila. Ešte sa Izrael ani nestiahol z Hebronu, už začala výstavba na pahorku Har Choma, ktorú síce OSN v dvoch rezolúciách odsúdila, Tel Aviv to neznepokojilo. Veď hlavný sponzor, USA, hlasovali proti. Z patchworku štát? Benjamin Netanjahu nikdy USA nesľúbil, že zmrazí výstavbu židovských osád na palestínskych územiach. Šaron si praje, aby po skončení rokovaní o definitívnom štatúte dozeral Izrael nad 58 % potrebného Západného brehu. Priliepanie nových osád k materským ospravedlnené tým, že nestaviame, len rozširujeme postavené (Netanjahu), vytvára z budúcej Palestíny skôr vkusný patchwork ako súvislé štátne územie. Je veľmi dôležité, že si uplatňujeme nárok na toľko pôdy, koľko je len možné na územiach, kde Arabi nemajú svoje dediny a zakladáme tak tzv. fakty na pôde. Tým sa osadníci netaja. Len od skončenia wyeplantationských rozhovorov z októbra minulého roka vyklíčila celá karavána 20 izraelských osád na priľahlých kopcoch Západného brehu. Pred blížiacimi sa izraelskými voľbami je to však jediná kompenzácia už tri roky upadajúcej ekonomiky. Lenže o štatúte týchto území sa len rokuje. A je jasné, že podľa práva silnejšieho sa rozhodne. Netanjahu to vie, keď hovorí, že 4 voľné percentá Západného brehu sú dosť, aby nikto nemohol povedať, že tu na konečné rozhovory nezostalo o čom rokovať. Izrael na vzdor novému štátu bez sily pripravený nebol. Takže, keep talking (rokuje sa ďalej), aj keď podľa Arafata Netanjahu rokuje, aby rokoval, ale bez akéhokoľvek cieľa. |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
